Nedeľa, 6. december, 2020 | Meniny má MikulášKrížovkyKrížovky

Malolednický čert v kaunaskom múzeu

Cesta s čertom z Malých Ledníc do Kaunasu v Litve – tak toto bol originálny prázdninový šesťdňový výlet kvarteta kamarátov, ktorí sa rozhodli vyviezť kúsok nášho regionálneho folklóru aj za hranice Slovenska. V Kaunase existuje totiž jediné múzeum čerto

Cesta s čertom z Malých Ledníc do Kaunasu v Litve – tak toto bol originálny prázdninový šesťdňový výlet kvarteta kamarátov, ktorí sa rozhodli vyviezť kúsok nášho regionálneho folklóru aj za hranice Slovenska. V Kaunase existuje totiž jediné múzeum čertov na svete. Ľudové sošky, umelecké plastiky či folklórne masky čertov tam majú nielen zo svojho pobaltského štátu, ale zo všetkých kontinentov. Po tomto lete sa však najväčším exponátom spomedzi dvoch tisícok čertov umiestnených na troch podlažiach múzea stal slovenský čert z Malých Ledníc. O tom, ako to bolo, prinášame rozprávanie Pavla Vitka, účastníka expedície.
Čerti aj do múzea“ – tak sa volal článok, ktorý vyšiel v regionálnych novinách Obzor už v roku 1994. Pracoval som vtedy v Pravde a ako spolupracovník Obzoru som písal o tom, že o figurínu čerta aký chodí v predvečer sviatku sv. Mikuláša v Malých Ledniciach, majú záujem aj v tejto jedinečnej litovskej kultúrnej ustanovizni. A prečo to trvalo tak dlho? Nuž, v Malých Ledniciach behajú čerti často len v nevypracovaných zajačích či baraních kožiach a zohnať takúto „surovú“ masku bolo pre potreby vystavovania nereálne. Dať ušiť kožuch, masku, zohnať čižmy aj zvonce, dať vyrobiť rozkladaciu figurínu tak, aby sa zmestila do auta, to chcelo niekoho značne praktickejšieho ako som ja. A tiež Maloledničana – a nie vysťahovalca do Bratislavy. Našťastie, keď sme sa počas jedného zo spoločných kamarátskych splavov slovenských riek o našich folklórnych zvykoch aj o spomenutom múzeu rozprávali, zareagoval Peter Sádecký. Peter patrí k ľuďom, ktorí keď sa pre niečo rozhodnú, potom možno už iba sledovať, ako mu ubúda z cesty k cieľu a ako ostatných ťahá za sebou. Tí ostatní – to bol Jozef Lednický, Vlado Hucík a ja. Každý mal zadelené úlohy – a po troch mesiacoch sme mohli s ešte nepomenovaným čertom „životnej veľkosti“ vyraziť smerom na severovýchod.
Čerti utrhnutí z reťazí
Najskôr ešte niečo o malolednickej verzii folklórneho zvyku „chodenia na čertov“. Hovorí Peter Sádecký: „V našej obci v predvečer Mikuláša nechodí tak, ako poväčšine vídať, s Mikulášom anjel, ale smrtka. Kostlivec v bielom s hnátom v rukách. A ak inde chodí s Mikulášom aj jeden čert, v našej približne poltisícovej dedine ich behajú aj tri desiatky. Možno povedať, že takéto živé zvyky sú skvelé práve tým, že v každej obci či v každej doline sú originálne a že ich môžete uvidieť či prežiť naozaj len v ten jeden jediný deň v roku. Nie je to skrátka ten „instatný“ umelohmotný Santa Klaus, akého pred Vianocami vidieť v obchodoch na tretine zemegule a ktorý vám začína liezť na nervy už koncom októbra. Treba tiež povedať, že mikulášske tradície u nás naplno fungovali aj vtedy, keď bol všade naokolo v móde Dedo mráz.“
V charakteristike zvyku pokračuje Jozef Lednický: „Čerti nechodia do domov, ale sú na Mikulášovi nezávislí. Ešte v minulom desaťročí toho, koho chytili, učiernili zmesou komínových sadzí a krému. Najmä dievčatá a ženy. Čakali napríklad na tie, ktoré prídu autobusom. Ten vedeli zastaviť, vbehli dnu a aj nič netušiaci cestujúci boli odrazu čierni, ako by vyšli z pekla... Dnes je tento zvyk trochu modifikovaný v tom, že čiernenie je na ústupe a čerti používajú viac drevené kyjaky. Nie, samozrejme, nikto neskončí s dajakou zlomeninou, ale vyštuchať vedia poriadne. Zaujímavé je aj to, ako sa tento zvyk u nás rozmohol, aj keď v dedine azda neviem o nikom, kto by nebol pokrstený a veľká väčšina domácich sú aktívni veriaci.“
