á záplat. Mestá sú zas červené – červená dlažba, domy z červenej tehly, na červeno natreté puby, červené poschodové autobusy. Práve také, ako sú vlasy väčšiny miestneho obyvateľstva týchto ostrovov. A či sú Íri ohniví a prchkí? Záleží to možno od toho, s kým sa stretnete. Že sú neuveriteľne zvedaví, otvorení a radi sa zabávajú, je nepopierateľný fakt. V tejto usmoklenej krajine, kde kraľuje väčšinu roka „drízlik“, ako hovoria miestni nepríjemnému drobulinkému veľmi hustému dažďu, ktorý vás v priebehu niekoľkých minút zmáča do nitky, by človek, ktorý neoplýva temperamentom, nadbytkom optimizmu a aj troškou tej írskej naturálnosti, prežil len ťažko. Na čo nikdy nezabudnem a čo mi na Slovensku chýba, je írska dobrosrdečnosť, otvorenosť a priamosť. Všetci si tykajú, ak ste niekomu na ulici sympatický, pozdraví vás a pustí sa s vami do reči, akoby ste boli blízky rodinný priateľ. Ľudia sa usmievajú, nezávidia si. Ak si dieťa na ihrisku pred domom zabudne drahú futbalovú loptu, vydrží tam nedotknutá niekoľko dní. V Írsku sa nekradne, nezamyká. Pozor však na írsky chaos, neporiadnosť a horkokrvnosť spojenú s vyšpikovaným národným cítením.
Dublin – mesto muzikantov a Vikingov
Mesto Londýn vraj postavili Rimania a Dublin Vikingovia. To druhé je plné protikladov a živelnosti. Zaujímavou turistickou atrakciou je okružná jazda autobusom, upraveným do podoby vikingskej lode, prípadne plavba na takomto plavidle po rieke Liffey.
Ulice sú rušné, ale vodiči sú veľmi ohľaduplní. Pri prechádzaní sa ale pozor, treba však pozerať na opačnú stranu. Aj v Írsku sa jazdí vľavo. Traffic jam (trefik džem) – dopravná zápcha sa strieda s pešími zónami plnými ľudí a muzikantov, oddýchnuť si môžete v parkoch, ako je napríklad St. Stephen´s Green či Phoenix Park s trávou hustou a mäkkou ako koberec. Lavičky sú zbytočné. Keď je pekne, každý sedí na zemi. Keď prší, každý je v krčme.
Hovorí sa, čo Čech to muzikant. Toto však platí skôr o Íroch. Ulicou muzikantov je Grafton streat. Stretnete sa tu s najrozličnejšími štýlmi. Z jedného kúta sa ozývajú írske balady či rezké dupáky, inde počuť rock či punk, alebo country či folk. Je bežné, že odrazu sa pán v obleku či staršia dáma v rokoch, o mladých nehovoriac, na ulici znenazdajky zastavia pri niektorom z muzikantov, zhodia na zem tašky, ak sa im melódia a štýl pozdáva, začnú spievať či tancovať. Na začiatku ulice vás víta jeden zo symbolov hlavného mesta - kovová socha „kyprej“ predavačky ustríc a mušlí Molly Malone. Pieseň o nej sa považuje za dubliskú krčmovú hymnu. Pre šťastie jej do výstrihu hádžu ľudia mince. Ak by ste v meste po návšteve v niekoľkých miestnych puboch zablúdili, zachráni vás Spire – Ihla, vysokánsky štíhly stĺp na hlavnej O´ Connell Street, ktorý vidieť z každej časti mesta a spoľahlivo vďaka nemu trafíte do centra. V súvislosti s týmto mestom sa stretnete aj s menami spisovateľov, ako je James Joyce, George Bernard Shaw či Samuel Beckett – všetko Íri.
Aranské ostrovy – útočisko pred hladomorom
Najskôr autobusom do prístavného mesta Galway, kde sa do Kolegiálneho chrámu s. Mikuláša podľa miestnej tradície prišiel modliť aj Kolumbus pred svojou plavbou do Ameriky, potom ešte chvíľu po pobreží Connemary a ďalej už len loďou. Posledný fľak zeme sú Aranské ostrovy. Ďalej je už len rozľahlý Atlantik a potom brehy Ameriky. Keď vystúpite na útesy k pozoruhodnej predhistorickej pevnosti Dún Aengus na jednom z najznámejších ostrovov Inishmore, ktorá bola kultovým miestom starobylých kultúr, ktoré tu žili a na obrovskom kamennom stole nad nimi vykonávali svoje tajné rituály a započúvate sa do dunenia tmavého, nepriehľadného oceánu, obchádza vás hrôza, dýcha na vás tajomnosť a mágia. Máte pocit, že ste na konci sveta. Ľuďom sa na ostrovoch nežilo ľahko. Živili sa rybolovom, pestovaním zemiakov a chovom dobytka. Prasce v nehostinnom daždivom počasí neboli schopné prežiť. Aj úrodnej pôdy bolo málo, a tak vynášali chaluhy z mora, miešali ich s pieskom a na čiernej vyvretej skale vytvorili veľmi úrodnú pôdu. V čase hladomoru v Írsku, ktorý zapríčinila neúroda zemiakov nakazených plesňou, to bolo jediné miesto, ktoré zemiaková skaza nepostihla a ľudia sa sem húfne sťahovali. Ostrovy majú podľa rybárskej tradície v znaku troch mužov nesúcich obrátenú čiernu rybársku bárku. Možno by mali mať aj sveter z ovčej vlny. Tým je ostrov povestný. Špeciálny obchod spojený s múzeom hneď na začiatku prístavu Kilronan je plný pletenej vlnenej nádhery. Najlacnejší originál však stojí približne 5000 slovenských korún. Dnu je aj vysoký podstavec, na ňom obrovská kniha a v nej zoznam tradičných vzorov jednotlivých rodín. Pravé aranské svetre sú biele a každá família mala svoj vlastný vzor, ktorý si môžete vybrať práve podľa knihy. V minulosti to malo svoj význam. Ak sa rybár či námorník utopil a našlo sa jeho telo, podľa tváre bolo často veľmi ťažké zistiť, o koho ide, ale podľa vzoru na svetri, ktorý mal oblečený, bolo možné spoľahlivo identifikovať príslušnosť k tej-ktorej rodine.
