Nedeľa, 25. október, 2020 | Meniny má AurelKrížovkyKrížovky

Misionár detských sŕdc

Byť misionár a ísť do sveta zvestovať slovo Božie – to bol cieľ Františka Hucíka. Nemal k nemu ďaleko. Rodák z Oravy, rozdávajúci ako učiteľ celý život predovšetkým múdrosť a ľudskosť, napokon svoj život neprežil na misijných cestách, ale najdlhšie pôsobi

l v jednotriednej škole v Malých Ledniciach. Stal sa misionárom v detských srdciach. Učiteľom, akí v nás navždy zostanú, na ktorých si neraz spomenieme, no akosi im to nevieme povedať. Tak ako sa hovorí v jednej básni od Vojtecha Mihálika, že – starenkám-učiteľkám, ktoré stratili mladosť v našich písankách, sme už zabudli posielať listy z ciest života, aj keď oni čakajú, čakajú...
Vianoce na Orave v Brezovici bývali u Hucíkovcov skromné, ale veselé. Rodičia vychovávali osem detí – troch chlapcov a päť dievčat. „Otec bol roľník, ale zaujímal sa o svet, o diania v širších súvislostiach. Veľmi dbal na vzdelanie. V obci bol tiež jednateľom Spolku svätého Vojtecha, a tak ľuďom cez neho prichádzalo veľa kníh a časopisov,“ spomenie 74-ročný Františk Hucík. V jednom z takých časopisov bolo, že zbožní a nadaní chlapci, ktorí by sa chceli stať misionármi, nech sa prihlásia do katolíckeho seminára v Podolínci. „Ja som bol síce ešte len 11-ročný, ale misionársky cieľ už som v sebe mal. Zasadil ho do mňa môj dobrý strýko. Robil aj v Amerike a poznal, ako chutí svet. Vedel si nás brávať na kolená, pohopkať a prorokovať, kto by čím v živote mohol byť. No a mňa odhadol na to, že som nebojácny a pobožný - a teda ma vidí ako misionára.“

Skryť Vypnúť reklamu

Banán a vyhnanie z raja
Páter Ľudovít Michalovič, predstavený zo seminára v Podolínci, prišiel mladého Františka vyskúšať osobne až k nim domov. Chcel tiež vidieť, v akom vyrastá prostredí. Keďže žiadnu prekážku nenašiel a chlapec sa mu pozdával, v septembri roku 1945 mohol malý František odísť na štúdiá. „Cesty dole Oravou do Kraľovian boli ešte po vojne porozbíjané, mosty z veľkej časti zničené a železnica nefungovala. Tak sme kráčali peši alebo nás niekto zobral na povoz. Z Kraľovian sme išli do Kežmarku nákladným vlakom aj s kopou ruských vojakov. No a tam, keď sme čakali na prípoj do Podolínca, otec mi prvý raz v živote kúpil niečo, o čom sa mi dovtedy len snívalo. Banán! Poviem pravdu, na prvý raz sa mi zdal skôr čudný ako dobrý.“
Domov sa František prišiel pozrieť až skoro po roku. Zo seminára sa nedostal na svadbu sestry, ani brata. Bral to však ako prirodzenú vec. Rovnako ako prísnu disciplínu. A aké boli jeho prvé Vianoce v odlúčení? „Boli nádherné a uchvacujúce. Nie, neboli o žiadnych darčekoch či desiatich druhoch jedál. Samozrejme, večera bola štedrá, ale to nebolo nič oproti nášmu spevu, oproti úžasnej duchovnej radosti a akoby spätosti so svetom aj s nebom. To bol pocit pomaly ako v raji,“ zasmeje sa starý pán. Na dôvažok porovná: „Ak nerátam čaro Vianoc, keď sme mali malé deti, tieto boli iste najkrajšie v mojom živote.“
Po roku v kláštornej škole v Podolínci malého Františka vybrali, aby išiel na skúšky do 2. ročníka cirkevného gymnázia, ktoré bolo súčasťou Biskupského seminára v Rožňave. Uspel. Lenže – prišiel rok 1948 a s ním komunistický prevrat. A hlavne – rok 1950, kedy sa nový režim z večera do rána rozhodol zlikvidovať všetky rehole, cirkevné školy či semináre. „Bolo to z jari a bolo to hrozné. Prišli ozbrojení muži a zobrali nám z gymnázia všetkých predstavených. Nastala strašná neistota a obavy. Najskôr sme si mysleli, že všetko sa čoskoro vysvetlí. No na vysvetlenie bolo treba čakať až do roku 1989.“
Gymnaziálni profesori, ktorí neboli internovaní, mohli ešte so žiakmi dokončiť školský rok. Potom veľkú časť zostávajúcich deportovali do Michaloviec. Do kláštora redemptoristov. Aj 17-ročného Fantiška, ktorý sa pripravoval na pôsobenie práve v tejto reholi. Následne ich presunuli do Podolínca. Práve tam koncentrovali rehoľníkov, kňazov a seminaristov pred ich deportáciami najmä do uránových baní v Jáchymove. „Triedili nás ako otrokov. Študentov, ktorí už mali za sebou rehoľné sľuby, si nechali. Ja som mal vtedy 17 rokov, a nás mladších, čo ešte sľuby nemali, pustili domov.“
Samozrejme, mladý seminarista bol pod kontrolou. Napriek tomu sa nebál a ešte v tú zimu sa do Podolínca za svojimi internovanými priateľmi vrátil. „Ženy z našej dediny a z okolia pre nich naplietli teplé ponožky, svetre aj rukavice. Ja som im ich priniesol. Dokonca sa mi podarilo stretnúť sa s mojím predstaveným Ľudovítom Michalovičom, ktorého som mal vo veľkej úcte a ktorý bol o niečo neskôr internovaný tiež otročiť do českých baní,“ spomenie pán Hucík. Dodáva zároveň, že pre väznených rehoľníkov a kňazov mal od žien z Oravy ešte niečo: „Zoznam mŕtvych, za ktorých prosili odslúžiť aj cez Vianoce potajmo sväté omše...“