„Dalo by sa povedať, že čerti sa tu utrhli z reťaze,“ s úsmevom dodáva Vladimír Hucík. „Veď ešte niekedy pred šesťdesiatimi rokmi bol aj v Malých Ledniciach súčasťou mikulášskej ľudovej tradície len jeden jediný čert, ktorého držala na reťazi smrť...“
Pozadie litovskej tradície
„Tak to je skvelé že ste tu. Vitajte v našom malom pekle, priatelia,“ s úsmevom nás, štvoricu rodákov z Malých Ledníc, privítala v Kaunase Jurgita Rimkute Vainiuviene, elegantná 26-ročná riaditeľka Múzea čertov. V budove, ktorá je situovaná v centre vyše 400-tisícového mesta, nám potom predstavila svoju kultúrnu ustanovizeň: „Na začiatku tejto myšlienky bol litovský národný maliar Antanas Žmuidzinavičius (1876 – 1966). Svoj ateliér si chcel vyzdobiť trinástimi čertíkmi. Keď sa o tom dozvedeli jeho priatelia, začali mu pribúdať. Prinášali mu ich aj zo zahraničia, a tak vznikla jeho bohatá kolekcia. Po svojej smrti expozíciu zanechal štátu, a tá je od roku 1983 inštalovaná tu na Putvinskej ulici.“
Jurgita však jedným dychom dodala, že ich múzeum, nedajbože, nemá nič spoločné s dajakým okultizmom či satanizmom. Napokon, katolicizmus je v Litve hlavným náboženstvom už veľa stáročí. Práve katolícka viera pomohla tomuto ťažko skúšanému tri a polmiliónovému národu zachovať si vlastnú identitu aj počas 60-ročnej doby, kedy bol tento štát súčasťou Sovietskeho zväzu. Mimochodom, aj Jurgita, absolventka histórie a kulturológie, nenazvala toto obdobie inak ako okupácia. Po krátkom politickom exkurze však pokračovala v objasňovaní pozadia ich folklóru a jeho spojenia s čertom: „K našej národnej kultúre a ľudovým zvykom patria čerti po stáročia. Ešte pred príchodom kresťanstva sme mali štyroch hlavných bohov. Dievas bol boh roka a ročných období, Perkunas vládol vzduchu a hromu, Velinas bol vládca zeme a Velnes bol vládca podsvetia – diabol. Zaujímavé však je, že Velnes mal pozitívne poslanie a bol vnímaný kladne. Po príchode kresťanstva čertovi aj v jeho folklórnych modifikáciách samozrejme pribudli tiež negatívne vlastnosti. No stále je to skôr taký pokušiteľ či rypák, ktorý nerozosieva až tak hrôzu, ako z príbehov s ním vyplýva, viac poučenie. V ľudových rozprávkach síce zvádza, vykúša, robí fígle, ale čo len trochu múdrejší dedinčan mu napokon vždy prejde cez rozum. Napokon – do nášho múzea popri tisíckach domácich aj zahraničných návštevníkoch nie raz prichádzajú aj so skupinami detí v letných táboroch tiež kňazi či mladí katechéti. Veď kde inde by sa poučili ako predchádzať čertovským nástrahám ako u nás – no nie?“ zasmiala sa riaditeľka Jurgita. Potom dodala, že jej meno v litovčine znamená ženskú verziu mena Juraj a jej patrón - svätý Juraj, mal predsa tiež niečo spoločné s podsvetím. Podľa tradície totiž premohol draka... A tak ona zase stráži čertov.
Tak ako eskimáci majú na slovo sneh niekoľko desiatok pomenovaní, v litovčine je na slovo čert až dvesto výrazov. Aj to svedčí o tom, ako je táto folklórna postava v národnom povedomí rozšírená. Kipčas, nelabasis, pinčiukas – to všetko znamená v litovčine - čert. A ako znie azda najobľúbenejšie litovské príslovie? Počúvajte: „Náik su velniu obuoliautir ir obuolús neprizinskí ir krepšels prarasi.“ A čo to znamená? Nuž – „Nechoď s čertom na jablká, lebo jablká nenazberáš a aj košík stratíš.“
Belzezub mezi svojimi
„Chalani – a ešte čertovi treba vymyslieť meno,“ spomenul si Vlado Hucík, keď sme figurínu nainštalovali na čestnom mieste na druhom poschodí pred vstupom do zahraničnej expozície. Nakoniec sme sa zhodli na Belzezubovi. Nie, čerti sa nekrstia, ale Jozef Lednický pri tejto príležitosti pripravil fľaštičku „ohnivej“ domácej slivovice. To už sme čakali na slovenského kultúrneho atašé Mariána Mulíka, ktorý pôsobí na našom veľvyslanectve v lotyšskej Rige, ale keďže v Litve veľvyslanectvo nemáme, je priakreditovaný aj pre túto krajinu.
