Z tých najznámejších sa spomínajú mená: kráľovná Alžbeta Habsburgská, kráľ Matej Korvín - Ján Huňady, kráľ Ján I. Zápoľský, Ján Kostka, bratia Podmanickovci, uhorský šľachtic, sedmohradský vojvoda a neskorší chorvátsky bán Blažej Maďar, uhorský palatín Štefan Zápoľský, kráľ Ferdinand I. Habsburgský. V roku 1533 predal vtedajší majiteľ hradu a mesta Ladislav Macedónsky Ilavu bratom Mikulášovi a Jánovi Ostrožičovcom z Giletinca, z chorvátskeho Slavónska. Pre Ilavu sa začala doba relatívneho rozkvetu. Ján Ostrožič sa neskôr stal hlavným županom trenčianskej stolice.
Ako na začiatku ich vlastníctva hrad vyzeral, sa nevie, ale pravdepodobne išlo o klasický štvorkrídlový objekt kastelovitého typu s nárožnými okrúhlymi vežami, obklopený hlbokými vodnými priekopami, padacím mostom a studňou uprostred dvora.
Ostrožičovci hrad prestavovali a zveľaďovali, a to nielen horný, ale i tzv. dolný hrad postupne menil svoj charakter. Slúžil ako kaštieľ, sídlo panstva. V roku 1693 ilavské panstvo odkúpil gróf Siegfried Krištof Breuner zo Stubingenu, generál a podpredseda ríšskej dvorskej komory. Na kúpu celého panstva však nemal, no požičal si od ostrihomského arcibiskupa Juraja Sečényiho. Ten si vzal ilavské panstvo do zálohy a priviedol do Ilavy trinitárov, aby si tu mohli zriadiť kláštor. Breuner si ponechal dolný hrad ako panské sídlo. Horný hrad so záhradou obhospodarovali trinitári, ktorí v roku 1701 začali so stavbou barokového kostola a kláštora. Pôvodnú budovu horného hradu predĺžili o ďalšie nádvorie a nemocnicu. Tým vznikli dva tzv. rajské dvory, upravené podľa zásad barokovej školy. Okolo kláštora udržiavali veľkú ovocnú a okrasnú záhradu. Reformy, ktoré v Uhorsku zavádzal panovník Jozef II, postihli aj kláštor trinitárov a tento bol v roku 1783 zrušený.
Kostol a kláštor s nemocnicou osireli a pustli, nebolo pre nich využitia. V roku 1805 zdevastované priestory hradu sa napokon dostali na dražbu. Celý komplex odkúpilo ilavské panstvo, ale ani tí nevedeli, ako priestory trvalo využiť. V dolnom, vonkajšom hrade, sídlili Königseggovci z nemeckého Aulendorfu, dedičia po zosnulom Krištofovi Breunerovi. Ako majitelia rozsiahleho územia medzi Ilavou a Bielymi Karpatmi bývali väčšinou v kaštieli v Pruskom, a v roku 1855 predali celý komplex budov niekdajšieho ilavského hradu uhorskému štátu za 80 000 zlatých. Štát zriadil krajinskú trestnicu v Ilave v roku 1856, ktorá dodnes slúži väzenským účelom. Začínajú nové dejiny a aj využitie komplexu ilavského hradu. A od tohto dátumu sa počíta tých 150 rokov, ktoré si dnes pripomína.
Štát mával problémy s umiestnením trestancov. Priestory vo Špilbergu, v Terezíne, Segedíne a inde už nestačili. V rokoch 1855 – 1858 zriadil vo vtedajšej uhorskej časti Rakúsko-uhorskej monarchie trestnice napr. vo Váci a Mária Nostre v terajšom Maďarsku, v Mukačeve na Ukrajine, v Leopoldove a v Ilave na Slovensku.
Práve v Ilave z panského sídla, z budov kláštora a nemocnice nenáročnými úpravami zriadil trestnicu pre väzňov s výmerou trestu nad desať rokov. Prvých väzňov priviedli zo žalára v Skalici. Skutočne prvým väzňom Krajinskej trestnice v Ilave bol Mikuláš Voda, ktorého budapeštianska kúria odsúdila na doživotný žalár pre viacnásobné krádeže a vraždy.
