som a nemohla som nájsť dom s celkom iným popisným číslom ako ostatné, mala som zvláštny pocit. Nakoniec som ho našla. Biely, obklopený veľkou záhradou plnou odkvitnutých šípových ruží najrozličnejšieho vzrastu. Dom, kde bývala Mirka, záhadný mladý človiečik, ktorý celý život vedel a žil s tým, že jeho život je ťažší ako u iných mladých ľudí. Telo ju totiž neposlúchalo. Možno sa niekedy cítila ako Malá morská panna, príbeh ktorej zveršovala. Tá bola nemá, aby získala lásku princa a nakoniec sa zmenila na morskú penu. Mirka bola tiež svojím spôsobom nemá, to vtedy, keď sa mala niekomu sťažovať kvôli nepriazni osudu, ktorý jej dal do vienka ťažký údel. Nechcela nikoho obťažovať. Radšej mlčala. Krátkych dvadsaťtri rokov než odišla, žila najplnšie, ako sa len dalo. A potom? Tiež sa prevtelila. Nie však do morskej peny, ale do knižky básní, poviedok, myšlienok hlboko prežitých, ktorú vydala rodina len v malom náklade pre tých, ktorých milovala a vážila si. Útle dielo, ktoré vyšlo pod názvom Mala dve krídla, je návodom pre tých, čo zabudli žiť.
Filozof, filantrop,
milovníčka zvierat ...
„Červená je láska, oranžová oheň, ktorý ticho praská. Niekedy si spomeň...“ napísala Mirka v jednej zo svojich básničiek. Spomínali sme s jej maminou a bratom Maťom v obývačke plnej kvetov, pri krbe, v ktorom praskal oheň, pri makovej štrúdli. „Najradšej mala oranžovú farbu, milovala zvieratká – hlavne kocúra Aliho. Stále ho muchlala. Počúvala rádio Dúha a neustále doň vypisovala, “ spomína si Mirkina mama.
Z mailov, ktoré písala priateľom, listov, ohlasov do rádia sa dá okamžite vycítiť, že na svoj vek bola duchovne nesmierne vyspelá, rozumná, život posudzovala s veľkým nadhľadom človeka, ktorý sa musí ešte počas svojej existencie na tomto svete vysporiadať s vlastným predčasným odchodom. Bola to veľmi tvrdá realita pre mladé dievča, plné krásnych dojmov, nespútaného života, fantázie a veľkého spisovateľského talentu. „Mirka nám dala strašne veľa za tú krátku dobu, čo bola medzi nami. Naučila nás žiť,“ vyslovil jej otec zvláštne poďakovanie dcére. Dievča dokázalo naozaj pár slovami vystihnúť zlomok podstaty života. Napríklad vtedy, keď písala list rodine, v ktorom hovorí: „Tak, a sme pri tom, riskovať sa oplatí! Človek vlastne riskuje stále, cestou po ulici, že ho prejde auto, láska je risk, že príde sklamanie, návštevou WC riskujeme, že ideme zbytočne, dovolenkou utopenie, ohňom v krbe požiar domu, sladkými koláčmi bolenie brucha... Ale čo, takto môže zmýšľať len dobrý somár. Risk je život. A žiť treba. Riskovať a hazardovať so životmi nevinných ľudí je však hnusné...“ Milovala život a ľudí.
Mala veľa plánov
Chcela robiť linku dôvery, vydať knižku poézie, ilustrovať si ju, študovať psychológiu ... Nestihla to. V úvode Mirkinej knižky píše jej vlastná mama toto: „Keď odchádzala Mirenka, v lekárskej izbe, kde som čakala, jej duch na rozlúčku rozžiaril neónku. O chvíľu vošla doktorka a mňa prenikol strašný pocit zúfalstva a beznádeje... V prvý deň, keď sa moja duša utápala v slzách a bolesti, som v pokojnej chvíli začula jej zmätené a smutné MAMA... Začala som si uvedomovať, že mám ďakovať za dar, že som s ňou smela byť dvadsaťtri rokov. Že táto krásna čistá bytosť splnila svoje poslanie, že nás učila ako žiť. Vždy dávala všetkým lásku a úsmev, hoci neraz cítila smútok a bolesť.“ Mirka bola bojovník a nepochybne túto vlastnosť zdedila po svojej mame, aj keď ona nám nedovolila, aby sme ich porovnávali. Obdivovala svoju dcérku. Bol to vzácny vzťah. Nie matka a dcéra. Bol to vzťah dvoch dobrých priateliek. Občas Mirku dohnal jej osud, v bolesti, keď sa nemohla nadýchnuť, ale nikdy sa nepoddala.
„Facku som si dala, potom ešte jednu, a zlikvidovala tú náladu biednu. Nebudem sa mučiť, zabíjať a týrať – stačí sa naučiť prijať cvoka menom Mira,“ bojovala intenzívne občas sama so sebou.
V dome zostala sila jej ducha
Vošla som do malej izby. Bola v nej posteľ, počítač, jedna skrinka. A potom veľa, veľmi veľa drobností. Plyšové zvieratká, knihy, obrázky akoby vystrihnuté z tajomnej fantazijnej Tolkienovej krajiny plnej zvláštnych bytostí a čudesných farieb. Za dverami ležali cédečká s Mirkinou obľúbenou hudbou. Motív jednej krajinky som zazrela v izbe viackrát. Prevláda na nej fialová farba, farba umelcov a citlivých bytostí. Mirka bola veľmi citlivá a vnímavá, nie však precitlivelá. Vedela pochopiť, vcítiť sa... Dokázala však občas posúdiť dianie okolo seba až s obdivuhodným nadhľadom a veľmi realisticky. Uznávala život, ktorý sa žije naplno. „Najprv čítala knihy. Obdivoval som to. Ja nie veľmi rád čítam. Potom už čítala menej a hovorievala, že v knihách je život iných ľudí, cudzích. Takých, čo ona nepozná. Chcela žiť ten svoj vlastný. A tak namiesto čítania radšej písala,“ povedal nám jej brat. Mirka možno ani netušila, že žila naplno nielen svoj život, ale aj život všetkých ľudí naokolo, ktorí sa s ňou dostali do styku. A tak im veľmi pomáhala. Odišla preč tesne pred Vianocami, 14. decembra. Dom, v ktorom žila, je však stále plný sily jej ducha. Keď som ho opúšťala, moje problémy sa mi zdali odrazu také smiešne a malicherné. Aj ja som sa cítila akási silnejšia.
„Poraniť sa môže každý z nás, no nie každý to vie povedať. Tiež by som zašla, ale nemám kedy. Keď chceš zmeniť život a prestať – zmeníš a prestaneš. Svojej mysli vládneš ty a nikto iný. Každý má v sebe veľkú silu. Aj ty ju máš, stačí ju len použiť,“ napísala Mirka konkrétnemu človeku tieto slová, ktoré by mali osloviť každého.
Autor: berko