Pred necelými štyrmi rokmi bola Gabika Gajdošíková veselé zdravé dievčatko, ktoré vystrájalo s kamarátkami, milovalo bicyklovanie, kúpanie, korčuľovanie...
Vtedy ešte nikto netušil, že jej život i život celej rodiny sa onedlho zmení. Zmenili ho dve kruté slovíčka, ktoré lekári vyriekli tri mesiace pred jej ôsmimi narodeninami. Autoimúnna hepatidída (choroba postihujúca pečeň - cirhóza)...
Gabika nebývala predtým chorľavá, aj keď sa rôznym detským chorobám nevyhla. Ale tie sú súčasťou každého detstva. Už počas týždňa poškuľovala po bicykli, ktorý mala na balkóne a tešila sa na víkend, kedy sa s bratom Tomášom a rodičmi vybrali na cyklotúru buď do lesa alebo na návštevu k starej mame do Nemšovej či niekam do okolia. Postupom času však Gabika začala pre takéto výlety strácať nadšenie. „Akosi ju prestal baviť bicykel, sťažovala sa, že je unavená, bolí ju bruško. Najprv sme si mysleli, že sa jej nechce a hľadá výhovorky. No keď sťažnosti neprestávali a objavila sa aj zvýšená teplota, išli sme s ňou k lekárke,“ spomína si na začiatok ťažkej cesty celej rodiny matka Renáta Gajdošíková. Po vyšetrení ich lekárka poslala do ilavskej nemocnice. Gabika absolvovala rôzne vyšetrenia, tie však konečnú diagnózu neurčili. Sedimentácia sa stále zhoršovala, a tak Gajdošíkovcov poslali s dcérkou do nemocnice v Bratislave. Po ďalších vyšetreniach čakal rodičov šok. Ich osemročná dcérka má cirhózu pečene na autoimunitnom podklade. „Prečo práve naše dieťa? Ako mohla takto ochorieť? Čo je príčinou?“ pýtali sa jeden druhého, i sami seba, i lekárov. „Povedali nám, že niekedy dostala vírus neznámeho pôvodu. Ten už nemá, ale imunitný systém to nedokáže rozoznať a stále proti nemu bojuje,“ ťažko sa vyslovujú slová rodičom. Po šokujúcej správe začala krutá realita. „Gabikina choroba nás úplne zmenila. Nikdy sme nebývali chorí a zrazu sme boli odkázaní na nemocnicu. Strávili sme tam veľmi veľa času, nedá sa to zrátať, pre nás to bola a je nekonečná doba. Keď som s ňou bola v nemocnici, snažila som sa ovládať, aby som neplakala, ale keď som sa pozrela na jej bruško, bolo mi strašne. Pocity, ktoré som pritom prežívala, sa nedajú ani opísať. Takmer som sa psychicky zrútila, našťastie sme sa s manželom navzájom dokázali podržať. Najhoršie bolo, že s týmto trápením sme boli sami, pretože ani ja, ani manžel sme o ňom nedokázali rozprávať. Načo slová, keď nám aj tak nikto nepomôže, hovorili sme si. Mne to trvalo dva roky, kým som sa ako-tak naučila s touto ťažkou ranou osudu žiť. Prečo naša Gabika?“ neubráni sa slzám pani Renáta. „Viera v Boha nám dáva silu s touto chorobou bojovať,“ dodáva.