Skryť Vypnúť reklamu

Kopanice a samoty
„Tak som sa veru musel rozlúčiť s mojím snom o redemptoristoch a o tom, ako pôjdem na misie do sveta. Rok som bol doma na gazdovstve a potom mi predsa dovolili dokončiť gymnázium v Trstenej, kde som maturoval v roku 1953. S pátrom Michalovičom som si písal, a keď som mu poslal otázku, že neviem, čo mám robiť, on mi odpovedal, že do rehole to už iste nepôjde. No aby som išiel tam, kde budem užitočný.“
Po vojne bolo učiteľov málo, preto učili aj maturanti. Do školstva prijali aj Františka Hucíka. Učiť mohol len na tých najodľahlejších miestach. Prvým bola osada Turkov nad Turzovkou. Školou bola rozpadajúca sa drevenica, ktorú celý rok dával ako-tak dokopy. Aj odtiaľ sa ešte raz predsa len pokúsil dostať na bohosloveckú fakultu. Márne. Po roku ho povolali na vojnu. V Brezne ho vybrali do poddôstojníckej školy. Keď ale velitelia zistili, že chcel byť rehoľník, po týždni ho z nej vyradili...
„Po vojne ma poslali učiť do Korne na Kysuce. Tam som začal diaľkovo študovať vysokú školu. Opäť ma ale preložili – na samotu na vrchu Predmier, kde bola drevená škola s jedinou triedou. Prvý stupeň. Dochádzali sem deti z osád, ktoré patrili pod Klokočov. Prichádzali ale aj deti zo samôt na moravskej strane...“ Okrem učenia na Františka opäť čakalo opravovanie zrubovej stavby. No a ešte niečo. Keď k nemu preložili mladú pani učiteľku Antóniu Divinskú, rodáčku z Nosíc, zobrali sa. V jednej triede učili štyri ročníky prvého stupňa – dva dopoludnia, dva popoludní. „Ľudia boli dobrí a vďační. Mám rád prírodu, takže sme to na začiatku zvládali dobre. Romantika zasnežených Vianoc na samote bola však jedna vec, no malá dcérka Danka druhá. Škola bola pritom napadnutá hubou. Keď som ju dal za tri roky som do poriadku, preložili ma opäť - do Klubiny na Dolných Kysuciach. A znova to isté. Budova malotriedky v strašnom stave...“
Práca v školstve sa vtedy dostávala na umiestnenky. Učitelia z miest alebo takí, čo nemali „škvrnu“ v kádrovom posudku, si vedeli vybaviť aj civilizovanejšie miesta. František sa však vzoprel a mal úspech: „Povedal som, že do Klubiny pôjdem len v prípade, že ma pustia z okresu Čadca. Už som sa totiž viac cítil ako stavebník, a nie ako učiteľ...“

