h. Koho to už dnes zaujíma,“ vychrlila zo seba pri jednom z rozhovorov, ktoré som vypočula na ulici žena v stredných rokoch. Problém neschopnosti vnímať sa navzájom, počúvať toho druhého, tendencia pretvarovať sa, uzatvárať, nebyť sebou samým, môže potom v niektorých ľuďoch vyvolávať pocity osamelosti. Keď sa k tomu pridruží strata blízkej osoby, zamestnania, každodenný stres, strach o to, že stratím základné životné istoty, genetická predispozícia, nezhody v rodine, neúspech ... človek svoju psychiku nezvláda, niečo sa v ňom zlomí a môžu sa objaviť príznaky duševnej choroby. Počet ľudí, ktorí trpia duševným ochorením v poslednom čase narastá. V rámci Týždňa za duševné zdravie usporiadalo občianske združenie Zdravá duša v spolupráci s psychiatrickým oddelením prednášku na tému duševného zdravia. Podarilo sa nám osloviť pri tejto príležitosti MUDr. Dušanu Kľúčikovú, ktorá pracuje druhý rok na psychiatrickom oddelení v Považskej Bystrici.
Zaznamenávate aj na vašom oddelení v poslednom čase nárast počtu pacientov? Ovplyvňuje ho podľa vás dnešný hektický spôsob života, každodenný stres?
Aj na našom oddelení z roka na rok narastá počet pacientov prijatých pre duševné ochorenie. Sú to závažné psychotické ochorenia - ochorenia zo schizofrénneho okruhu, depresie, problematika závislostí, duševné ochorenia, ktoré sa vyskytujú u pacientov v staršom veku... Aj kolegovia z ambulancií potvrdzujú, že majú v posledných rokoch nárast pacientov. Ľudia veľmi zle reagujú na zmenenú situáciu v našej spoločnosti. Predtým bolo celkom normálne, že každý človek mal určité rodinné zázemie, pracoval, otázka bytového zabezpečenia bola tiež oveľa jednoduchšia. Mnohí ľudia, ktorí zvládali situáciu predtým dobre, stratou alebo len možným ohrozením týchto istôt, už nie sú schopní zvládať zmenu stavu a objavujú sa u nich príznaky duševného ochorenia. Aj stres je jeden z faktorov, ktorý sa môže spoludieľať na vzniku psychickej choroby. Ale nemusí. Záleží od individuálnej schopnosti každého jednotlivca, ako je schopný znášať psychickú záťaž, od toho ako funguje zázemie, ktoré má vytvorené okolo seba, či nie je izolovaný. Dôležité je aj to, či sa v rodine vyskytujú nejaké duševné choroby. Nie je však pravda, že ak niekto v rodine trpí duševným ochorením, že každý člen je potom na to náchylný. Je to veľmi individuálne.
V čom je najväčší rozdiel oproti iným oddeleniam, čo sa týka liečby?
Naša pomoc nespočíva v žiadnom prípade len v medikamentóznej liečbe. Dôležitý je citlivý prístup, rozhovor, získanie si dôvery, rozoberanie problémov pacienta vyplývajúcich z jeho choroby je zvlášť potrebné. Dôraz sa kladie na psychoterapiu, individuálnu alebo skupinovú, ktorú na našom oddelení vykonávajú dve psychologičky.
Už niekoľko rokov je na psychiatrickom oddelení k dispozícii aj tvorivá dielňa, pre pracovnú rehabilitáciu, ktorá pomáha pacientovi v procese socializácie, lebo po návrate do vonkajšieho sveta sa bude musieť vedieť o seba postarať. On sa bude musieť so životom biť, neurobí to za neho nikto iný, aj keď mu môže pomôcť. To chcenie a aktivita musí však vychádzať z neho samého. A život sa s nami veru väčšinou nemazná.
Má duševné ochorenie súvis s intelektom?