Stará budova trestnice mala sotva desať ciel samoväzby, väzni boli umiestnení v spoločných celách po desiatich až dvadsiatich. V roku 1889 rozhodli o rozšírení trestnice prístavbou novej budovy, tzv. samoväzby, za 98 000 zlatých. Dostavaná bola v roku 1896. Prvým riaditeľom bol Jozef Abramowitz z Adelbergu. Ďalšími riaditeľmi trestnice do roku 1918 boli bývalý major košútovskej armády Ernest Kovács, Jozef Kovács, Róbert Grigár a Ferdinand Teichmann. Predstavenstvo trestnice v roku 1863 tvorili riaditeľ, kontrolór, dvaja pisári, lekár a katolícky duchovný. Už roku 1875 tu pôsobil aj reformovaný, pravoslávny a židovský duchovný, ale aj učiteľ. Väzenská stráž pozostávala z veliteľa stráže, ôsmich hlavných dozorcov a osemdesiatich dozorcov. Pôsobenie lekárov trestnice dr. Jána Krainza, dr. Jána Badíka a dr. Abraháma Martina Pattantyusa bolo z historického hľadiska významné.
Od vzniku trestnice v roku 1856 do 31. októbra 1918 sa v ilavskej trestnici vystriedalo 6 052 väzňov. Trestnica Ilava po prevzatí Československým štátom nemala riaditeľa. Túto funkciu istý čas zastával riaditeľ väznice Leopoldov Dr. Érdeky, ale fakticky ju vykonával rímsko-katolícky duchovný M. Schmidt.
V týchto zlomových časoch roku 1918 prechádzali väznice na Slovensku, tak ako v podobných zlomových rokoch, aj vzburami väzňov. Po vzbure dňa 2. novembra 1918 opustilo väznicu z pôvodného počtu 418 väzňov 368 osôb, ktoré tu tvorili pestrú zmes národov Rakúsko - Uhorska.
Významný zlom vo vývoji väznice nastal v jeseni 1938 a bezprostredne súvisel so zmenami vo vnútropolitickom vývoji v Československu a s medzinárodnou situáciou, hlavne mníchovským diktátom. V dôsledku tzv. viedenskej arbitráže maďarské vojsko okupovalo Košice a nápravné zariadenie pre mladistvých - Komenského ústav - bol premiestnený do Ilavy a umiestnený v časti väznice. Mal samostatný správny aparát a charakter nápravno-výchovného zariadenia pre dospievajúcu mládež. Ústav plnil rôzne funkcie a na jednej strane predstavoval určitú formu „sociálnej starostlivosti“ v rámci Slovenského štátu a nápravno-výchovné zariadenie pre kriminálne živly z radov mladistvých. V lete 1944 v súvislosti s vývojom na Slovensku bol Komenského ústav rozpustený a po roku 1945 premiestnený späť do Košíc. Najväčší zásah do charakteru a celkovej činnosti väznice malo zriadenie koncentračného tábora v jeseni 1938 po vyhlásení autonómie Slovenska. Na tieto účely bola postupne vyčlenená časť väznice, približne s 200 celami. Zaisťovací tábor patril do kompetencie ministerstva vnútra a priamo ho riadila Ústredňa štátnej bezpečnosti v Bratislave.
V dôsledku toho prišlo v Ilave nielen k zmene účelu trestnice, ale aj k rozsiahlym personálnym zmenám. Správcom celej trestnice sa stal župný inšpektor Hlinkovej gardy Pavol Krchňák.
V máji 1939 bola v Ilave zriadená aj ženská väznica. Pri uväznených ženách ako zmluvné dozorkyne pôsobili za mesačný plat milosrdné sestry kongregácie „Dcér kresťanskej lásky“ z Ladiec a rehoľné sestry z rádu sv. Vincenta z Pauly, tzv. vincentky. Svoju činnosť ukončili rehoľné sestry v roku 1950.