Hodnoty života Gajdošíkovcov sa zrazu zmenili. Už nie výlety a veselé šantenie detí, ale cestovanie do Bratislavy, pobyty v nemocnici, návštevy lekárky, odbery krvi... A Gabika? Závažnosť svojej choroby si neuvedomovala, ale vedela, že už sa nemôže tešiť na kúpalisko alebo bicykel, pretože namiesto toho musela zostať v nemocnici v Bratislave. Spočiatku pri nej zostávala aj mama, aby jej nebolo smutno a pomohla jej, keď jej bude najťažšie. Veď čo iné môže nahradiť láskavé materinské pohladenie? „Našťastie, môj zamestnávateľ mal pochopenie. Som nesmierne vďačná pánu Breskovi, ktorý mi toleroval neprítomnosť. Veľmi mi pomohol v našej ťažkej ceste životom a dokázal ma podržať. Je to pre mňa človek s veľkým srdcom. Ďakujem i celému kolektívu,“ vyslovuje slová vďaky Renáta Gajdošíková, hladkajúc pritom ubolené Gabikino bruško. Modrooké blonďavé dievčatko vie, že je vážne choré, ale, našťastie, nie do takej hĺbky ako nešťastní rodičia. Spolu s dcérkou prežívajú každý pobyt v nemocnici, každú jej bolesť i trápenie, keď si nemôže dopriať, po čom jej srdiečko túži. „Strašne mám rada parené buchty a chipsy, ale teraz ich nesmiem jedávať,“ posťažovala si. Dobroty, ktoré si predtým mohla kedykoľvek dopriať, nahradili lieky a prísna diéta. Aj ona sama si uvedomuje, že musí týmto lákadlám odolať, lebo bolesť bruška býva neznesiteľná. Spôsobuje ju zväčšujúca sa pečeň, ktorá už začína tlačiť na žalúdok. Zlyhávajúca pečeň má vplyv aj na varixy v pažeráku, ktoré sa zväčšujú. Aby zabránili najhoršiemu, musia s Gabikou chodiť do nemocnice do Bratislavy na opichovanie. „Najprv ma uspia, až potom mi to robia. A zakaždým ma potom bolí hrdlo,“ utrápene hovorí malá slečna o ďalšej komplikácii, ktorú zväčšená pečeň spôsobuje. Túto procedúru absolvovala aj týždeň pred našou návštevou. Kým unavená ležala na pohovke, rodičia ju nestále pozorne sledujú, registrujú každú zmenu v správaní, vzhľade. „Stále sa bojím, že zrazu ožltne a nestihneme prísť do nemocnice. Alebo že jedného dňa upadne do kómy a už sa nepreberie,“ povzdychne si otec Gabriel.
Aj keď sa snažia brať krutú realitu takú, aká je, úplne prijať ju stále nedokážu. Veď to sa ani nedá. Najlepšie ich môže pochopiť len ten, kto prešiel podobným trápením. Neubráni sa však úsmevu, keď Gabika hovorí o svojich plánoch. Má síce len jedenásť rokov, ale už teraz vie, aké povolanie by sa jej páčilo. „Chcela by som byť maskérkou alebo aranžérkou kvetov. No maskérkou asi nie, lebo raz som sa pokúsila nalíčiť mamu a bolo to strašné,“ zasmeje sa. No pokiaľ sa jej plány splnia, čaká ju ešte veľmi ťažká cesta a najmä operácia. Šancou na zlepšenie jej zdravotného stavu je transplantácia pečene.
Choroba tvrdo zasiahla aj do rodinného rozpočtu. „Nedokážem ani zrátať, koľko korún sme už vynaložili na cestovanie, lieky, diétu, liečiteľov. Ešte minulý rok sme dostávali zo sociálneho príspevok 500 korún, no aj ten nám odobrali. Ale čo už, len aby sa dcérke polepšilo,“ utešujú sa navzájom rodičia. To najťažšie ich však ešte len čaká. Lieky síce Gabike zväčšovanie pečene utlmili, ale vyliečiť ju nedokážu, pomôcť jej môže len transplantácia. „Nevieme, kedy na ňu pôjde. Zatiaľ jej ešte časť pečene funguje, tak lekári čakajú. Keby mala dva roky, stačil by len štep od darcu a pečeň by sa prijala. Gabika je staršia, tak potrebuje celú pečeň. Najsmutnejšie na tom je, že je to za cenu života iného dieťaťa, pretože pečeň dospelého človeka je veľká. A prijme ju jej organizmus?“ kladú si neustále otázku. Myslieť pritom musia aj na finančnú stránku. Operáciu by totiž mali robiť v zahraničí. „Nemôže tam byť sama. Neviem si to ani predstaviť. Malé dieťa po takom ťažkom zákroku v cudzom prostredí a bez mamy?“ nedokáže si ani predstaviť, že by dcérku poslali samu, jej otec. Z rodinného rozpočtu však pobyt matky neutiahnu. Aj preto sa s manželkou rozhodli založiť účet, ktorý bude slúžiť vyložene len na náklady spojené s transplantáciou. A tie sa určite nebudú rátať na stovky, ani tisícky. Gabike sa rozhodli pomôcť i Centrum voľného času Dubnica nad Váhom, ktoré zaslalo výťažok z benefičného koncertu. Ak jej chcete pomôcť aj vy, aby chvíle po operácii mohla prežívať so svojou mamičkou, môžete prispieť na č. účtu 0900/0273776365.
