„Čarodejné, bosorácke kruhy“ – stopy po srnčej láske

Milostne naladená srna láka srnca i jemným pískaním. Ten je v tom čase tak dychtivý, že pribehne aj na zapískanie vytvorené lístkom trávy alebo vábničkou. Toto využívajú poľovníci pri pozorovaní i samotnom love srnca. Ak srnec nájde stopu, pustí sa po nej hľadať srnu. V jej blízkosti sa však môže stretnúť s iným srncom. Ak ide o slabšieho soka, tak ho odoženie. Ak sa však stretne s rovnocenným partnerom, vtedy začnú medzi sebou bojovať. Srnec na svojho soka nikdy neútočí zozadu. Väčšinou je to len rituál, no vedia si občas poraniť aj lebku alebo sa prebodnúť parožkami. Stávajú sa výnimočne prípady, že sa zakliesnia a obaja uhynú od vyčerpania.
Párenie má dlhú predohru, ktorá môže trvať jeden i dva dni. Pri nej srnec stále chodí alebo behá za zdanlivo sa zdráhajúcou srnou. Nakoniec ju preháňa v kruhu, okolo nejakého kríka alebo mladého stromčeka, pričom dychčí a fučí, ona zasa píska až napokon prichádza k častému vlastnému páreniu. Medzi jednotlivými páreniami srnec vždy krátky čas odpočíva. Tieto vizitky potom nachádzame na porastoch trávy, prípadne obilí, široko udupanými kruhmi o priemere niekoľko metrov. Tomuto sa hovorí „čarodejné alebo bosorácke kruhy.“