Zhorel Miro v aute, kde prespával, kvôli svojej nepozornosti?

Hoštiná – V priľahlej mestskej časti Púchova sa má opäť o čom hovoriť. Náhodný návštevník by povedal, že tam, kde vlky a líšky dávajú dobrú noc a každý furman kone obracia, lebo cesty ďalej niet, sa nič vážne nedeje. „Sme známi iba nešťastiami a hasičmi,“ tvrdí dievčina, ktorá trénuje s hasičkami susedného Ihrišťa. „Najskôr otcovražda, potom vražda starej pani a teraz toto,“ dodáva. „Všetci v dedine vedia, kto v aute, ktoré v nedeľu zhorelo, spal a kto v ňom aj zhorel,“ dodáva ďalšia zo žien, ktoré ochotne opisujú situáciu v obci pred i po požiari auta. Strohá policajná správa hovorí o náhlom požiari, po ktorom boli v starom moskviči nájdené ľudské pozostatky. Privolaní znalci nevedia jednoznačne zatiaľ potvrdiť alebo vyvrátiť, či sa jednalo o úmyselné konanie cudzej osoby. Telesné pozostatky budú podrobené znaleckému skúmaniu. Ani v stredu si ešte podľa slov krajskej hovorkyne polície Lenky Bušovskej nebola polícia istá, o koho ide.
„Jasné, že to bol Miro ! Nebolo to po prvý raz, keď sa jeho „príbytok“ stretol s ohňom. Dávnejšie mal na konci dediny chatrč, ak sa to tak dá nazvať. Podpálil si ju vrej sám. Neskôr sa „presťahoval“ do starého moskviča,“ poskytujú miestni obyvatelia ďalšie údaje.
Miro pochádzal z Vydrnej, v ktorej ho však dlho nik nevidel. Žil tam s rodičmi. Keď tí zomreli, zakotvil v Hoštinej, ktorá sa mu stala osudnou. Známy bezdomovec bol podľa slov miestnych náladový čudák. Na jednej strane bol robotný a rád pomohol, na druhej sa niekedy veľmi hneval, keď sa niekto čo i len priblížil k jeho moskviču. „Je to tak. Niekedy, keď som šla domov ja alebo syn, vedel kričať, rozháňať sa rukami,“ hovorí babka Bučková, ktorej pozemok susedí s tým, na ktorom mal bezdomovec odstavené svoje auto. Videla ráno o piatej za chalupou žiaru, onedlho však nebolo vidieť už celkom nič a tak neprikladala udalosti nejaký význam. „Auto zhorelo a nik nemal podozrenie, že by v ňom mohol niekto byť. Až neskôr sa zistilo, že dnu bol človek. Najprv to vyzeralo, že dnu nebol nik“ dodáva babka. Miro žil v Hoštinej údajne najviac dva roky. Zima a zlé „ubytovanie“ sa podpísali pod omrzliny nôh a neskôr amputáciu prstov na nich. Podľa slov domácich sa rád pozrel poháriku na dno, čo sa mu možno stalo osudným aj v nedeľu ráno. Po tulákovi zostal v Hoštinej iba zhorený vrak, prázdne konzervy a nahryznutý chlieb, ktorý už nikdy nedoje.