Svoje rozhodnutie prijať túto úlohu potvrdil slovami: „Páter Pio ma vedie životom, keď mi sprostredkoval uzdravenie, tak sa cítim dlžný splatiť to. Nikdy by som v živote nestretol toľko vzácnych a zaujímavých, ale aj kontroverzných ľudí, a to sa rýchlo zabudne, ako práve v nemocnici. A v tom je toto poslanie jedinečné, ťažké, ale stojí zato.“
V čom je úloha duchovného správcu?
Ľudia na sklonku svojho života veľa toho už nepotrebujú, a to málo, čo sme schopní dať, prečo by sme im nedali? Pre nich je sv. omša slnko dňa, viac si ju cenia a majú k neh iný vzťah. V nemocnici v prvom rade treba vyriešiť miesto pre kaplnk. Dovtedy bude fungovať obchádzka konkrétnych oddelení, aby sa dala na vedomie táto činnosť. Všetko je otázka času a dobrej vôle. Verím, že aj vedenie nemocnice, ako nám dal prísľub pán riaditeľ, sa bude snažiť vyjsť v ústrety. Ide nám o spoločnú dobrú vec a povznesenie toho, čo nemocnica v sebe poskytuje, ako po zdravotnej, fyzickej, tak aj duchovnej stránke. Je to služba ľuďom a pre ľudí.
Úlohou nemocničnej duchovnej služby je starostlivosť o duchovný život pacienta, jeho rodiny, zamestnancov zariadenia, ako aj skontaktovanie ďalšej pomoci. Umožniť účasť na sv. omšiach aj ľuďom, ktorí tu majú svojich príbuzných a bude za nich sv. omša obetovaná, aby sa oni mohli spolupodieľať, byť spoluúčastní sv. omše, vytvárať celistvú rodinu. Svojím spôsobom farnosť, personálnu, osobnú, nie univerzálne spoločenstvo ako na dedine, v meste.
Pre vás je nemocnica už dôverne známe miesto.
Provizórne priestory pre kaplnku si pamätám ako kaplán, keď som pôsobil v Považskej Bystrici v rokoch 1994 – 1996 po vysviacke. Nič sa za ten čas nezmenilo. Zosúladiť univerzálny priestor je problematické, pretože je to miesto, v ktorom sa konajú akcie vzdelávania, školenia, schôdze, odborné semináre, dokonca voľby. A to nielen pre slúženie sv. omší, ale aj pre ľudí, lebo kaplnka je niečo, kam by hlavne v nemocnici mali ľudia chodiť, aby pookriali, nabrali silu, odvahu alebo schopnosť znášať momentálny kríž, kde sú ľudia citliví. Tu majú bližšie k pochopeniu svojho kríža a prehodnocovaniu životných priorít, plánov, očakávaní. Zrazu zistia, že je niečo nad nami silnejšie a vyššie, či to nazýva Bohom alebo má iný výraz.
Tomuto by mala napomôcť aj nemocničná duchovná služba, ktorá má podporiť snahu lekárov. Veľakrát to zdôrazňujem aj farníkom. Kde sa z pohľadu veriaceho človeka staráme o telá, ratujeme, keď dôjde k problémom, aj duša tvorí neddeliteľnú súčasť a k tomu je nápomocný kňaz, duchovný správca, nemocničný kaplán, ktorý má pomáhať sprevádzať či už v posledných alebo ťažkých chvíľach života. Komu z nás je ťažká choroba príjemná alebo znesiteľná? Nikomu. Vždy je to veľký onus, bremeno.
Budem sa snažiť rozšíriť počet svätých omší v týždni. Neviem, ako budeme vyťažení vo farnosti, aby som mohol vypomôcť. Pribudli nové bohoslužobné miesta v Podmaníne, chceli by sv. omše na Lánskej v domove dôchodcov. Mám veľmi pekné spomienky na tri roky pôsobenia v Hornej Marikovej, zvlášť na domov dôchodcov, kde som chodieval v týždni a v sobotu slúžiť sv. omšu.
Do Považskej Bystrice som sa vrátil ako „páchateľ na miesto činu“, po desiatich rokoch. Prvého júla 1996 som ju opúšťal ako kaplán a 1. júla 2006 som sa vrátil ako duchovný správca.
Čo by sa malo urobiť preto, aby v nemocnici vznikol boží stánok?