Jedným z nesprávnych mýtov, ktoré v našej spoločnosti dominujú je to, že väčšina ľudí si myslí, že duševné ochorenia postihujú ľudí, ktorí sú menej intelektovo zdatní. Je to skôr naopak. Práve ľudia, ktorí sú niečím výnimoční, prípadne sú intelektovo na veľmi vysokej úrovni, trpia napr. psychotickými ochoreniami podľa štatistík viac. Vôbec sa to nevylučuje, že niekto môže študovať náročnú vysokú školu, prípadne môže byť v niečom mimoriadne výnimočný a zároveň trpieť duševným ochorením. Ba práve naopak, výnimočnosť je veľakrát daňou za to, že človek trpí na nejaké duševné ochorenie. Samozrejme, že toto je len hypotéza, zatiaľ nedokázaná. Stačí však siahnuť po osudoch slávnych osobností a čiastočne sa táto hypotéza potvrdí. Boli géniami svojej doby a trpeli duševným ochorením. Možno to bolo práve kvôli tomu, že sa na svet pozerali celkom inými očami ako ostatní.
Dalo by sa potom povedať, že náchylní sú skôr citliví ľudia?
U citlivého človeka, ktorý sa nevie brániť okoliu, ktoré môže na jeho osobnosť a danosti niekedy tvrdo útočiť, nevie sa vysporiadať s často krutou, nekompromisnou realitou, nevie sa obrniť, je predpoklad, že môže podľahnúť duševnej chorobe. V napätí, do ktorého sa kvôli tomuto dostáva, môže vyplávať na povrch predispozícia na duševné ochorenie.
Ktoré duševné ochorenie považujete za najťažšie?
U duševných ochorení sa na toto nedá jednoznačne odpovedať. Dôležité je skôr, či ochorenie prechádza do chronického štádia, keď niektoré jeho prejavy sa liečbou utlmia, ale niektoré predsa stále pretrvávajú a človek sa ich nemôže zbaviť. Ťažko je potom povedať, čo je horšie ochorenie. Niekto môže prekonať atak schizfrénneho ochorania, ktorý sa po zaliečení vyskytne len raz a už nikdy viac sa nezopakuje. To je asi tretina pacientov s týmto problémom. Človek sa celkom vylieči. A môže byť niekto, kto trpí depresiami, úzkostnými poruchami, po celý život.
S čím sa stretávate najčastejšie u duševne chorých mladších pacientov? Vieme, že aj ich počet stúpa.
Vo veku 15 až 19 rokov sa stretávame najčasťejšie s prvými atakmi psychóz, prvými skúsenosťami s drogami a rôznymi návykovými látkami. V poslednom čase sa však stretávame aj s depresiami, úzkostnými poruchami, rôznymi fóbiami, poruchami príjmu potravy – anorexia, bulímia. Psychóza je pomenovanie pre viacero typov ochorení, pri ktorých si pacient neuvedomuje, čo je reálne a čo nie. Vníma svojimi zmyslami tento svet inak ako zdravý človek. Vidí, počuje, cíti, niečo, čo sa nezakladá na realite. Ostatní ľudia napríklad nemusia vidieť nejakú vec, ale pacient je presvedčený, že to existuje, že je to tak, ako to vidí on. Môže ísť aj o poruchy myslenia, človek má určité bludné presvedčenie, napríklad, že sused alebo rodičia mu chcú zle, to jedlo, čo mu dávajú nie je jedlo, ale je to jed. Samozrejme, že sa to nezakladá na pravde, ale pacient to môže cítiť tak, že vníma dokonca aj zmenenú chuť jedla, je presvedčený, že ho chce niekto ohroziť na živote. Alebo má iné bludy. Napríklad, že aj napriek tomu, že vie v akej rodine vyrastal, je presvedčený, že do nej nepatrí, že on je potomok niekoho slávneho alebo že je niekým celkom iným, ako je odmalička. Z tohto potom vyplývajú poruchy správania. Keďže človek je skalopevne presvedčený, že