dšenci z Považskej Bystrice vymenili klasickú Hurghadu za prístav Hamata. Na suchu sme strávili prakticky iba jednu noc, tá však nepatrila hýreniu a radovánkam,“ hovorí účastník výpravy Milan Mayer.
Z lietadla na loď
Cestuje sa, ako vždy, lietadlom. Pätica Dušan Duško Kučera, Patrik Muro Kocúr, Dušan Rezeň Rezníček, Peter Permoník Nedeliak a moja maličkosť sa dostane včas na letisko, kde sa stíhame rozlúčiť s Európou nielen niekoľkými snímkami a srandičkami, ale aj glgom kvalitnej slivovičky. Človek nikdy nevie, a ako sa hovorí, nie je nad prevenciu. A hor sa do Afriky. Preprava z Prahy do Hurghady prejde ľahko, no čaká nás ešte sedemhodinová cesta do prístavu Hamata. V tomto prípade sme sa rozhodli pre klasické safari, keď sú potápači celý pobyt na lodi. Všeobecne sú safari výpravy pre potápačov lepšie. Okrem života na lodi majú možnosť opakovaných ponorov. Ráno, na obed, aj večer. Tie nočné patria k tomu vzrušujúcejšiemu, čo vás môže pod hladinou stretnúť. Po príchode do Hamaty sa ubytujeme na našej lodi. Musím ešte upresniť, ako sme sa dostali k možnosti potápať sa v tejto lokalite. Kamaráti z Česka, s ktorými sme sa stretli na viacerých výpravách, nám ponúkli „cestovku“, ktorá sa špecializuje na potápačské zájazdy. Niekoľko miest bolo voľných, a tak sme sa na poslednú chvíľu dostali do Afriky aj my.
Život na lodi
Všetko má svoje pre i proti. Je tomu tak aj so životom na lodi. Pevnina nám nechýbala, nepamätám si na chvíľky, kedy by sme sa nudili. Príprava na potápanie a triedenie či nahrávanie materiálov po príchodoch zabrali vždy dosť času. Jedinou nevýhodou bol nedostatok piva, ktoré sa dá, podobne ako alkohol, vo väčšine arabských miest zohnať len v špeciálnych obchodoch. V prístave sme sa k nemu akosi nedostali, a tak sme si ho vychutnali o to viac, keď sme sa vrátili z Afriky. Ako som však už spomenul, na pravidelnú prevenciu sme nezabudli. Niet nad dobrú domácu slivovicu. Vyhnete sa klasickým črevným problémom, na ktoré sa po príchode z dovolenky sťažuje väčšina turistov. Nielen tým sme však dokázali faraónovej pomste, ako sa črevné problémy v tejto oblasti nazývajú, predísť. Kuchyňa, typicky egyptská, ponúkala na stoloch vždy množstvo zeleniny a rybacích špecialít. Keďže sme boli odrezaní od pevniny, voda bola z obchodu, vo fľašiach. Nemali sme tak žiadne problémy, dezinfekcia ráno a večer zaberala.
Iný svet
Svet pod morskou hladinou bol vždy tajuplný a nádherný. Miesta až pri sudánskych hraniciach sú exotické nielen svojimi menami. Prichádzame do oblasti prezývanej St. John´s Reef, ktorá je tvorená ostrovčekmi, či skôr podmorskými útesmi, pri ktorých nie je toľko potápačov . Z toho vyplýva, že nie sú tak zničené a aj život na nich je bohatší a pestrejší. Máme možnosť vidieť väčšie tvory, ako manty, žraloky, napoleóny. Útes sv. Jána je dlhý asi dvadsaťjeden kilometrov a trinásť kilometrov široký. Útesy vystupujúce z obrovskej morskej plošiny síce neponúkajú chránené kotvište pre člny, ale potápači si prídu na svoje. Okrem viacerých druhov žralokov môžete vidieť, ako sa okolo korálových veží zhromažďujú veľké húfy rýb. Jednotlivé útesy ponúkajú pre návštevníkov hĺbok nádherný pohľad na miesta, ktoré boli preskúmané nedávno.