Po vypuknutí Slovenského národného povstania rôzne zdroje popisujú udalosti zo septembra 1944. Podľa zachovaných dokumentov, organizačnú a rozhodovaciu činnosť správy tábora a žandárskej jednotky ochromili po vypuknutí Povstania dve správy. Jednu zaslala Ústredňa štátnej bezpečnosti a rozkaz znel - zabrániť vzbure. Druhú správu predstavoval telefonický príkaz zo Slovenskej národnej rady z Banskej Bystrice, žiadal okamžite prepustiť všetkých politických väzňov a umožniť im prechod na oslobodené povstalecké územie. Faktom zostáva, že 1. septembra 1944 ráno sa väzni zhromaždili na dvore ilavskej väznice, voči utekajúcim väzňom nikto nezasiahol, a to ani z miestnej žandárskej stanice, a ani nemeckých jednotiek umiestnených v Dubnici nad Váhom. Vie sa iba to, že dopoludnia sa za utečencami vydala deväťčlenná prenasledovacia skupina, ktorá nasadla do autobusu a vyrazila smerom do Zliechova. Z tejto akcie sa nevrátila, a ani o sebe nedala žiadnu správu. V neskoršom období s približovaním sa frontu, časť väzňov prepustili a časť odvliekli ustupujúce nacistické vojská. Väznica ostala prázdna.
V povojnových rokoch si tu odpykávalo trest aj niekoľko fašistických dôstojníkov. Po roku 1950 sa hrad opäť stal väzenským zariadením na výkon trestu odňatia slobody mužov, zaradených do prvej, ale najmä druhej nápravnovýchovnej skupiny. V tomto období si v Ilave odpykávali trest i ženy, ktoré neskôr premiestnili do Rimavskej Soboty. Už v päťdesiatych rokoch väzňov zaraďovali do práce prevažne v strojárskej výrobe. Za tým účelom sa v časti objektov zriadili výrobné dielne.
V histórii slovenského väzenstva bol rok 1969 prelomovým, prechádza z rezortu ministerstva vnútra do rezortu ministerstva spravodlivosti vtedy Slovenskej socialistickej republiky. Vzniká samostatné slovenské väzenstvo. Minister spravodlivosti sa stáva priamym nadriadeným všetkým príslušníkom vtedajšieho Zboru nápravnej výchovy.
Počty odsúdených sa v ústave pohybovali od 1000 až do 1400. Všetci boli zamestnaní v širokej škále sortimentu výroby topánok pre ZDA Partizánske, súčiastok na malé motocykle pre Považské strojárne, jedálenských príborov pre Sandrik Dolné Hámre, montáže kolíkov na bielizeň, ale aj balenia bobkového listu a driapanie peria. V ústave bolo až 17 prevádzok a odsúdení boli vyvážaní aj na pracoviská mimo ústav. Ústav mal rozsiahle zdravotnícke zariadenie, operačnú sálu a röntgen. V objekte ústavu pôsobila dlhé roky i ústredná odevná výdajňa, eskortné stredisko zboru, aj archív zboru.
Obdobie deväťdesiatych rokov 20. storočia je v histórii ústavu poznačené najmä spoločenskými zmenami po roku 1989.V roku 1992 bolo zriadené oddelenie na výkon výnimočných a doživotných trestov. Od 1. januára 2005 bola časť odsúdených na doživotie premiestnená do nového objektu Hradu v Leopoldove, jediné zariadenie pre výkon doživotných trestov na Slovensku. V roku 2002 bolo zriadené oddelenie pre výkon väzby so súčasnou kapacitou 39 obvinených.150-ročná existencia väzenského zariadenia je poznamenaná osudmi ľudí, ktorí stáli na jednej a na druhej strane mreží. Jeho múry zažili izoláciu previnilcov a rôzne spôsoby zaobchádzania s nimi, od nevšímavosti až po cielenú likvidáciu. Ústav je spätý s históriou vývoja myslenia spoločnosti, jej chápaním represívnej funkcie štátu a spoločnosti. Aj túto jeho funkciu treba posudzovať v historickom kontexte. Tak ako sa vyvíjalo myslenie spoločnosti v posledných 150 rokoch, tak sa vyvíjalo myslenie personálu aj za jeho kamennými múrmi.
Autor: Spracované z materiálov ZJVS, krátené
