retekov,“ hovorí slovenský reprezentant v endure Radek Matoška
Začiatky
Motorizmus mal u Matoškovcov zelenú a po prvých pionieroch prišla na rad skutočná motorka, ktorá mala niečo s motokrosom. „Bol to tatran 90, ktorý bol mojím skutočným strojom do terénu. Po ňom som vyskúšal čezetu a, jawu a neskôr ďalšie značky, no na prvý ozajstný motocykel sa nezabúda,“ hovorí Radek.
Prvé preteky
„Mal som štrnásť rokov a pred sebou štart na „ostrých“ pretekoch v Ostrave – Vřesíně. Bol to prebor vtedajšej Červenej hviezdy a na štart sa postavili borci ako Zdeněk Velký, Petr Kovář. Okolo trate bolo množstvo ľudí. Neviem, či sa mi triasli z tých mien a trémy kolená, no určite viem, že som neodštartoval. Motorka mi „zdochla“ a zrazu boli všetci preč. Napokon som naštartoval a počas pretekov som sa dostal asi do stredu jazdeckého poľa. Tak pre mňa skončili prvé preteky.“
Tréma opadla a Radkovi sa motorky zaľúbili ešte viac. Preteky boli pre mladého Radka niečím novým, nie, ako on sám povedal: „Vozením sa okolo chalupy“.
Prišla stredná škola, na ktorej sa učil za opravára poľnohospodárskych strojov. „Škola bola vo Vsetíne, na prax sme chodievali do Valašského Meziříčia. Tam sa dali pochytiť základné znalosti mechanikov. Opraviť motor, niečo privariť,“ spomína Radek.
Poďho do Sverepca
Prišli ďalšie preteky, na ktorých si talent z Moravy všimli činovníci zo strediska vo Sverepci. Ten bol známy už ako bašta motokrosu a aj ako ďalšou liahňou motocyklových pretekárov vo vtedajšom Československu. „To som jazdil na 250-ke čezete. Dostal som sa do partie, kde jazdili esá ako Kremel, Stodulka, Chovančik alebo Duchoň. Forma i výsledky šli hore. Stal som sa vicemajstrom Československa v junioroch. Takmer každý týždeň sme boli na pretekoch. Jazdcov bolo vtedy nielen v stredisku ako maku a ja som zostal pred vyriešením otázky. Jazdiť motokros či enduro? Jazdcov na motokros bolo až moc a mne sa aj tak páčilo viac enduro. Tým bolo rozhodnuté.“
Svet ťahá
Okrem domácich šampionátov sa neskôr začali jazdiť aj seriály Majstrovstiev Európy v endure a rovnaký šampionát mal aj svet. Dovtedy jazdiaci mladý muž na jawe či čezete si vyskúšal niečo cudzie až vo Sverepci. „Mal som požičanú motorku od Emila Čunderlíka. Prišli vtedy prvé KTM-ky. Vyskúšal som si ju v Rakúsku, neskôr vo Vlašimi na európskom šampionáte. Bola to premiéra ako hrom. Každého chlapca by ťahala svetová súťaž. V roku 1989 som sa dostal cez Duklu Praha do Talianska na výstavu. V Bologni sme sa s Jankom Hrehorom a Lubomírom Vojkuvkom predstavili na pretekoch, kde si nás všimol zástupca KTM pre Taliansko, pán Farioli. Náš štýl jazdy sa mu zapáčil, a tak sme o rok jazdili pre „stajňu“ pána Colinu, ktorý sa staral o nás a o stroje, majstrovstvá sveta. Štartoval som na 125-ke KTM a celoročná účasť v seriáli MS mi vyniesla siedmu priečku,“ hovorí Matoška. O rok neskôr sa konala v Považskej Bystrici Šesťdňová, na ktorej sa predstavil v drese juniorky. „Všetko šlo dobre a dá sa povedať, že ISDE sme mali perfektne rozbehnutú na prvom mieste. Štvrtý deň mal Jaroslav Beran nešťastný pád na vložke a „vyhodil“ si rameno. Dojazdili sme, ako kolektív niekde vzadu, pretože trestné body za jeho neúčasť naskakovali každý deň, no v jednotlivcoch som súťaž dokončil piaty.“
Postupne vystriedal Radek viacero kubatúr a značiek v rôznych teamoch. Najdlhšie to boli Benzinol Moto Team a Slovnaft.
Šesťdňová
„Koľko som ich zatiaľ išiel. Skúsim to zrátať, ale nie som si istý,“ ráta jazdec na prstoch štarty na Šesťdňových. Asi jedenásť. Ťažko povedať, ktorá bola najlepšia a ktorá najhoršia. Každá je špecifická niečím iným, každá má svoju atmosféru i čaro. Treba skĺbiť techniku jazdy s motocyklom, prekonať prípadnú bolesť po pádoch, zžiť sa s technikou pod sedlom, rátať s nepriaznivým počasím.
