ov, keď pokazila hračku. Hovorila o pomeroch v charite, o deťoch, ktoré nemajú celkom nič a vďačné sú aj za maličkosť. Aj keď mala pocit, že Monika ju veľmi nevníma, reakcia dievčatka ju prekvapila. Monika začala znášať všetky darčeky, ktoré dostala pod stromček. Priniesla skutočne všetko – dokonca pridala aj zopár bábik a plyšákov. Trvala na tom, že všetko, do poslednej bodky musí ísť do charity. Keď jej začala mamina vracať veci, hlavne na oblečenie, dievčatko sa tvárilo urazene. Spolu teda schovali veci do krabice do skrine s tým, že všetko hneď po sviatkoch odnesú preč. Mamina bola chvíľu spokojná, že dcérku potrestala, ale to ešte netušila, aká je Monika tvrdohlavá. Denne chodila kontrolovať skriňu a pravidelne dohovárala mame, že detičky v charite čakajú... V januári Danka dúfala, že dcérka konečne zabudla na charitu a vybrala veci, veď po Vianociach sa musia pochváliť novým tričkom, svetríkom a pod. Ráno ju chcela vyparádiť do škôlky, ale Monika si v žiadnom prípade veci nechcela obliecť. Po veľkom dohováraní si urazená Monika nakoniec obliekla veci, a keď ju pani učiteľky pochválili, aká je kočka, konečne povolila a vianočné darčeky opäť putovali do detskej izby. Danka pochopila, že to s dohováraním asi trochu prehnala a zároveň ju potešilo, že jej dieťa je také citlivé. Ale charitu už pre istotu do výchovy nikdy neplietla.