ho niekto chce otráviť, chce mu ublížiť, chce ho zabiť, začne sa logicky brániť alebo sa začne nebezpečiu vyhýbať. Pre chorého človeka je to veľmi nepríjemné, lebo je to spojené so strachom, s úzkosťou, s depresiami. Dôležité je potom pri liečbe, aby si pacient uvedomil a pripustil, že je chorý a sám, aby mal záujem na tom, že sa chce vyliečiť. Musí vedieť, že choroby sa treba zbaviť. Musí si povedať – zobrala mi časť života, ale je to za mnou, chcem sa od toho oslobodiť a nebudem sa k tomu vracať. Paranoidná schizofrénia sa vyznačuje práve sluchovými, zrakovými, chuťovými, čuchovými halucináciami. Patria tam aj tzv. intrapsychické halucinácie. Človek má pri nich pocit, že jeho myšlienky nie sú jeho, akoby mu ich do hlavy vkladala iná, cudzia osoba, akoby ho na diaľku ovplyvňovala, dávala mu často myšlienky, ktoré sú mu nepríjemné. Paranoidné a perzekučné bludy tiež sprevádzajú toto ochorenie. Človek sa bojí domnelých prenasledovateľov, konkrétnych ľudí alebo určitej skupiny, ktorí sú podľa neho zlí, škodia mu. Môže dôjsť aj k stavom, kedy má pacient tendenciu brániť sa fyzicky prenasledovateľom a vtedy môže byť agresívny. K tomu však môže dôjsť aj nemusí. Nie je pravda, že každý takýto pacient je agresívny.
Aká je úloha psychológa?
Psychodiagnostika a psychoterapeutické sedenia, individuálne či skupinové. Skupinová psychoterapia neprichádza do úvahy v takom rozsahu a prevedení, aby sa uskutočňovala tu na oddelení s požadovaným efektom. Pacient u nás býva hospitalizovaný priemerne 21 dní, kedy mu pobyt plne hradí poisťovňa. Potom už zostáva na náklady oddelenia.
V minulosti nebola ničím výnimočná dĺžka hospitalizácie aj tri mesiace. Je to veľakrát málo. Odchádza síce v stave keď nemôže ublížiť sebe ani ostatným, je schopný brať lieky sám, ale ešte nie je celkom na reálny svet pripravený. Tu veľmi pomáha práca občianskeho združenia Zdravá duša v ktorom sa angažuje veľmi aktívne Eva Dzurjaníková, sestra z nášho oddelenia. Pacienti, ktorí opustili naše oddelenie si v ňom vzájomne pomáhajú. Stretávajú sa s nimi dvakrát do mesiaca, debatujú, organizujú zájazdy, spoločenské posedenia – guláš, vianočné posedenia. Toto čiastočne rieši problém skupinovej terapie po prepustení z nemocnice, ktorá v meste chýba. Na oddelení pacient psychoterapiu má, po prepustení nie. Je hodený do vody bez nejakej nadväznosti, možnosti plynule sa adaptovať. Napríklad v Trenčíne majú denný psychiatrický stacionár. Tam môžu ľudia brať psychoterapiu ešte mesiac po prepustení z nemocnice.
Neovplyvňuje vás toto povolanie?
Pracujem tu dva roky, pracovná deformácia mi zatiaľ podľa mňa nehrozí. Ale to nemôžem posudzovať ja, ale moje okolie, aby to bolo objektívne. Varovné signály zatiaľ neprichádzajú. Človek, ktorý vykonáva túto prácu a vidí utrpenie ľudí každý deň, sa vie oveľa viac v živote radovať aj z maličkostí. Myslím teda, že práca tu mi dala v živote iný rozmer pohľadu. Uvedomila som si, že vstať s dobrou náladou, vstať vyrovnaný, v pohode, zmierený, nemusí byť pre niekoho úplná samozrejmosť. Naučila som sa, viac si vážiť to, čo mám. Aj tie bežné veci, ktoré nám nechýbajú a niekto by ich strašne chcel mať – aký-taký duševný pokoj.
Rozhovor pripravila
Bernadeta Pitoňáková
Autor: Bernadeta Pitoňáková
