Pondelok, 26. október, 2020 | Meniny má DemeterKrížovkyKrížovky

„Žiadne zbytočné ohľady nie sú namieste,“ hovorí nevidiaca Soňa

Presne v deň svojich trinástich narodenín opúšťala Soňa, dnes už vydatá pani Zelisková, ilavskú nemocnicu s diagnózou diabetes mellitus. Išlo o jeho prvý typ, pri ktorom si treba celoživotne pichať inzulín a lekári ju upozornili, že môže dôjsť k rôznym ko

mplikáciám. Mladý človek plný optimizmu, sily a chuti do života však ani takéto naozaj upozornenia neberie až tak vážne. A je to úplne prirodzené. Život ďalej plynul a plynul úplne normálne. Gymnázium síce muselo byť uprednostnené pred pedagogickou školou, lebo vtedy bolo treba každý deň vyvárať striekačky a na to by nebol na internáte ani priestor, ani čas. Veď pedagogická škola je až v Turčianskych Tepliciach. Potom sa však naskytla možnosť pedagogickej nadstavby priamo na Gymnáziu v Považskej Bystrici a sen sa splnil. Aj život ďalej plynul a plynul celkom normálne. Prišlo zamestnanie, po akom Soňa túžila - učiteľka v materskej škole v Dubnici, láska a v dvadsaťpäťke svadba. Potom krásne víkendy strávené medzi ľuďmi, čo sa radi túlajú po horách. Nakoniec prišlo dieťatko a život stále plynul, ale...
Manžel o všetkom vedel. Aj o rizikách, ktoré hrozia, ale obaja sme si mysleli, že nič zlé sa nemôže stať. Mala som síce rizikové tehotenstvo a dosť času som strávila v nemocnici, najprv v Ilave a potom ma previezli do Martina, kde je špeciálna pôrodnica pre diabetické matky, ale žiadne čierne scenáre sme si nepripúšťali, aj keď je pravda, že sa mi dosť začal kaziť zrak. Na sietnici sa mi začali objavovať krvavé výrony už skôr, no tehotenstvo jej rozpad len urýchľovalo. Nechcem však, aby to niekto vnímal tak, že som sa obetovala kvôli synovi. Lekár ma varoval a chcel, aby som tehotenstvo v piatom mesiaci prerušila. To bolo pre mňa úplne nepredstaviteľné. Keby som dala na jeho radu, pravdepodobne by som nikdy nemala syna. Dieťa som nakoniec donosila. Rodila som cisárskym rezom v Martine, zdalo sa mi všetko krásne, úžasné, aj keď komplikácií bolo naozaj vďaka diabetu veľa. Na desiaty deň som mala ísť domov. Otvorila som ráno oči a cez pravé oko som videla len nejakú čudnú kľukatú čiernu čiaru. Všetko mi začalo dochádzať. No lekárom som nehovorila nič. Tak veľmi som chcela ísť domov. Myslela som si, že tam to už nejakým spôsobom vyriešim. Nakoniec som sa predsa len rozhodla ísť za lekárkou do Ilavy, a tá mi povedala, že mi praskla cieva a celý sklovec mám zakrvácaný. Keď mal Matej dva mesiace, bola som na prvej operácii v Banskej Bystrici. Syna som mala pri sebe, aby som ho mohla kojiť. To bola moja prvá operácia. V priebehu roka som absolvovala ďalších päť väčších a asi desať ambulantných. Už to potom šlo od operácie k operácii. Pol roka som mala aspoň svetlocit, potom som nevidela už absolútne nič, ani svetlo.
Muselo to byť veľmi ťažké obdobie vášho života. Ako ste sa dokázala so všetkým vysporiadať? Vidím, že situáciu zvládate výborne.
