Bez vody by žiaden život nebol

alebo v oblasti Domanižskej doliny. Odbočky z hlavných vetiev do rodinných alebo bytových domov, to činí ďalších 128 km vodovodných prípojok.
„Najhoršie, čo pre spoločnosť môže byť, že máme v zemi zakopané potrubia z viacerých druhov materiálu - ocele, liatiny, polyetylénu a PVC. O to náročnejšie sú požiadavky na zásobovanie, opravy, rekonštrukcie, zručnosť opravárov. Od roku 2003 sa v našej spoločnosti rozhodlo používať potrubia iba z polyetylénu alebo tvárnej liatiny. Oceľ sa úplne vylúčila, iné je to, ak ide o prívodné potrubia,“ hovorí o základnom probléme riaditeľ Ján Balušík.
Prvými materiálmi, ktoré vodári používali, bola oceľ a obyčajná liatina. Nie všetky sú vymenené. Na oceľ, korodujúci materiál, najhoršie pôsobia bludné prúdy. „Za posledných desať rokov sme v spoločnosti vytvorili a vybudovali aktívnu katódovú ochranu oceľového potrubia vpúšťaním určitého prúdu, ktorý eliminuje vplyvy tých bludných a odvádza ich do inej lokality. Potom hrdza žerie niečo iné, nie vodovodné potrubie,“ hovorí výrobno-technický námestník Jaroslav Lagíň. Staré potrubia z obyčajnej liatiny sú zas veľmi krehké a nebezpečím pre ne sú dynamické otrasy. „Vývoj dospel k tomu, že sa požíva tvárna liatina, ktorá má protikorózne charakteristiky liatiny a pevnostnej ocele. Tvárny, pružnejší, pevnejší materiál, odolnejší dynamickému zaťaženiu, prehybom... Hlavná vec, spojenia hrdlových rúr sa nerobia starým pevným temovaním, ale na „gumu“. Rúra v hrdle má určitú pohyblivosť smerom dopredu, dozadu a do boku. Mikropohyb niekedy stačí na to, aby sa pevný materiál zlomil a praskol po dĺžke,“ oceňuje nové vymoženosti J. Lagíň.
J. Balušík upozorňuje i na taký jav, akým bezprostredne bola premávka a aká je teraz s niekoľkonásobným vyšším zaťažením a otrasmi. „Raz za rok spôsobí poruchu na „štyristovke“ liatinovej rúry, umiestnenej v strede cesty. Budeme sa s tým musieť boriť ďalej, lebo na rekonštrukciu hlavného ťahu potrubia je veľká investícia, a to hovoríme len o Považskej Bystrici, nie okresoch Púchov a Ilava,“ povedal J. Balušík. J. Lagíň doplnil, že poruchy spôsobuje aj dynamický prejav našej Zeme a prírodu neovplyvníme. „Sú to zmeny teploty v rozpätí 50 stupňov, kedy sa zem prehrieva alebo ochladzuje a dochádza k určitému tvárneniu pôdy. Vtedy vznikajú najhoršie poruchy, nekazia sa spoje a armatúrne časti, ale praskajú rúry po dĺžke alebo nastanú lomy rúr. Ide o obdobie príchodu zimy v novembri a decembri a keď zem rozmŕza, na konci februára, marca, prípadne apríla. Vtedy je intenzita porúch najhustejšia.“ Podľa J. Balušíka sú to množstvá potrubí, ktoré nemôžu meniť naraz, ale iba z reprodukcie, ktorú si dokážu vytvoriť.
Vodári evidujú do roka na hlavnom potrubí okolo 250 porúch, na vodovodných prípojkách 180. Denne to predstavuje dve až štyri poruchy, no sú aj obdobia kľudnejšie i náročnejšie.
Ako tvrdí J. Lagíň, na výmene potrubí robia, ako sú vodárne vodárňami. Najskôr do úvahy prichádza úsek, kde bolo podľa štatistiky najviac porúch a podľa životnosti potrubia. „Vymieňa sa postupne, v každom okrese nejaká časť. Na Dedovci v Považskej Bystrici sme vymieňali staré oceľové, v Dubnici nad Váhom budeme robiť Kolonky, kde je zas stará liatina. V prvom rade sa snažíme vylučovať oceľové rozvody, 80 a 100 mm potrubia v zemi, či to bol starý Zliechov, Ilava, Považská Bystrica alebo v Púchove, najstaršie vodovody v Pov. Podhradí, Orlovom, Jelšovom, oceľové časti verejných prípojok, staré asfaltom jutované oceľové rúry, či len s pozinkovaným spojením, ako vravia vodári „šróbením“. Následne budú vymieňať liatinové rúry po dobe životnosti alebo v dynamickom zaťažení. Najlepšie skúsenosti máme s polyetylénom. Vymieňame, čo nás najviac páli, kde straty spôsobujú najväčší problém,“ uviedol J. Balušík.
Straty vody matematicky vyjadruje rozdiel medzi vyrobenou a vodou predanou. „Pohybujeme sa na úrovni 29 percent, vlastná spotreba činí 10, straty okolo 18 – 19 percent v potrubnej sieti alebo na priamych poruchách,“ upresnil J. Lagíň. Vie, že dosahujú celoslovenský priemer, no môžu sa porovnávať s Čechami, Maďarskom i Poľskom. Úroveň nie však taká, aká je v Rakúsku či Nemecku, kde niekoľko rokov budovali iné systémy vodovodov.
Spoločnosť doteraz fungovala bez viditeľného zisku, vo vyrovnanom rozpočte. Tržby, ktoré získala, vložila späť do prevádzky vodárenských a čistiarenských objektov vrátane povinností, ktoré k tomu prislúchajú. Vlani investovali 75 miliónov korún do rekonštrukcie vodovodov, kanalizácie, výmeny technológie, revízií...