V minulosti tu boli snahy, projekty. Rozprával som s niektorými ľuďmi a verím, že pri dobrej vôli vedenia nemocnice, ako zvyknem hovoriť s božou pomocou a naším pričinením prispejeme, aby sa myšlienka podarila v konkrétnej podobe. Myslím si, že na to máme a ľudia, ktorí do nemocnice prichádzajú, uvítajú, aby tu našli uzdravenie nielen tela, ale aj duše.
Sú konkrétne termíny, kto bude projekt financovať?
O financovaní sa zatiaľ nehovorilo, určite sa budeme snažiť spolupodielať aj s vedením nemocnice. Uskutočnilo sa zatiaľ prvé informatívne stretnutie s riaditeľom nemocnice.
Aká je vaša konkrétna predstava?
Na prízemí v starej časti nemocnice je bývalá registratúra. Bolo by dobré, aby sa prístup situoval zvonku, nebol bokom. Bol by som rád, keby to bolo v týchto priestoroch, aby pacienti nemuseli chodiť cez dvor, hlavne v nečase a v zime. Každý, kto okolo prejde, pacient alebo lekár, by mal možnosť zastaviť sa, alebo len prejsť okolo vo vedomí, že je tu bohostánok, a tým pookriať.
Konkrétny návrh som nevidel, skôr som zbieral skúsenosti. Bol som pozrieť v nemocnici v Martine, v Bojniciach, kde som stál pri zrode kaplnky sv. pátra Pia. Rád by som, aby bola aj tu.
Prečo práve pátra Pia?
Páter Pio je svätec novej doby, tohto 21. storočia. Kto pozná jeho životopis, tak vie, čo všetko znamenal nielen pre rehoľu, ľudí, ktorí ho navštevovali v hojnej miere, ale aj pre svet za jeho doby, i pre ten dnešný. Jeho vizionárske schopnosti, danosti boli a sú nadčasové, nadprirodzené. Priznám sa, v neposlednej miere je to aj môj osobný svätec a patrón. Vďačím mu za život. Keď som sa narodil, bol som v ťažkom zdravotnom stave. Predpovedali mi dva mesiace života. Moja mamička mu napísala list a prišla jej odpoveď asi v takom znení, nebojte sa, Pán Boh má s vaším synom plány, bude žiť a budete spokojná.
Spomínali ste, že ešte ste ani nezačali a už sa máte ponuku na pomoc.
Ponuka spolupráce je od terciárov, tretieho rádu sv. Františka z Považskej Bystrice, spoločenstva, ktoré nedávno bolo etablované na území farnosti. Sú to ľudia žijúci v manželstvách, v rodinách, žijú zasvätením životom, modlitbou breviára, služby, pomoci. Radi by pomáhalí návštevami na oddeleniach, sprevádzaním chorých, roznášaním sv. prijímania, boli by mimoriadni rozdávatelia, rozhovormi. Volá sa to návštevná služba chorých.
Rozprával som s mladými, ktorí majú na starosti „erko“, hnutie kresťanských spoločenstiev detí. Boli by ochotní raz-dvakrát do týždňa zájsť na detské oddelenia, zahrať sa s deťmi, niečo ich naučiť, potešiť, povzbudiť, aby pobyt v nemocnici nebol pre nich taký skľučujúci. Uvidíme, čo sa podarí.
Budete dávať aj sviatosť pomazania chorých?
Áno, aj teraz po sv. omši. Toto všetko je samozrejmé, zabehnuté. Budem ako duchovný správca pre sprevádzanie pacientov, zdravotnícky personál a ľudí, s ktorými budú prichádzať pacienti, personál do kontaktu. Je to interpersonálna farnosť, čiže nie je to farnosť v pravom slova zmysle, ako ju poznáme.
Ako prijíma takýto druh služby dnešný človek?
Mnoho sa diskutovalo o opodstatnenosti duchovnej služby v armáde, ozbrojených silách, u policajtov, v zahraničných misiách. Myslím si že, duchovná služba práve v nemocnici je zvlášť potrebná. Bolo to veľké prianie kanonika L. Hermana, rozprával o tom na rekolekciách, či by to niekto nechcel zobrať. Reflektoval som jeho prosbu. Z kaplánskych čias, keď som prišiel do Považskej Bystrice, spomínam si na spovedania, vyslúženia sv. pomazania chorých, sv. prijímania, vždy som si tu odpočinul, aj keď to nebolo jednoduché, vždy to stálo zato. Ľudia sú nesmierne vďační za trošku dobrej vôle, trošku času, vľúdne slovo i pochopenie.
Autor: zum