„Naše malé národy nemali v histórii veľa možností spoznávať sa. Aj Litovčania, aj Slováci majú však veľa spoločného v tom, že museli bojovať o svoju existenciu a vo veľkej časti to bola práve ľudová kultúra, ktorá napomohla udržať ich svojbytnosť a prispela k obnove našich štátov. Takže je fakt dobré, že si aj takto, na základe osobnej iniciatívy a prostredníctvom folklóru vieme k sebe nájsť cestu,“ rečnil kultúrny atašé. „Naše múzeum je poctené, že ...“ pokračovala v oficiálnych príhovoroch riaditeľka. Hovorila aj o tom, že na Slovensku už bola a najviac ju nadchli hory, pretože Litva je jedna veľká rovina s pár pahorkami. No a teraz ju potešili štyria Slováci, od ktorých vraj ako riaditeľka nebohatej kultúrnej ustanovizne stále čakala, kedy povedia – čo za to? O to viac ju potešilo, keď na informačný panel o malolednickom Belzezubovi a mikulášskych zvykoch v našom kraji mohla v litovčine aj angličtine napísať, že exponát od štvorice Maloledničanov je dar. Pokračoval slivovicový prípitok aj s pokropením nášho chlpáča. Mimochodom, vzápätí po jeho inštalovaní sa okolo neho začali zgrupovať deti, fotili sa s ním a učiteľky nahlas čítali, odkiaľ že sem ten krásavec prikvitol...
Stretnutie s hrdosťou
Po slávnostnom vztýčení čerta nasledovala debata v reštaurácii zariadenej vo vidieckom štýle. Nuž, kto chce pochopiť Litovčanov, na prvé stretnutie o poznanie menej prístupných ako sme my, musí vedieť aspoň minimum z ich histórie. Napríklad že pred siedmimi stáročiami boli obrovským štátnym útvarom, ktorý sa rozprestieral od Baltického až po Čierne more. Ich história - tu sú dejiny bojov raz na strane Poliakov proti rádom nemeckých rytierov, oveľa častejšie naopak proti Poliakom a často aj proti Rusom, Ukrajincom či národom Severu. Hoci ich nikdy nebolo veľa, boli vždy hrdí a sebavedomí. Museli byť – inak by neprežili. Keď ich po 2. svetovej vojne chcel pokoriť komunistický diktátor Stalin, časť národa dal vyviezť na Sibír a do Kazachstanu. Na ich miesto začal nasúvať Rusov. Podobne to robil aj v Lotyšsku a Estónsku. Lenže v Litve sa prerátal. Napriek nie ideálnemu terénu, riedkym lesom a krutým represáliám Litovčania partizánskym spôsobom napádali Rusov ešte sedem rokov po vojne, a tí sem nechceli ísť. Aj preto Litva ostala na 84 percent litovská, pričom tu žije aj 7 percent Poliakov a 6 percent Rusov. Na rozdiel od svojich pobaltských susedov, kde je Rusov pomaly toľko ako pôvodných obyvateľov.
Litovská národná hrdosť je transformovaná aj do múzeí v mestách či do pamätných izieb na v tých najmenších dedinách (a čo u nás – trebárs aj v Malých Ledniciach, ale aj inde??? – pozn. autora). Krajina, kde je národný šport basketbal a ktorá sa prvá začala trhať z klieští bývalého Sovietskeho zväzu, má však aj problém. V krajine je síce veľmi nízka nezamestnanosť, ale až desatina Litovčanov pracuje v zahraničí. Ekonomika, najmä potravinársky priemysel, sa však už začína stavať na nohy...
Na spiatočnej ceste cez Poľsko sme si naplánovali zastávku v mariánskom pútnickom meste Czenstochowa. Predsa len – tých pekelníkov v Kaunase bolo fakt dosť a trochu očistného pokoja môže len prospieť. No ešte predtým sme navštívili historické hlavné mesto Litvy Vilnius so svojím mohutným hradným opevnením či pieskové duny a dlhé pláže prímorského letoviska Klaipeda. Aj upravené dedinky mimo diaľnice boli zastávkami na našej ceste v tejto zaujímavej krajine, ktorá je rozlohou len o pätinu väčšia ako Slovensko, no kde sú na seba a na svoju históriu hrdí tak ako málokde inde - a kde majú múzeum dokonca aj čerti...