Začiatky boli kruté. Najhorší bol pocit úplnej bezmocnosti, bezradnosti. Celkom inak som si predstavovala svoj manželský život, aj výchovu dieťaťa. Nevedela som si vôbec predstaviť, čo s takým malým bábätkom budem robiť, ako sa oň postarám, ako ho budem kŕmiť, prebaľovať, kúpať. Pre manžela to bol tiež šok, ale držal sa statočne. Vo všetkom mi pomáhal, mali sme služobný byt priamo v D – klube, kde robil správcu, takže to mal domov blízko a mohol kedykoľvek odbehnúť pozrieť sa, čo sa deje. Všetko som sa musela naučiť po tme. Dovtedy som mala veľmi skreslené predstavy o nevidiacich. Myslela som si, že budem len sedieť a sem-tam prejdem na WC. Keď som prvýkrát umyla hrnček, bola som na seba veľmi hrdá. A dnes si ho viem aj sama vyrobiť na hrnčiarskom kruhu.
Soňa sa zasmeje sama na sebe. Pri rozhovore s ňou človek získa akúsi vnútornú silu a pocit, že dokáže aj nemožné. Z hlasu, poznámok, postojov aj usudzovania hneď vie, že nemá pred sebou človeka zlomeného chorobou, čo chce obrovskú odvahu, a tak trochu sa aj čuduje, kde sa to berie v útlom ženskom tele. Neodpustím si však ďalšiu otázku.
Ste silná osobnosť a pobila ste sa s nepriazňou osudu, ale predsa len, nezažili ste v živote chvíle, keď ste si povedala – stačí, už nevládzem?
Ale áno. Spočiatku som sa chcela svojho života aj vzdať, lebo som si myslela, že budem zbytočná. Nevidela som dôvod, prečo by som ešte mala byť na tomto svete. Manžel a syn mi však dali jasne najavo, že nepotrebujú moje oči, ale potrebujú mňa. Veľakrát nastali v živote chvíle totálnej bezmocnosti, kedy som vedela, že bez cudzej pomoci si neporadím a veľmi ma to deprimovalo. Napríklad, keď som potrebovala niekam ísť alebo niečo prečítať, aby som získala informácie. Predtým to boli veci prirodzené, úplne normálne. Mala som k dispozícii oči a oni mi jednoducho poslúžili. Samozrejmosť, nie? A tak som chcela automaticky konať. Lenže bol tu problém. Nemala som nič, nebola žiadna samozrejmosť... Súrne som potrebovala oči niekoho druhého. Ten, keď nebol nablízku, bola som vydaná napospas neriešiteľnej situácii, ktorá ma privádzala do zúfalstva. Predtým rutina, teraz problém. Chcela som napríklad prať bielizeň. Aké jednoduché. Vezmem ju, naukladám do pračky, zapnem program a perie sa. Lenže predtým ju bolo treba roztriediť. A ako to urobíte bez očí? Zelené tričko je pri ohmataní rovnaké ako biele. Úplne bežné veci som odrazu nezvládala po starom, bolo treba začať odznovu. Všetko sa učiť robiť inak, nájsť si nový systém. Celkom prebudovať chod bežných udalostí, spôsob riešenia situácií. Ťažké to bolo nielen pre mňa, ale aj pre celé moje okolie. Dnes už sú našťastie rôzne technické pomôcky pre nevidiacich, aby si mohli pomôcť. Mám inzulínové pero, pomocou ktorého si môžem spoľahlivo natiahnuť inzulín, indikátor farieb, ktorý mi povie farbu ponožky, špeciálnu ihlu, ktorú môžem bez problémov navliecť, množstvo pomôcok, o ktorých som nevedela a vďaka ktorým môžem fungovať v domácnosti ako vidiaca žena. Nehovorím, že takisto, ale dá sa.
Nie je problém technicky zvládnuť slepotu. Veci by mali mať svoje miesto, dôležité je dodržiavať poriadok. Veľmi mi prekáža, ak nie sú na svojom mieste. Vidiaci vidí, ale čo ja? Stačí vec trochu posunúť a som mimo. V cudzom prostredí sa dá naučiť orientovať s bielou palicou alebo sa pohybujem pomocou vodiaceho psa, našej Rody. Keď som prestala vidieť, mala som pocit, že zvládnem desať percent z toho, čo predtým a deväťdesiat percent nie. Vtedy, na začiatku by som neuverila nikomu, kto by ma presviedčal, že pomer týchto čísel bude v opačnom poradí. Že deväťdesiat percent zvládnem a len desať nie.
Čo je teda podľa vás najväčší problém, ako po technickej stránke sa dá tento handicap zvládnuť dobre?