Skryť Vypnúť reklamu

Ľudskosť a úcta
„Počul som, že by si prijal malotriedku, ale kamennú. Jednu takú pre teba mám,“ oslovil ho, tykajúc mu, školský inšpektor v Považskej Bystrici. Vzápätí ho priviezol do podhorskej dediny Malé Lednice s päťsto dušami a so školou z roku 1911. „Maloledničania za veľkým rozbujneným orgovánom schovávali peknú udržiavanú školskú budovu s dvojizbovým bytom. Paráda. Kúpeľňa síce v škole nebola, ani tečúca voda, iba studňa na dvore, ale na to sme boli s manželkou zvyknutí.“
V roku 1962 manželia Hucíkovci pôsobili v Malých Ledniciach až do roku 1984. Do života obce priniesli skvelú novú dimenziu, ktorá sa skladala z oveľa pozitívnejšieho prístupu k vzdelaniu a z kultúrneho rozletu, aký tu predtým nebol. Spolu s kňazom v Domaniži, kde majú Maloledničania farnosť, sa pre dedinu stali výnimočnou morálnou autoritou. A ako si na najplodnejšie obdobie svojho života spomína František Hucík? „Aj na kopaniciach boli ľudia fajn, ale v Malých Ledniciach boli predsa len milší, ústretovejší a vyspelejší. Neboli tak ubití, ako lazníci z Kysúc, dochádzaním na Ostravsko, bolo tu menej alkoholu a hlavne – nebolo treba až tak veľa úsilia na to, aby som ich presvedčil, aké je vzdelanie dôležité. Pomáhali mi s údržbou školy, v 70-tych rokoch sme do nej zaviedli vodu a bolo vidieť, že nás s manželkou ako učiteľov ich detí majú skutočne v úcte. Samozrejme aj preto, že začali prichádzať a výsledky...“
Áno – je to o navodení atmosféry. Rodičia posielali častejšie svoje deti do škôl s maturitou - a ak mali výsledky, aj na vysoké školy. Popritom Hucíkovci s deťmi aj dospelými za 22 rokov nacvičili v Malých Ledniciach 25 divadelných hier. Detské vystúpenia trebárs k Medzinárodným dňom žien či rôzne estrády ani nerátajúc. Niekdajší žiaci si však spomínajú aj na otvorené kompóty brusníc alebo čučoriedok, pre ktoré odskočila pani učiteľka do svojej komory, keď ich cez vyučovanie začalo bolieť bruško. Alebo na krajec chleba s maslom a salámou, ktorý im priniesla cez prestávku, ak si doma zabudli desiatu. A pán riaditeľ? Nuž, dnes by to už nebolo možné, ale ak chalani naozaj neposlúchali, robotu mal aj drevený meter, stojaci vždy ako výstraha v kúte. Možno dodať, že symbolicky „umravnení“ beťári mali potom už len jednu veľkú starosť – aby sa o „világoši“ nedozvedel ich otec. To by bola nádielka doma štvornásobná. Veru, pán riaditeľ Hucík mal takú autoritu a hlavne dôveru rodičov, že o jeho spravodlivosti a dobrých úmysloch nikto nepochyboval. Iste – aj on by možno niektoré veci dnes riešil inak, ale dôveru nesklamal.
A odmena? Ako už pán František povedal – spokojnosť ľudí a ich úcta. Pretože, aj keď mal tie najlepšie výsledky, ako sa dnes hovorí, „zviditeľňovať sa“ kvôli svojej minulosti príliš nemohol. Pretože boli aj takí, ktorí na ňu nezabudli, a v tom prezentovali svoju smiešnu dôležitosť.
„Môj akože problém ožil vtedy, keď sme v roku 1968 spolu so žiakmi posadili v školskej záhrade dve symbolické lipky. Bolo to počas politického odmäku, z ktorého som bol nadšený. Jednej lipe sme dali meno po reformátorovi bývalého režimu Alexandrovi Dubčekovi, druhej po hrdinovi protifašistického boja generálovi Ludvíkovi Svobodovi, ktorý bol v 50-tych rokoch úplne odsunutý z verejného života. Bolo to pekné, so žiakmi sme spievali. Lenže po roku 1970, keď sa začala normalizácia režimu, začali padať na túto epizódu otázky. Dajako som sa ubránil, aj keď to bolo nepríjemné a trápne. Kto by nás však chcel nahradiť v malotriedke, kde vtedy ešte nebola voda, kúrilo sa uhlím a v jednej triede učila ráno manželka prvákov a tretiakov a popoludní ja druhákov a štvrtákov?“

