Článok pokračuje pod video reklamou
Chlapček, ktorého opatrovala bol občas veľmi agresívny a vzťahy medzi rodičmi boli všelijaké. „Občas sa poriadne pohádali. Vtedy padali aj neslušné výrazy a nejaké facky. Ich syn na to reagoval rôzne. Častokrát však mával po takýchto výstupoch záchvaty zlosti,“ posťažovala sa Zuzka s trpkým úsmevom na tvári. „Bolo mi ho ľúto, no zároveň som si uvedomovala, že to ja sama nezvládam. Veď dieťa s takouto diagnózou potrebuje odbornú starostlivosť. Nevedela som ako mu pomôcť, deprimovalo ma to,“ dodáva. Zuzana.
Po čase si uvedomila, že sa musí z rodiny dostať preč. Poslednou kvapkou v pohári, ktorý jedného dňa pretiekol, bola hrozná hádka medzi domácimi, keď lietali aj kuchynské stoličky. „Držala som chlapca na rukách. Obaja sme sa veľmi báli, ako to všetko skončí. Plakal. Zrazu stíchol a ja som pocítila strašnú bolesť v ramene. Zahryzol sa mi doň a nechcel pustiť, ani keď som ho nasilu odtláčala. Rodičia boli tak zabraní do sporu, že si to vôbec nevšímali,“ opisuje situáciu spred niekoľkých rokov Zuzana. Neskôr dodáva, že v rodine vládla veľmi nezdravá, dusná atmosféra. Išlo o silne nábožensky orientovanú židovskú rodinu. „Stále som musela byť s nimi. Aj večer po práci. Tvrdili, že som súčasť rodiny a musím s nimi tráviť všetok čas. Tak to vraj u nich chodí. Nikde ma nechceli pustiť, ani večer, keď som už mala po práci a chlapec spal. Všetko som musela robiť tak, ako mi nadiktovali. Naviac som vtedy ešte nevedela dobre po anglicky, tak som občas ani len netušila o čom sa zhovárajú. Cítila som sa ako väzeň,“ sťažuje sa Zuzka. Pomohla jej nakoniec kamarátka, tiež Slovenka. Povedala o jej problémoch svojej domácej, tá zašla na naše i anglické úrady a z rodiny sa nakoniec Zuzka šťastne dostala preč. „Doma mi trvalo rok, kým som sa so všetkým vyrovnala. Bola to moja prvá skúsenosť z brigády v zahraničí. Už nikdy by som sa nedala nahovoriť na to, aby som robila opatrovateľku,“ dodáva. Teraz pracuje už niekoľko rokov v Írsku, v Mullingare aj s priateľom. Zamestnaná je ako čašníčka v hoteli a občas zaskakuje aj na recepcii. Je spokojná. Výborne sa naučila jazyk, má tu veľa priateľov. Zostať chce ešte tri roky a potom sa chce vrátiť domov. Občas priznáva, že sa jej veľmi cnie, na Slovensku by si však ťažko našla prácu, v ktorej by zarobila toľko, aby mohla spokojne žiť.