Prístup okolia, možno niekedy aj v nadväznosti na to, ako sa človek vysporiada s tým, že odrazu nevidí. Máme takých známych, ktorí keď stretnú manžela, rozprávajú mu trúchlivým hlasom: „Keď budeš s ňou, pozdravuj ju.“ Ale keď sa stretneme, ani neceknú, že sú tam a nehlásia sa ku mne. Ja o nich prirodzene neviem, keď ma na svoju prítomnosť neupozornia. Nemám rada ten postoj nekonečnej ľútosti. Hnevá ma. Som taká istá ako predtým, len nevidím. To ako keby ste teraz zavreli oči a odrazu by sa vám mal zmeniť charakter, povaha, inteligencia alebo čo ja viem ešte čo? Celkom iné to bolo, keď sme boli s kamarátmi – vodákmi pred dvoma rokmi splavovať Dunajec. Nechali ma veslovať, aj keď nebolo treba. Vtedy, keď všetci oddychovali. Ja som samozrejme nevedela o ničom, lebo som nevidela, čo sa deje dookola. Zaberala som ako divá a oni sa na tom zabávali. Ešte ma povzbudzovali, aby som makala. Ich prístup sa nezmenil. Berú ma takú, aká som bola predtým, a to mi vyhovuje. Žiadne zbytočné ohľady. Nie sú na mieste. To, či ťa bude niekto podceňovať alebo ľutovať, však záleží aj od samotného človeka, ktorý handicapom trpí. Keby som sa celkom utiahla, sedela len doma, plakala a ten, kto by prišiel na návštevu, by našiel ženu s červenými uplakanými očami, ktorá sa pri každej poznámke o videní zlomí a rozcitlivie, asi by nemal chuť prísť znova. Záleží na postihnutom, ako sa vysporiada s problémom, či dokáže žartovať na svoj účet. Treba urobiť čiaru, zabudnúť na minulosť a začať žiť celkom inak. Prestať banovať a reagovať po novom.
Ako varíte?
Chutne a zdravo (smiech). Viem, viem, chcete vedieť, ako to zvládam. Nerobím špeciality, nepotrebujem mať recepty nahrané. Varila som desať rokov na plynovom sporáku. Najprv som si postavila hrniec, potom som si prstami odmerala množstvo vody alebo čohokoľvek, čo som potrebovala a či je toho toľko, koľko treba. Odmerala som si prstami, kam priložiť zapaľovač, zapla som, šťukla a bolo to. Sluchom som si kontrolovala, či plyn horí. Teraz mám keramický sporák, polohu na položenie si meriam prstami, samozrejme, kým ešte nie je platňa teplá, keď je a chcem hrniec vrátiť do pôvodnej polohy, skúšam vlhkou utierkou, či zasyčí a podľa toho zistím správnu polohu. Polievku varím vždy v rovnakom hrnci. Ryžu meriam hrnčekom.
Keď sa zalieva káva alebo čaj, používam indikátor hladiny. Ukážem vám, ako nalievam minerálku (Soňa umiestnila na hrnček malé koliesko a akonáhle sa ho vodná hladina dotkla, začalo vyhrávať melódiu. Vedela, že mi naliala doplna, a tak fľašu odtiahla). Mám hodiny s hlasovým výstupom, ktoré mi po nemecky oznamujú čas. Raz sa mi na nich pri nástupe do autobusu zasekol gombík s kikiríkajúcim budíkom a celý čas som na sebe cítila spýtavé pohľady spolucestujúcich.
Ste v podstate veselý človek, ktorý sa rád cíti užitočný. Nechýba vámpráca?
Nie, ja pracujem. Mám keramickú dielňu, učím v nej deti tvoriť z keramickej hliny a aj sama vyrábam nádoby na hrnčiarskom kruhu. V lete organizujeme tábory a tvorivé dielne. Manžel mi pomáha pri prednáškach, zaobstaráva materiál, má na starosti administratívu. Bez jeho pomoci by som sa v Keramiklube nezaobišla. Nielen v dielni, ale i v živote sa snažíme nehľadať dôvody, prečo sa niečo nedá, ale naopak sa snažíme hľadať spôsob, ako to musí ísť.