Nechajte si posielať prehľad najdôležitejších správ e-mailom

Inzercia - Tlačové správy

  1. Mikuláš s Majkom Spiritom? Môžete si ho užiť u vás doma
  2. Štedré dni s Niké: Vyhraj lyže s podpisom Petry Vlhovej!
  3. Do Turecka sa dostanete bezpečne z Bratislavy bez potreby testu
  4. Tip na vianočný darček? Kvalitný zrak so zľavou 1 000 €
  5. Budeme môcť v budúcnosti pracovať len z domu?
  6. 8 inšpirácií, ako využiť zvyšky jedla a nič nevyhodiť
  7. Na výpadok elektriny vás môže upozorniť aj SMS
  8. Vianočné vydanie magazínu SME Ženy
  9. Slovenské „šampanské“, za ktorým sa skrýva príbeh lásky
  10. Zdravé varenie: zábava pre celú rodinu
  1. Mikuláš s Majkom Spiritom? Môžete si ho užiť u vás doma
  2. Väčšina fajčiarov dala deťom cigarety, ak si vypýtali
  3. Podcast: Jeden lístok, veľa tratí
  4. Čo musíte vedieť, ak chcete prežiť Vianoce v zdraví a so svojimi
  5. Nová škôlka 21. storočia na Kramároch
  6. Do Turecka sa dostanete bezpečne z Bratislavy bez potreby testu
  7. Štedré dni s Niké: Vyhraj lyže s podpisom Petry Vlhovej!
  8. Tento výťah si poradí aj s tým najužším schodiskom
  9. Prvá 2-stupňová akumulátorová snehová fréza na trhu
  10. COOP Jednota je najdôveryhodnejším slovenským predajcom potravín
  1. Budíte sa počas spánku? Toto sú hlavné príčiny 15 866
  2. Slnko a teplo aj cez sviatky: Do Egypta sa vracajú dovolenkári 11 345
  3. Kaufland na Slovensku testoval novinku, ktorú zavádza v Európe 9 831
  4. Slovenská firma reformuje tradičné multimiliardové odvetvie 9 639
  5. Vianočné vydanie magazínu SME Ženy 9 568
  6. Do Turecka sa dostanete bezpečne z Bratislavy bez potreby testu 9 492
  7. Viete, aká je skutočná cena smartfónu? Číslo vás prekvapí 9 446
  8. Aká je chémia vôní 9 069
  9. 8 inšpirácií, ako využiť zvyšky jedla a nič nevyhodiť 8 887
  10. Novodobý slovenský Baťa. Zamestnancom stavia domy 8 825
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Hlavné správy z Správy Považská Bystrica a Púchov - aktuálne spravodajstvo na dnes| MY Považská

Čestnými občanmi Streženíc sú Milan Sládek a Pavol Macho

Najvýznamnejšími rodákmi z obce Streženice v Púchovskom okrese sú svetoznámy mím Milan Sládek a umelecký sklár a maliar Pavol Macho.

Milan Sládek.

Pribudlo 2070 pozitívnych, 24 zomrelo

V piatok pribudlo ďalších 2070 pozitívnych prípadov nákazy koronavírusom, laboratóriá otestovali 12 670 vzoriek Počet úmrtí na pľúcnu formu ochorenia COVID-19 sa zvýšil o 24. Vyliečilo sa ďalších 2 814 osôb. Národné centrum zdravotníckych informácií o tom informovalo na webe covid-19.nczisk.sk.

Kto sa dostal do ideálnej jedenástky jesennej časti IV. ligy Severozápad?

Vybrali sme ideálnu jedenástku IV. ligy Severozápad.

Ilustračná fotografia.

História Streženíc siaha do čias Keltov

I keď prvá písomná zmienka o obci Streženice pochádza zo začiatku 15. storočia, archeologické nálezy dokazujú, že osídlenie tam bolo už v keltských časoch.

Najčítanejšie články MyRegiony.sk

Polícia už pozná totožnosť muža, ktorý zaútočil po upozornení, že nemá rúško

Páchateľa a jeho kamaráta spoznali ľudia na videozázname.

Ako vyzerajú covidové pľúca? Zo špongie je tuhá hmota, hovorí patológ

Súdny lekár František Štuller, vykonáva aj pitvy ľudí, ktorí umreli na covid.

Na stanici v Nitre napadli muža po tom, ako upozornil na rúško

Incident sa stal v čakárni na autobusovej stanici.

Zdravotná sestra z Čadce prekonala COVID-19: Myslela som si, že zomriem

Pri pociťovaní príznakov sa začala liečiť sama. Bola to chyba.

Už ste čítali?