tického štúdia, je jeho organizátor, scenárista i režisér. Od 90-tych rokov pôsobí ako pedagóg na Akadémii umení v Banskej Bystrici. Práve s jeho žiakmi sme sa stretli v Lazoch pod Makytou, pri odhalení pamätnej tabule spisovateľa Pavla Kokeša Kyčerského. Aj on má veľkú zásluhu na tom, že mladí slovenskí herci aj vyrastajú inde ako v Bratislave.
„Na Vianoce sa vždy veľmi teším po celý svoj život. Nie je to iba spomienka na detstvo, ako to býva skoro u každého človeka. Je to iná atmosféra. Bohužiaľ, atmosféra lásky, súdržnosti, pozornosti sa po novom roku vytratí. Táto, v tom najlepšom slova ľudskosť, ktorá sa cez Vianoce prejaví, sa neudrží,“ hovorí Juraj Sarvaš.
Spomína popritom na detstvo a darčeky. „Bolo nás šesť detí, otec zomrel zavčasu. Vianoce boli u nás chudobné, ale krásne. Matka vedela udržať zvyky i nás v napätí. Počas sviatkov vládla u nás obrovská pohoda. Vianočný stromček aký-taký, ale bol, dary nie veľké, no boli. Také „štrimfle“, to už bol veľký dar. Vianoce vo mne evokujú zvláštnu spomienku, keď som roznášal oblátky. Zarobil som si pri tom, no v pamäti mi zostala nádherná atmosféra, keď poletúval sniežik nad Banskou Bystricou a nás vítali v každom dome s láskou.“
Na čas Vianoc nezabudli ani mnohí významní básnici, čo dokladá niekoľkými veršami: „Otázka tohto času je aj v básniach našich najväčších básnikov, ktorí sa téme Vianoc venujú dostatočne. Dnes som v kostole recitoval napríklad verše Martina Rázusa, z jeho básne Vianočná. Jednoducho povedané, hovorí, že ľudia by sa nemali hádať o hlúposti, život je krátky a mal by byť krásny. Jesenský, Hviezdoslav a mnohí ďalší sa utiekajú k viere, ktorá pomáha prekonať množstvo prekážok aj v tomto čase.“
Známy herec sa na Vianoce vždy teší, no trápi ho, že ľudia nie sú takí družní, láska z nich vyprcháva a stávajú sa čoraz viac sentimentálni, čo vidieť na každom kroku. Ženieme sa za pominuteľným. „Hneď, po pamiatke zosnulých sa začínajú v hypermarketoch a obchodných domoch rozžínať svetlá, čo ja osobne vnímam ako devastáciu Vianoc. U mňa začínajú Mikulášom, ktorý rozdáva darčeky. Tam začína dobrota a láska, nie tisíckami rozžiarených svetiel, ktoré sa rovnajú ohňostrojom. Najkrajšie sviatky, nielen pre mňa, končia Tromi kráľmi, niekedy mávam stromček až do prvej Popolcovej stredy,“ dodáva. Porovnáva človeka s plameňom sviečky podľa starej nemeckej básne. „Horím, a preto sa zmenšujem, žiar, krásu rozdávam, plameň, ktorý ide až do srdca. Ak by som bola v krabici, nemusela by som existovať. Človek, ktorý horí, ktorý rozdáva plameň a lásku druhým, odchádza tiež, ale s akým pocitom?“
Veľmi známe sú Sarvašove Poetické večery, v ktorých predstavuje zaujímavých hostí. „Aj na tie posledné v roku chodievame cez koledy, básne vianočné a rozhovor pútnika (hosťa). Pamätám sa, že aj pri stole sme mávali voľné miesto. Mnohí drotári sa nedostali domov, podobne ako pútnici, ktorí cestou ochoreli a Vianoce strávili niekde na dedine v maštaľke, kde sa vystrábili. Doma začneme oblátkou s medom, lúskaním orieška, Boh chráň, aby bol červivý, cez knôt sviečky, aby sa neobrátila na nás, ale medzi nás... Koledy, spev, modlitba, dodržiavam všetky zvyky a nerobievam nič fyzicky, ideme do kostola. Odporúčam, aby naše matere zvyky zachovávali, vštepovali ich deťom, aby zostali v národe.“
Čo si praje Majster Sarvaš do nového roku? „Aby boli ľudia k sebe dobrí alebo milší, viem, že je medzi nami priveľa nervozity. Nech ju dajú preč, lebo pominuteľnosť blízkeho človeka je to najťažšie v ľudskom živote. Musíme byť k sebe lepší, nehádať sa. Potom sa dobre žije, pracuje. To všetko prináša zdravie v duši i tele.“
Autor: mk