Zatiaľ došiel všetky a všetky na medailu. Najkurióznejší záver mala asi tá v Jablonci. Posledných tristo metrov záverečného okruhu motokrosu som musel motorku tlačiť. Čo bude tohto roku? Zatiaľ to nevieme naisto, ale, ak pôjde Trophy team Slovenska na Nový Zéland, bude to úspech, musím povedať, hlavne manažérsky, lebo výkonnostne ma slovenský tím svoje miesto medzi tými najrýchlejšími. Z roka na rok sa zháňajú ťažšie peniaze, sponzori.“
Zranenia
Motorkári berú zlomeninu kľúčnej kosti ako klasickú vec, ktorá sa môže prihodiť každý deň. Podobne je to s ostatnými jednoduchšími zlomeninami či narazenými rukami, nohami, pomliaždeninami. „Úrazy boli všelijaké. Nemal som ich našťastie veľa, ale boli. Naposledy to nebolo príliš príjemné. Minulý rok, desať dní pred ISDE, som si pri tréningu potrhal všetky väzy v ramene. Operovali ma na druhý deň. Celú Šesťdňovú som si poriadne pretrpel. Málokto vedel, že idem vlastne jednou rukou.“
Baby a motorky
„Patria baby do súťažných kolotočov? Túto otázku neriešim, ani ma netrápi. Ženy prenikli takmer do všetkých športov, enduro nevnímajúc. Viem, že už minulú sezónu mali aj vlastný svetový šampionát v motokrose. Ak majú možnosti na tréning, dokážu pritiahnuť sponzorov, nie je to problém. V Nemecku, Taliansku, Amerike i Švédsku jazdia už dlhšie, majú svoje triedy a stáva sa, že v súťažiach porazia i profesionálnych mužov. V tomto športe by nemuseli ísť až do prílišného extrému, pretože motocyklový šport je ťažký a náročný aj na mužov. Keď ich to však baví, nie je problém, aby jazdili aj na podnikoch, ktoré boli donedávna doménou mužov, viď minulosezónnu ISDE.“
Zo Slovenska do Nemecka
Bohaté skúsenosti, sponzor a možnosť jazdiť a získať finančné prostriedky pre rodinu vedú jeho kroky do Nemecka, na Nemecký pohár. U bohatších susedov sa jazdí enduro, navrch začína mať country cross. „Pokiaľ nie je jazdec zabezpečený a nemá ani technické zázemie, nemá šancu presadiť sa. Zlé podmienky sú často príčinou straty motivácie,“ hovorí Radek. Po rokoch strávených v Nemecku sa vracia domov. „Rôzne súťaže, napríklad poháre Challenge prenášala televízia, o motorky je „vonku“ stále väčší záujem. Po vzniku nového fenoménu – country crosse, ktorého európskou kolískou je Nemecko, som sa vrátil späť. Hoci som získal domáci titul, ponuka sponzorov bola omnoho slabšia, hoci som vyhral šampionát i celkovo, bez rozdielu tried. Doma som jazdiť nemohol, no nič netrvá dlhšie, po ďalších troch rokoch som sa vrátil domov. Už v tom nie sú iba motorky. Rodina je prednejšia. Posledné preteky v Nemecku na jar som išiel viacmenej tréningovo. Na motorku som však nezanevrel. Pomáhal som pri organizovaní pretekov, ktoré sa postupne dostali z Nemecka cez Rakúsko a Taliansko aj do bývalého Československa.“
Jazdec organizátor
Nekomplikovaný, alternatívny a pre každého! To bola hlavná myšlienka seriálu cross country. Otvorený pre motokrosové a enduro stroje. Závody CzechoSlovak Cross Country (CCC) trvajú viac ako dve hodiny a sú zmesou endura a motokrosu. Zúčastniť sa môže každý, aj jazdci bez závodnej licencie.
Zaujímavé preteky sa týkajú aj jazdcov, ktorí by sa inak závodov ani nezúčastnili. Pre nich je určená extra začiatočnícka trieda. Športoví a profesionálni jazdci bojujú naopak v najkvalitnejších triedach. Celkovo je na podujatí sedem tried. Jazdci si môžu zvoliť tú, ktorá im presne sadne. V najsilnejšej triede jazdil aj Radek, ktorý si napokon v rozhodujúcich pretekoch v Palkoviciach výhrou zabezpečil celkové prvenstvo pred Radkom Tomanom. Päť podujatí, v Chříči, Lokti, Gajaroch, Šternberku a Palkoviciach prilákalo na štart množstvo pretekárov. „Usporiadatelia dali na ceny takmer trištvrte milióna korún, a tak si môže odniesť zo súťaže cenu takmer každý,“ tvrdí Matoška, ktorý si za celkové prvenstvo odviezol motocykel. Najskôr to mal byť Adventure, nakoniec to bola horúca novinka – KTM Superenduro 950 R.
„V tomto roku som sa predstavil aj doma. Možnosť štartovať na stále reálnej ISDE na Novom Zélande ma „posadila“ na motorku nielen v Domaniži, ale najmä na predposledných pretekoch domáceho šampionátu vo Sverepci.“ Tam síce viedol ešte v poslednom kole, no pre poruchu motocyklu napokon nedošiel. O deň neskôr sa jazdec v apartnej košielke usmieval viac, pretože vyhral celkovo. Hoci má 35 rokov, stále pripomína mladíka. Stály úsmev na tvári sa nestráca ani pri debate o rodine. Kvôli nej sa vrátil z Nemecka a chce jej venovať viac času. „Chcem vrátiť mojim blízkym zameškaný čas. Mám dve deti a ženu, ktorá sa o mňa bála pri každom štarte, ako každá žena. Filip chodí už dávno do školy a hoci má chúťky na motorku, bude musieť chvíľku počkať. Absolvoval aj niekoľko pretekov, no nechcel som ho nechať doma bez potrebného dozoru. Ak bude poslúchať, či stále žiadať motorku, možno mu nejakú kúpim,“ húta pretekár.
„Kvôli pretekom som nevidel, ako mi rastú deti. Chcem sa poďakovať za všetko sponzorom, ale najmä rodine, ktorá mi umožnila moje časté odchody s motorkami nielen na víkendy.“
Autor: Spracoval Milan Kováčik