Článok pokračuje pod video reklamou
onených, dňoch. Množstvo serióznych a stopercentne spoľahlivých agentúr, ktoré sú schopné zariadiť prácu snov pre každého, rastie intenzitou hríbov po výdatnom daždi. Vždy budú študenti, ktorí sú odkázaní na pomoc pracovnej agentúry, pretože inú možnosť zárobku jednoducho nemajú. Prečo nevyužiť lacnú pracovnú silu? Alebo prečo ju rovno nezneužiť?
„Toto nie je práca, toto je zdieranie,“ hovorí 19-ročná Petra, sklamaná účastníčka pracovného turnusu na Morave, „ledva stojím na nohách šestnásť hodín a svoje peniaze neuvidím!“ rozhorčuje sa. „Od tejto agentúry sme to skutočne nečakali, pretože sa špecializuje na sprostredkovanie brigád pre študentov.“ Náborový leták hovoril jednoznačne. Trojtýždňový pobyt v moravskom potravinárskom závode, ubytovanie a doprava boli zabezpečená, jedno teplé jedlo denne. Plat 50 Kč na hodinu študenti oželeli s tým, že je to veľká agentúra, a aj keď to nie je mnoho, svoje peniaze skutočne dostanú.
Podozrivý bol už samotný deň odchodu. „Tesne pred odchodom nám dali podpísať zmluvu, ktorú nikto z nás predtým nevidel, a nebol ani čas si ju poriadne naštudovať,“ rozčuľuje sa vysokoškoláčka Júlia z Púchova. Niečo ale nikomu neušlo- rozdiel vo výške hodnoty jednej odpracovanej hodiny na zmluvách. Brigádnici mali na svojej pracovnej zmluve iný údaj a agentúra ho mala logicky nižší. Vraj preklep. Aký je to ale úradný dokument s „preklepom“ a chýbajúcim podpisom druhej strany? Vhodný do dreveného rámu nad posteľ pripomínajúcom slepú naivitu a šikovnosť niekoho iného.
Miesto brigády bolo síce situované v meste, ale ubytovanie v kempe vzdialenom približne 20 km od mesta. Nikto však na to brigádnikov neupozornil, rovnako ani na to, že dopravu MHD si budú platiť sami. Neinformovanosť sa prejavila i v prípade obedov. Ten mohli dostať len v prípade, že pracujú na rannej zmene. Teda, ako normálny človek sa najete dvakrát do týždňa v závodnej jedálni. Brigádnici boli opäť odkázaní sami na seba. O dôsledkoch suchej stravy, pozostávajúcej z rožkov a instantných polievok hradených opäť z vlastného vrecka, netreba hovoriť. Tráviace problémy sa prejavili už v prvých dňoch pobytu.
Už prvý deň v práci bol pre všetkých šokom. Žalostné hygienické podmienky a správanie sa niektorých kmeňových zamestnancov prekvapili každého. „Slovenských brigádnikov mali za najposlednejšie špiny.
Neustále nám nadávali a ponižovali nás. Niektoré ženy boli ale veľmi príjemné a pracovalo sa pri nich oveľa pokojnejšie.“ Slovné napádanie prerástlo až do takých rozmerov, že malá skupina išla za hlavnou majsterkou so žiadosťou a hrozbou, že ak to neprestane, nebudú pracovať. Prekvapujúce bolo aj to, že nielen zo strany zamestnancov, ale aj majsterky, ktorá by mala ísť ostatným príkladom.
Ďalším nemilým prekvapením bolo zistenie, že závod skracoval odpracované hodiny na kontrolných lístkoch. Katka z Považia sa sťažuje: „Stáli sme tam neraz 16 hodín a na druhý deň sme zistili, že máme zapísaných len 12, a nestalo sa to len jeden raz. Boli sme unavené a vyčerpané. Teraz aj oklamané.“ Údajne nesplnili normy. Lenže normy nesplnil žiadny pracovný turnus a dievčatá neboli upozornené, že sú zrazu platené od výkonu. Porovnávať brigádnikov so zamestnancami pracujúcimi v odbore aj 20 rokov nedáva zmysel. „Keď teda pracujeme na normy, prečo nám nezaplatili nadnormu, ak sa nám to podarilo? To, že sme študenti, neznamená, že sme hlúpi!“
Hygiena v závode bola takmer na nule. Brigádnici mali nárok na jedny gumené rukavice, nakoľko prichádzali do kontaktu s postrekovaným ovocím. V škatuli boli nahádzané špinavé a použité rukavice z ktorých si mohli vybrať. „Nevedeli sme, či máme exémy z nich alebo z ovocia,“ brigádnička ukazuje na svoju chrastavú ruku, spôsobenú alergickou reakciou z postreku na broskyniach.
Každý pracovný turnus mal prideleného vedúceho. Jeho úlohou by malo byť chrániť, informovať a starať sa o svojich zverencov. Malo by byť. „Vôbec nám nevychádzal v ústrety, dokonca sme nemali ani zadelené zmeny. Často sa nám stávalo, že sme prišli na osmičku a majstrová nám pokojne povedala: „Holky, dneska ostáváte na šestnáctku.“ Nikoho nezaujímalo, že sme unavené, že sme spali medzi zmenami 3-4 hodiny.“ Vedúci pracovnej skupiny, zamestnanec agentúry, prisľúbil, že v prípade, kedy by dievčatá nezvládali prácu, existuje možnosť skrátenia zmeny. „Jednej pani spadla pri práci na nohu paleta a do rána jej celá spuchla. V agentúre nám povedali, že medzinárodnú kartu poistenca v Čechách nepotrebujeme, že tam nás ošetria na našu, slovenskú kartu. Samozrejme, že pani nikde neošetrili a náš vedúci jej odmietol pomôcť. Povedal jej, že s ňou pôjde k lekárovi pod podmienkou, že na druhý deň nastúpi do práce. Tak sa zbalila a odišla domov.“
Arogantný a nevšímavý prístup ku brigádnikom sa vystupňoval v závere pracovného pobytu. Zálohy vyplácal deň pred odchodom, zvykol tak robievať. Dievčatá si museli cestovné lístky zaobstarať z Čiech na Slovensko samé. To taktiež nikto nikomu nepovedal. Pri medzinárodných linkách je potrebné zakúpiť si miestenku minimálne jeden deň vopred. „Peniaze prišiel vyplatiť až v piatok večer, v čase, kedy sme už mohli ležať doma v horúcej vani. Nemohli sme si kúpiť lístky na Slovensko, pretože nám nedal zálohu.“ Michaela so svojimi dvoma kamarátkami so šťastím obsadila posledné tri miesta v autobuse. Domov cestovali až v sobotu. „Sľúbil nám zakúpenie miesteniek, aby sme mali spoj istý. Vraj nemal na to čas. Bolo jeho povinnosťou sa o nás postarať.“ Keď sa snažili brániť a čakali vysvetlenie, s úsmevom odpovedal: „Sľuby sa sľubujú...“
Zúčastniť sa brigády, kde všetko funguje v rámci fair-play, je v dnešnej dobe takmer nemožné. Neexistuje agentúra, ktorá by sprostredkovala prácu len pre svoj dobrý pocit. Keď sa neobhájite, zneužije to. Ak sa obhájite, odbijú vás slovami, „brigáda je dobrovoľná, nikto Vás nenútil“. Navždy to ostane bojom kto z koho a šťastie v týchto vodách chodí ruka v ruke s náhodou. Agentúry by nemali robiť to, čo robia, najmä z toho dôvodu, že zarábajú na študentoch. Nemali byť, ale robia to.