Nechajte si posielať prehľad najdôležitejších správ e-mailom

Inzercia - Tlačové správy

  1. Fresh Market má novú predajňu Sanagro. Takto to tam vyzerá
  2. Príjem vs. dôchodok. Realita, ktorú na ktorú sa treba pripraviť
  3. Zlaďte vaše šperky s jeseňou
  4. ARÓNIA a RAKYTNÍK - podporí tvoju imunitu v boji s vírusmi
  5. Covid a post-Covid: Ako sa chrániť pred kybernetickými útokmi?
  6. Novodobý slovenský Baťa. Zamestnancom stavia domy
  7. Šiesty titul Auto roka: komu sa podaril tento historický úspech?
  8. O levočský „nanozázrak“ sa zaujíma európsky trh
  9. LEN DNES: Zľava viac ako 50% na ročné predplatné týždenníkov MY
  10. Pracujete v IT? Táto slovenská firma neustále prijíma ľudí
  1. Duálnu prax v dm nahradilo počas pandémie online vzdelávanie
  2. Chief of Slovak Telekom: We care about the future of Slovakia
  3. ARÓNIA a RAKYTNÍK - podporí tvoju imunitu v boji s vírusmi
  4. Príjem vs. dôchodok. Realita, ktorú na ktorú sa treba pripraviť
  5. Šiesty titul Auto roka: komu sa podaril tento historický úspech?
  6. Novodobý slovenský Baťa. Zamestnancom stavia domy
  7. Kvalitné sporenie si dokážete vybaviť z pohodlia domova
  8. Tesco prináša zákazníkom potraviny za každých okolností
  9. Vedeli ste, že jablká majú svoj medzinárodný deň?
  10. Zostáva už len 7 dní na predloženie žiadosti o grant
  1. Pracujete v IT? Táto slovenská firma neustále prijíma ľudí 20 139
  2. O levočský „nanozázrak“ sa zaujíma európsky trh 15 019
  3. Novodobý slovenský Baťa. Zamestnancom stavia domy 14 124
  4. Vyučujú školy informatiku dobre? Tieto patria medzi ukážkové 13 876
  5. Pravá strana Dunaja môže vďaka Inchebe získať novú tvár 12 677
  6. Na Slovensku pribúdajú nové bankomaty. Viete čo v nich vybavíte? 11 875
  7. LEN DNES: Zľava viac ako 50% na ročné predplatné týždenníkov MY 11 479
  8. Toto sú povolania budúcnosti. Niektoré prekvapili 11 476
  9. Ako pracujú horskí nosiči? Vstávajú ráno o štvrtej 10 681
  10. Ako vidia budúcnosť deti zo základných škôl? Budete prekvapení 10 414
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Hlavné správy z Správy Považská Bystrica a Púchov - aktuálne spravodajstvo na dnes| MY Považská

AKTUÁLNE: Mesto pomáha pripravovať celoplošné testovanie

Vojaci prišli obhliadnuť navrhované odberné miesta. Mesto ponúka všetku súčinnosť. Zamestnanci sa venujú pomoci vojakom.

GALÉRIA: Armáda prišla do mesta pripraviť testovanie

Dnes predpoludním sa na mestskom úrade v Považskej Bystrici stretli armáda s vedením mesta. Pripravujú celoplošné testovanie.

FOTO: Dobrovoľní hasiči od marca pomáhajú s dezinfekciou

Považská Bystrica a okolie má neoceniteľnú pomoc. Dobrovoľní hasiči dezinfikujú verejné priestranstvá, ale aj okolie nemocnice.

Hasiči dezinfikujú okolie nemocnice

Samosprávny kraj ponúka školské priestory na zriadenie odberových miest

Trenčiansky kraj je zriaďovateľom 38 stredných škôl v dvanástich mestách a jednej obci.

ilustračné foto

Najčítanejšie články MyRegiony.sk

Už ste čítali?