Pieseň práce a sväté prijímanie
Ako sa vyrovnávali manželia Hucíkovci, veriaci ľudia, s duchom vtedajšieho školstva determinovaného učením marxizmu-leninizmu a ateizmu? „Samozrejme, v škole sme spievali aj Pieseň práce – inak sa nedalo. Naši školáci ale boli malí, u nich sme do dajakej ideologizácie tlačení neboli a proti náboženstvu sme nebrojili. Boli pritom časy, kedy boli na náboženstvo prihlásení všetci žiaci a všetci naň aj chodili. S pánom farárom Eduardom Vendrinským z Domaniže sme sa potom vždy u nás stretli a padla tradičná otázka – koľko im dáme? To znamenalo, koľko z prihlášok hodíme do pece a aký percentuálny počet detí nahlásime na okres. Keby sme uviedli, že na náboženstvo chodí 100 percent detí, inšpekciám a problémom by sme sa nevyhli. Tak som hore potom hlásil, že je to tak pol na pol. Na druhej strane aj potom, keď už niektorí rodičia deti na náboženstvo neprihlásili, hoci tie o tom často ani nevedeli a chodili ďalej, nerobili sme im žiadne problémy...“
Nuž, doba to bola naozaj schizofrenická. Pán František spomína, ako vtedy ich doslova rodinný priateľ kňaz Eduard Vendrinský chodil do Malých Ledníc slúžiť svätú omšu a vôbec nie výnimočne sa pred ňou stavil u Hucíkovcov. Učiteľský pár prišiel vyspovedať. No a po omši, kde si oni nemohli dovoliť ísť, sa u nich stavil opäť. Priniesol im sväté prijímanie. „V nedeľu, ak sa dalo, a najmä keď už sme mali auto, tak sme cestovali na omšu tam, kde nás nepoznali. Danka bola pritom krstená v Dolných Kočkovciach a Vlada, ktorý sa narodil zakrátko po našom príchode do Malých Ledníc, pokrstil potichu náš pán farár v Domaniži. V Púchove boli deti na prvom svätom prijímaní, v Trstenej boli birmované...“
Keď v roku 1984 školu v Malých Ledniciach zatvorili, manželia Hucíkovci sa presťahovali do rodiska pani Antónie v Nosiciach, kde si medzitým postavili dom. Učili ešte v Milochove, organizovali tam aj divadlo, ale ako hovorí pán František, už to nebolo celkom ono. K divadlu, a ku kultúre vôbec, treba ľudí vychovávať dlhodobo – a v Malých Ledniciach sa divadlo začalo hrávať po prvej svetovej vojne. O to viac ho mrzí, že v obci, kde spolu s manželkou nechali najväčšiu časť svojho učiteľského srdca, sa už hrávať prestalo. No všetko dobré, čo svojich žiakov spolu s manželkou za desaťročia naučili, pána Hucíka teší. Pani Antónia, bohužiaľ, pred pár rokmi zomrela, a tak spomína už sám: „Keby v roku 1950 nerozohnali kláštory, kto vie, kde by som bol misionárom. Škoda. No keď mi nebola predurčená cesta k oltáru ako rehoľníkovi, stál som pred ním ako manžel. A namiesto misií som učil deti. Boh mi ponúkol takúto možnosť a azda som ho nesklamal,“ dodá, utrúc si slzu, František Hucík, ktorý sa na Vianoce bude najviac tešiť zo svojich štyroch vnúčat.