Na rozdiel od lokalít, ktoré sa volajú napríklad shark reef, shark observatory, či podobne, vám tunajšie miesta zaručia stretnutia s predátormi morí, čo sa splnilo i nám. Úžasný farebný svet je povestný práve pre Egypt, ktorý ťaží aj z biznisu, ktorý sa dnes nazýva potápačská turistika. Aj preto sú väčšinou tvory vo vode plaché. Nie všetci sprievodcovia dodržujú prísne pravidlá a kotvia napríklad tak, ako sa im chce. Neukotvia loď k určeným bójam, ale kotvia priamo na korálových útesoch, ktoré sa takýmto počínaním ničia. Problémom pre nich nie je ani chytanie rýb, ktorými dopĺňajú občas jedálny lístok na lodi. Takýmto počínaním tento druh biznisu môžu o niekoľko rokov zničiť.
Čo nájdeme dolu?
Prvý ponor absolvujeme v Sha´ab Hamam. Ako prvú stretávame raju Sting Ray. Už jej názov hovorí, čím je nebezpečná. Tŕňu, či ak chcete žihadlu, na jej chvoste, sa vyhne radšej každý. Raje však nie sú tie, po ktorých by naše srdce až tak túžilo. Príjemnejšími spoločníkmi sú „rybky“ Big Napoleon, ktoré majú asi poldruha metra. Hľadáme niečo väčšie a živšie. Áno, chceme hneď na prvý raz naraziť na žraloky, no nedarí sa nám to ani pri druhom ponore o takmer päť hodín neskôr. Koralovú záhradu nachádzame pri Siyal island. Prvý deň máme za sebou, a hoci sme nevideli všetko, čo sme chceli, sme spokojní. Fotografie a záznamy z kamery sťahujeme do počítača, pretože každú výpravu starostlivo dokumentujeme. Čakáme na ďalší deň s myšlienkou na veľké ryby.
Stretnutie s jeho veličenstvom
Naša túžba je vypočutá na druhý deň. Pri Elphinstone reef sme už o pol siedmej ráno. Útvar v tvare prstu je dlhý asi tri stovky metrov a je údajne jednou z najlepších potápačských lokalít na juhu. Pekná stena, pokrytá mäkkými koralmi, padá kolmo dole po oboch stranách útesu. Ukrýva nádherné murény, perutínov a množstvo rýb. Po hodine sa vynárame na hladine a sme spokojnejší. Poldruha hodiny predpoludním ideme na druhý ponor, zatiaľ do najväčšej hĺbky, asi tridsaťdva metrov. Rýb je dostatok, no to hlavné nás čaká pri vynáraní. Pri poslednej z povinných prestávok, asi v hĺbke štyri metre, prepláva okolo nás s nezáujmom trojmetrový žralok šedý útesový. Asi dvadsať minútová šou dáva priestor jemu i nám. Jeho veličenstvo je sprevádzané menšími rybkami, lodivodmi, ktoré ho navigujú. Sme spokojní. Vieme, že sen sa splnil a o spomienky máme postarané.
Tretí deň meníme miesto a do vody vhupneme ráno pri Habili Ali. V priebehu dňa meníme miesto ešte trikrát a naposledy ideme do vody niečo pred ôsmou hodinou večer. Škôlka klaunov, papagájovce a väčšinou drobné ryby či mäkkýše nemôžu nabudiť takú atmosféru ako žralok, ktorého sme videli včera.
