„Nič viac nedotváram, nie je to potrebné!“

eť aj to, čo mnohokrát nie hneď videné, no o to väčšmi jedinečné. Korene, ktoré sila vetra premohla a ukázala tú pevnú majestátnosť a nevšednú krásu. Reč je o zberateľovi samorastov a milovníkovi prírody Mirovi Tonhajzerovi.
Kedy a ako ste sa dostali k zbieraniu samorastov?
Prišlo to úplne nevinne, ako väčšina vecí. Okolo roku 2001 som sa zaujímal o bonsaje a chcel som si na jednej rúbani pri Žiline nájsť nejaký podstavec, no a našiel som niečo úplne iné. Korene – samorasty. A tým to začalo. Postupne som navštevoval viac a viac rúbaní, zväčša kalamitných a postupne čím ďalej, tým viac od Žiliny.
Pamätáte si na ten prvý? Čo znázorňoval?
Pravdu povediac bol to len malý kúsok koreňa, trochu pokrivený, ktorý som celý deň nosil. Myslím, že neznázorňoval nič špeciálne, jednoducho bol pekný, zaujímavý. Tak je tomu vlastne aj teraz, nesnažím sa v samorastoch niečo hľadať. Zdajú sa mi byť jedinečné samé o sebe a myslím, že pre svoju jedinečnosť nepotrebujú ani mená. I keď je pravdou, že pre nás, ľudí, je niekedy ťažké niečo nepomenovať podľa svojho obrazu.
Ako má človek samorasty v prírode hľadať?
Je to o slobode. V podstate v tom nevidím nič ťažké. Stačí len kráčať s otvoreným srdcom, otvorenými očami a otvorenými ušami. Vtedy sa človeku ukážu aj iné krásy, ako sú napríklad samorasty.
No výhodou je, ak človek zájde na nejakú rúbaň, či už kalamitnú alebo ťažobnú. Krásne kúsky možno vidieť aj v lese, v poraste, no tam bývajú väčšinou viac spráchnivené a zhnité.
Ako ich upravujete?
Opäť by som spomenul slobodnú vôľu. Možností je neúrekom. Záleží na tom, čo kto od nich očakáva. Ja sa snažím samorasty ponechať v maximálnej možnej miere v ich prirodzenosti, jediné, čo urobím, je, že odstránim kôru, mach, zeminu a iné, čo ich zakrýva, aby sa zvýraznili ich tvarové aj farebné línie. Nič viac nedotváram, nie je to potrebné, vytvorené už je! Používam nitrocelulózový lak, väčšinou lesklý.
Kde ich dávate? Dajú sa skladovať???
Áno, už začínam mať problém s priestorom. Podarilo sa mi urobiť aj niekoľko výstav, no postupne ich rozdávam, priateľom, známym a pod.
Samorast môže poslúžiť teda aj ako darček.
Áno, myslím, že skvelý. Aspoň ja to tak robím, že neprinesiem k sviatku fľašu alebo čosi podobné, ale samorast. Je pravdou, že to niekedy vyvoláva aj zaujímavé reakcie, no skôr sa ľudia z nich tešia. Akoby kúsok lesa bol v dome, byte.
Prichádzajú Vianoce, čo napríklad výroba svietnikov?
Aj to je cesta, no nie je moja. Nesnažím sa ich nijako dotvárať, dávať do nich kvety, sviečky alebo hľadať v nich podobenstvá. I keď indície sú navôkol nás. Dotvorenie je už skôr na ľuďoch, ktorí ich dostanú, je to na ich vôli. Mne sa páčia také, aké sú. Samo – rastné.
Prečo ste vytvorili stránku, kde prezentujete nielen seba, ale aj iných zberateľov?
Jeden čas som hľadal na internete stránku alebo informácie o samorastoch a nič som nemohol nájsť. Napokon som sa rozhodol, keďže doména www.samorasty.sk bola voľná, urobiť stránku o samorastoch, prírode a dreve práve v tomto smere. Možno samotné vnímanie kalamít, toho, čo sa tam deje, ako dýcha les, drevo, ktoré nazývajú kazné, že je vlastne krásne a pod. Jednoducho iný pohľad na časť prírody, ktorá sa vymyká dogme krásneho rovného stromu.
No, a keďže som predpokladal, že je viac ľudí, čo vidia a hľadajú samorasty, nenašiel som dôvod, prečo by som im to neumožnil. Priestoru je tam mnoho, a teší ma, že niektorí sa ozývajú aj sami. Napríklad aj Jožko Súčik z Papradna, o ktorom ste viackrát písali. A napokon, nepoznám zatiaľ človeka, zberateľa samorastov, ktorý by to robil pre peniaze, ba skôr vôbec nie. Je to o čomsi inom. O duši stromov, o duši našej.