Hoci zatiaľ som nepočul o tom, aby medveď napadol jaskyniara, priznám sa, že keď som si minule zbalil plecniak, obul čižmy, nasadol do auta a poďho smer Strážovské vrchy, nebolo mi veru všetko jedno. Čo keď tam neďaleko Pružiny, dakde povyše Radotinej, čaká práve na mňa?
Auto som nechal stáť na konci asfaltovej zvážnice a sám samučičký som pomaly stúpal kamenistou cestou k cieľu môjho putovania – Priepasti v Sietnej. Bolo nezvyčajne teplé novembrové ráno, hmla sa len pomaly rozplývala v úzkej Sietnej doline medzi Svrčinovcom a Sokolím. Medvede určite ešte nezaľahli do brlohov. S obavami som sledoval okolie, či voľakde spoza niektorého zo zubatých vápencových brál a vývratov na mňa nevyskočí stokilová potvora. Popri ceste som podchvíľou registroval naukladanú siahovicu alebo len tak naverímboha pohádzané kusy popíleného bukového dreva i stopy pneumatík traktora, ktorým lesní robotníci sťahovali kmene mohutných bukov z okolitých svahov. Ako tak kráčam, na jednom mieste som si všimol v lístí ležiacu plastovú fľašu a pohodený téglik z jogurtu. Nuž čo, pri spiatočnej ceste ich vezmem so sebou a doma odhodím do kontajnera, vravím si v duchu a nadhodiac na pleciach ťažký ruksak zodvihol som hlavu...
Ak teraz čakáte, že som pred sebou uvidel medveďa, mýlite sa. A aj keby to hneď bola pravda, ani tak by som sa nebol zahral na odvážneho poľovníka a milého macka (ako napovedá titulok tohto článku) odbachol. Napokon, nemal som čím, lebo jaskyniari flinty nenosia a ani ako člen speleologickej strážnej služby nie som ozbrojený.
Teda... pozrel som dopredu a podvedome pridal do kroku, lebo k priepasti už nebolo ďaleko. Pri návrate z obhliadky priepasti som medveďa pustil z hlavy a viac som hľadel pod nohy ako na skaliská nad sebou. A ako som si cestou hore zaumienil, pustil som sa do upratovania neporiadku, ktorý na ceste a pri nej zanechal ten, kto chystal drevo na zimu. Asi mu bolo naponáhlo alebo si myslel, že sneh všetko zakryje... Vtom som si znova spomenul na medveďa – čo keď dotyčný neporiadnik musel vziať nohy na plecia a nestihol po sebe poupratovať? Už-už som si začal robiť výčitky, že tomu nešťastníkovi krivdím, no vtom vidím priamo pred sebou ďalšiu fľašu, potom otvorenú konzervu, obďaleč leží dotrhaná igelitka, vedľa nej nedopitá fľaška, tentoraz sklenená, a tak to pokračovalo až k zaparkovanému autu na konci zvážnice. Toľko odpadkov určite nemohlo byť produktom jediného čo-ako výdatného obeda, ale zaslúžili sa o ne viacerí konzumenti, a to počas niekoľkých dní!
Kým som sa dostal k autu, mal som fliaš a iných odpadkov plný batoh a ani ruky mi nestačili, preto som sa musel ešte raz vrátiť. Odpadkami naplnené veľké igelitové vrece som potom naložil do auta a odviezol sa k chate v Radotinej, aby som si v blízkom prameni poumýval zašpinené ruky. Predtým som však musel do vreca v aute natlačiť ďalšie plastové fľaše, prázdne plechovky od piva a iné smeti rozhádzané okolo drevených lavíc a stolov na lúke pri chate.
To hádam stačilo! S týmito slovami som zabuchol dvere na aute, naštartoval a nehľadiac naľavo ani napravo, aby som náhodou nezbadal ďalšie pohodené odpadky, pridal plyn. Ešte asi pol kilometra a som v Radotinskej tiesňave a odtiaľ raz-dva v Priedhorí na našej jaskyniarskej základni. Už som si predstavoval, ako spokojne popíjam horúci čaj vo vykúrenej miestnosti, keď vtom stop! Na ceste pred autom leží veľký kameň – len-len som stihol zabrzdiť. Vystúpim z auta, aby som kameň odhodil z cesty a mohol pokračovať v jazde. Pozriem za ním, ako sa kotúľa do priekopy, a čo nevidím?! Z priekopy sa na mňa vyškierajú hneď dve plastové fľašky od kokakoly. No povedzte, čo som mal robiť? Aj keď kokakolu nepijem, zobral som fľaše a šmaril ich najedovaný do auta k ostatným. Po návrate z Priedhoria som doma na Strede vrece vyložil z auta a jeho obsah postupne premiestnil do kontajnera na separovaný zber odpadkov. Verte alebo neverte – napočítal som presne tridsaťdva plastových a päť sklených fliaš, nehovoriac o ostatných trofejach môjho rekordného „úlovku“.
Večer som si ľahol spať s pocitom dobre vykonanej práce. V noci som sa zobudil celý spotený. Ak si myslíte, že sa mi prisnil hrozný sen, ako ma v lese naháňa zlý medveď, mýlite sa. Snívalo sa mi o plastových fľašiach od kokakoly. A tú, ako som povedal, naozaj nemám rád.
Autor: Bohuslav Kortman