Nechajte si posielať prehľad najdôležitejších správ e-mailom

Inzercia - Tlačové správy

  1. O levočský „nanozázrak“ sa zaujíma európsky trh
  2. LEN DNES: Zľava viac ako 50% na ročné predplatné týždenníkov MY
  3. Pracujete v IT? Táto slovenská firma neustále prijíma ľudí
  4. NAŽIVO: Ako na koronu reagujú úspešné firmy? Sledujte #akonato
  5. NAŽIVO: Čo čaká ekonomiku? Sledujte #akonato konferenciu
  6. Kupujte originálne tonerové kazety HP
  7. Investície s fixným ročným výnosom od 6 % do 8 %
  8. Zaplatiť za kávu či obed pomocou správy v čete? Už čoskoro
  9. Pravá strana Dunaja môže vďaka Inchebe získať novú tvár
  10. Covid a post-Covid: Ako sa chrániť pred kybernetickými útokmi?
  1. Kvalitné sporenie si dokážete vybaviť z pohodlia domova
  2. Tesco prináša zákazníkom potraviny za každých okolností
  3. Vedeli ste, že jablká majú svoj medzinárodný deň?
  4. Zostáva už len 7 dní na predloženie žiadosti o grant
  5. Svet môžeme zlepšiť dobrými skutkami
  6. O levočský „nanozázrak“ sa zaujíma európsky trh
  7. Najnovšie technológie a inovácie na Gemeri? Normálka
  8. Zlaďte vaše šperky s jeseňou
  9. Nové laboratórium ekonomického experimentálneho výskumu na EUBA
  10. Pracujete v IT? Táto slovenská firma neustále prijíma ľudí
  1. Vyučujú školy informatiku dobre? Tieto patria medzi ukážkové 20 089
  2. Pracujete v IT? Táto slovenská firma neustále prijíma ľudí 17 692
  3. Na Slovensku pribúdajú nové bankomaty. Viete čo v nich vybavíte? 13 301
  4. O levočský „nanozázrak“ sa zaujíma európsky trh 12 804
  5. Pravá strana Dunaja môže vďaka Inchebe získať novú tvár 12 580
  6. Toto sú povolania budúcnosti. Niektoré prekvapili 11 107
  7. Ako pracujú horskí nosiči? Vstávajú ráno o štvrtej 10 568
  8. Kam sa vybrať za jesennými výhľadmi? 10 550
  9. Ako vidia budúcnosť deti zo základných škôl? Budete prekvapení 10 081
  10. LEN DNES: Zľava viac ako 50% na ročné predplatné týždenníkov MY 10 037
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Hlavné správy z Správy Považská Bystrica a Púchov - aktuálne spravodajstvo na dnes| MY Považská

Padol ďalší rekord. V Trenčianskom kraji odhalili takmer 400 prípadov nákazy

Ide o pozitívnych ľudí identifikovaných klasickou cestou pomocou PCR testov.

Ilustračná fotografia.

Plánované operácie len s negatívnym testom

Nemocnica s poliklinikou v Považskej Bystrici plánované operácie nezrušila. Pacient však musí mať pred nástupom na oddelenie negatívny test na Covid-19.

Hematologicko-transfúzne oddelenie v Považskej Bystrici

Mŕtvy muž otvoril rakvu a vrátil sa domov

Takmer 500 náhlych a najmä tragických úmrtí zachytil v Čiernej kronike 1770 – 1900 z Nového Mesta nad Váhom a okolia Jaroslav Kukuča z Bošáce.

Posledná cesta zosnulých v minulosti

GALÉRIA: Novorodenci zo stredného Považia

Pozrite si milé zábery našich najmenších.

Najčítanejšie články MyRegiony.sk

Padol ďalší rekord. V Trenčianskom kraji odhalili takmer 400 prípadov nákazy

Ide o pozitívnych ľudí identifikovaných klasickou cestou pomocou PCR testov.

Nemocnica v Nitre má 104 infikovaných zamestnancov

Reprofilizovaných je už 92 lôžok. Na Zobor zatiaľ preložili trinásť ľudí, ktorí potrebujú doliečenie.

Pacientov pribúda, nemocnica v Čadci prosí zdravotníkov o pomoc

Situácia v nemocnici je podľa riaditeľa vážna.

Už ste čítali?