Delfínov ako maku
Tešíme sa na ponory na Sataya Island, nazývanom aj Dolphin Reef, čo znamená v preklade Útes delfínov. Veľké tyrkysovo modré lagúny navštevujú najmä delfíny. Mali sme šťastie, a na reefe v tvare podkovy, ktorá nám skutočne, ako sa hovorí, priniesla šťastie, sme natrafili na skupinu, ktorá mala sto až stopäťdesiat jedincov. Morských inteligentov znepokojujú bublinky z potápačských automatík, a tak sa k nim dá priblížiť iba so šnorchlom, na nádych. Hravé tvory sa predvádzajú v množstve vývrtok a rôznych manévrov. Prijímame ich tichú pozvánku a doslova sa s nimi vyšantíme. Nechávajú sa fotografovať, zapózujú aj pri natáčaní, no dotknúť sa nikomu nedovolia.
Smútok i radosť
Tešíme sa stále na zážitok s ďalšími väčšími žralokmi, no stretávame občas iba ich menších kolegov, ktorí k nám starších súrodencov či rodičov poslať nechcú. Menšie rozčarovanie prichádza pri strate jedného z fotoaparátov. Zapíjame stratu, keď sa pri lodi objaví čln s jedným zo sprievodcov. Má v ruke „foťák“, ktorý sa nám stratil. Keďže býva fotoaparát na fotografovanie pod vodou konštruovaný s puzdrom, ktoré vypláva na hladinu, našiel ho náhodou jeden z inštruktorov. Prešiel po trase, ktorá je identická pre všetky skupinky, až našiel majiteľa. Ten mu dáva napriek naším protestom, pretože s domácimi treba pri každom obchode cenu dohadovať, bez mihnutia oka päťdesiat dolárov. Obe strany sú spokojné.
Na štvrtý deň pobytu na lodi ma postihne nepríjemnosť spojená s opakovanými častými ponormi. Pri prudkých zmenách hĺbky, a tým aj tlaku, som si uhnal zápal stredného ucha. Strašná bolesť. Ešte šťastie, že sa ma hneď ujímajú špecialisti v podobe Paťa a Duškiho Kučeru, ktorí na mne skúšajú všetky „osvedčené“ metódy od vyháňania zlých duchov až po štráfik z gázy a slivovice pravidelne aplikovanej do ucha. Teda im do hrdla a mne do ucha. Ale zabralo, bolesť ustupuje a my pokračujeme.
Aby čitateľ nenadobudol dojem, že nám išlo len o žralokov, chcem spomenúť aj nádherné jaskyne a kaňony pri Um El Kararem „Caves“, či úctu vzbudzujúce vraky, ktorých je v Červenom mori požehnane. Medzi nezabudnuteľné zážitky treba zaradiť potápanie v úžasných koralových záhradách pri Small Gotta prekypujúcich pestrofarebným a rozmanitým životom.
Domov bez suvenírov
Ako každé dobrodružstvo, aj toto sa raz musí skončiť. Prichádza posledný deň a s ním aj odchod z lode. Čaká nás posledný večer na súši, v prístave Hamata, kde žije stabilných zhruba tisíc obyvateľov. Kam teda v tejto dedinke ísť? Vydávame sa tam, „kde to dýcha“, do miestnych dvoch čajovní - šišární. Domáci posedávajú a popíjajú karkade – ibiškový čaj alebo fajčia vodné fajky a popri tom sledujú miestne zábavné programy v televízii. Dáme sa do reči s vojakom z miestnej posádky, ktorý je v civile učiteľom angličtiny. Odnášame si fotografie, videozáznamy a spomienky. Na turisticky klasické darčeky vo forme ulít či takpovediac „škeblí“ ani nemyslíme. Niektoré štáty, z ktorých je prísny zákaz vývozu podobný relikvií, majú senzory, ktoré sú citlivé na vápnik. Môžete si suvenír ukryť ako chcete, colníci ho objavia. Prídete oň a naviac vám môže znepríjemniť záver pobytu a vziať posledné úspory na pokutu.
Vraciame sa letecky domov, tešiac sa na pivo. Triedenie získaných materiálov a premietanie filmu z výpravy príde neskôr. Medzitým sa treba pripraviť na ďalšiu výpravu, ktorá bude... Ale o tom až nabudúce.
Podľa rozprávania Milana Mayera pripravil Milan Kováčik