Po ostrove je najlepšie cestovať na bicykli. Pozrieť si treba maják a miniskanzen v jeho blízkosti. Pradávne neolitické náboženské stavby kruhového pôdorysu – miesta obradov, rovnako ako pôvodné domy, ploty, studne, napájadlá či zvláštne obydlia pre pastierov, ktoré vyzerajú skôr ako kôpky balvanov ledabolo navŕšené do polkruhu, všetko pôvodné je postavené zo sivého kameňa. Aj novšie domy majú tradičný vzhľad – slamená strecha, biela fasáda a malé červené okná. Ostrov si pozriete rýchlo, veď na šírku meria len 3 km a na dĺžku 14 km. Najlepšie je požičať si bicykel alebo objednať drožku. Ak sa prihovoríte v angličtine niekomu z miestnych, nebude vám možno rozumieť, lebo na týchto ostrovoch sa ešte uchoval pôvodný galský jazyk, ktorým hovorili starí Kelti. Ak vás však počastujú „počinom“, čo je miestna pálenka zo zemiakov, radšej slušne odmietnite, ak nechcete mať problémy.
Anglický Stonehenge
je známejší,
írsky Newgrange starší
Toto hrdo vyhlasuje každý Ír, ktorý sa zaujíma o národnú históriu. Pamiatka pri rieke Boyne je staršia ako egyptské pyramídy. Predstavovala posvätné miesto predhistorických kultúr, ktoré obývali našu planétu. 21. decembra do pohrebnej komory zasvieti Slnko a duše zomretých, ktoré čakajú na odchod do ríše tieňov, preskočia cez jeho lúče a v pokoji odídu na večnosť. Takto videli smrť naši predkovia. Aj geometrické obrazce na obrovských balvanoch v komore ako aj pri jej vchode so špirálovými, kruhovými a károvými vzormi, nesú odkaz pre budúce generácie. Umiestneniu stavieb aj obrazcom dominuje magický kruh. Zatiaľ sa ich však nepodarilo spoľahlivo rozlúštiť. Vďaka financiám z Európskej únie vyrástlo neďaleko vzácnej pamiatky aj múzeum, v ktorom sa dozviete všetko o živote v neolite. Problematická je preprava do tejto oblasti. Náš domáci bol však dobrák chlap, ktorý nás ochotne sprevádzal po rodnej krajine.
Írsko je rašelina, dobytok a ovce, jazerá a chlad
Rašelina je nerastné bohatstvo Írov. Vyorávajú ju v obrovských hnedých pásoch špeciálnymi traktormi, potom nechávajú vysušiť a používajú ako palivo. Rašeliniská sú veľmi nebezpečné. Pôda zarastená vresom sa vám zrazu začne pod nohami pohybovať a máte problém. Vo vnútrozemí je veľa jazier i močiarov a pri jednom z nich - Lough Ennell leží Lilliput, každému známy z knihy Jonathana Swifta - Gulliverove cesty. Spisovateľ prišiel na nápad, že napíše knihu práve v Írsku. Neďaleko mesta Mullingar navštevoval v zámku Belvedere svojho priateľa grófa Rochforta. Keď si obzeral jazero a pozoroval malinkých ľudkov na brehu oproti v Lillipute z balkóna zámku, vtedy dostal nápad vytvoriť postavu obra a drobných ľudkov. Tak vznikli Liliputáni a Gulliver.
Vlhko a chlad. To Slovákov najviac zaskočí. Ešteže s rašelinou sa dá úsporne a dobre vykúriť dom. Horí pomaly modrým plameňom, nesmrdí a má vysokú výhrevnosť. V írskych domoch je to dôležité, ak nie ste zvyknutý v bytoch na pätnásťstupňové teploty ako Íri. To vás tu naozaj zaskočí. Domáci však s úsmevom poznamenajú, že v krčme neprší. A skutočne ich puby sú vždy plné. Človek sa nemôže ani pohnúť. Ľudia sú nalepení jeden na druhom. Nikde sa nefajčí. Každý dodržiava zákaz, ktorý vydala vláda. Zato všade hrá živá muzika, tancuje sa, spieva a veľa pije. Ženy viac ako muži. O polnoci sa celé osadenstvo krčmy postaví a spieva írsku hymnu. Aj toto je typické pre nádhernú zelenú krajinu, ktorej prívlastok smaragdový ostrov právom patrí.
