si jedna tretina zastupovala 260 tisíc šľachticov. Bytčiansky rím. kat. kaplán E. Gerometta prečítal a vysvetľoval veľmi vtipnými poznámkami uznesenie, ktoré bolo napísané v slovenskom jazyku. Prehovoril aj vtedajší krajinský poslanec Pavol Kubica. Žiaľ, v obciach okresov Trenčín a Nové Mesto nad Váhom začali rabovačky, plienenie predovšetkým v židovských obciach na veľkostakoch. Odtiaľto sa tieto nálady preniesli aj do okresov Púchov a Ilava.
V jarných a letných mesiacoch roku 1848 prijal Uhorský snem zákony, ktoré mali vyriešiť mimo iného aj predstavu Lajoša Košúta a jeho stúpencov o počte naverbovaných regrútov pre uhorskú národnú gardu. No ani augustová či septembrová deklarácia peštianskych pohlavárov vo Viedni u cisára nepochodila. Habsburgovci sa vtedy riadili zásadou: „Hungariam oportet catholicam et pauperem“ – t. j. Je potrebné, aby Uhorsko bolo katolícke, hlúpe a biedne.
V takomto ovzduší a podmienkach sa snažili čo – to vybojovať pre seba aj Slováci, vedení Hurbanom, Štúrom a Hodžom.
Lenže v roku 1825 sa v Trenčianskej župe začali organizovať niektorí príslušníci najmä nižšej šľachty, hlásili sa k revolučným myšlienkam a svojimi myšlienkami inklinovali najmä k Poľsku a jeho snahám o zjednotenie. Rozparcelované Poľsko a predovšetkým myšlienky demokracie zavedené čiastočne v Prusku sa im stali príťažlivými. V tom čase medzi najväčšími opozičníkov u uhorskom krajinskom sneme patrili – Štefan Borčický, trenčiansky podžupan a František Nemák, ktorého v r. 1830 vystriedal tabulárny sudca Anton Majthényi. Na čele opozičníkov stále Štefan Borčický z Borčíc a Bolešova. Ešte r. 1835 boli za najväčších opozičníkov považovaní v krajinskom sneme Štefan Illešházi medzi magnátmi a v dolnej snemovni Štefan Borčický, ktorý uvažoval aj o vojenskej pomoci Poliakom. Ten sa však svojho vodcovstva musel vzdať, lebo začal upadať do nemilosti.
Revolučné buntošenie zasiahlo aj región okolo Pruského a Považskej Bystrice. Najmä Pruské bolo prirodzeným centrom obcí od Nemšovej po Lednické Rovne. Keď sa tu, v okolí „někdy mestečka Pruské“ začali odohrávať najväčšie nepokoje, bola poslaná pod Vršatec rýchla jazda z Nového Mesta nad Váhom, aby nepokoje potlačila. Tá zaistila dvadsať buričov a pruštianského richtára. Ľudia ich eskortovanie do Trenčína chceli prekaziť, ale jazda šabľami urobila poriadok a zadržaných odviedla cez Bolešov a Nemšovú do Trenčína.
V tejto súvislosti je zaujímavá udalosť, ktorá sa odohrala 27. 06. 1848. Vtedy poslali evanjelickí kňazi z Trenčína Uhorskému ministerstvu osvedčenie, v ktorom sa píše, že: „Kristus bol príkladom pokoja, preto každý sluha cirkvi má byť hlásateľom pokoja a svornosti, a preto odsudzujú každého cirkevníka, ktorý vyvoláva nepokoje a nesvornosť medzi tunajšími cirkevníkmi a národnosťami.“ A to J. M. Hurban už o tri mesiace – 26. septembra 1848 sa rozhodol tiahnuť na Trenčín.
V auguste 1949 bola poslaná do Trenčianskej župy mobilná vojenská kolónia, ktorá pozostávala z troch práporov delostrelectva a jazdy, aby zneškodňovala „guerilové bandy uhorských povstalcov, ktoré sa rozliezli po celej stolici.“
Potom už nasledovali perzekúcie. Cisársko – kráľovský vojenský súd v Prešporku odsúdil dňa 18. 09. 1849 roľníka z Klapisit Jozefa Čermeka na šesť týždňov v putách pre zatajenie zbraní, roľníkov z Beluše Štefana a Michala Hassákovcov, Jozefa Petríška, ďalej Ondreja Krajtsa – organistu z Domaniže, kolára Gašpara Dudáka z Bánoviec, tiež baču z Potkrutz (Okrut) Štefana Mikulu, z Višňového Petra Adamoviča na dvojmesačné väzenie v putách a roľníka z Domanýný (Podmanín) Pavla Nyulásza na 6 mesiacov v putách.
V apríli r. 1850 bol uverejnený rekurz o zavedení slovenského jazyka v úradovaní, ktorý boli ochotní podpísať aj vládny komisár Trenčianskej stolice Rudolf Kučíni a zeman Gustáv Ostrolúcky. Teda aspoň niečo sa podarilo – hoci nie nadlho.
Malé dejiny regiónov Slovenska sú súčasťou veľkých dejín. Preto aj tento príspevok má priblížiť historické udalosti územia, ktoré je neprávom zabúdané a historikmi obchádzané.
Autor: Mgr. Adolf Kobela