Pretože sme sa dozvedeli od jej známej, že bývali údajne neďaleko miesta, kde bola ubytovaná aj skupinka mladíkov, ktorá bola zapojená do tejto činnosti, zaujímalo nás, či je to pravda. „Áno, počula som o tom od susedov aj známych, čo sme tam mali, ale nič bližšie o tom neviem. V Londýne sa ľudia až tak nebáli, ako tu doma. Asi sa tu o tom písalo viac. Neviem, ja som to tak nevnímala. Je však pravda, že som bola opatrnejšia, ako na začiatku, keď sme do Londýna prišli. Po desiatej hodine som radšej už von nevychádzala. Naviac, keď mi povedala kamarátka Petra, tiež je z Považskej Bystrice, o zážitku z jednej štvrte, keď ju nejaké dievča na zastávke chcelo napadnúť s rozbitou fľašou len preto, že sa na ňu pozerala, dávala som si pozor. Predsa len ste v cudzej krajine, nikto vás tu nepozná, iné zvyky a tak...,“ vysvetľuje Veronika. Neskôr sa rozhovorí aj o tom, že je veľmi ťažké zostať dlhšiu dobu mimo doma. Ona bola v Londýne s priateľom viac ako rok a odlúčenie od rodiny nebolo ľahké. „Spočiatku to nebolo až tak v pohode, neskôr sme si na prostredie zvykli. Ale ku koncu som už bola unavená z toho, že všetko okolo mňa mi bolo cudzie i z toho, že v dome, kde nás bývalo viac a stretávali sa rôzne partie mladých ľudí, bola stále nejaká párty ... Tiež sa rada zabavím, ale čo je veľa, to je veľa. Nemali sme žiadne súkromie. Teraz asi ubytovanie zmeníme,“ posťažovala sa nám Veronika. V práci sa im aj s priateľom veľmi darilo. Nemali problém robiť čokoľvek a prispôsobiť sa. „Myslím, že sme boli pružnejší ako oni. Keď si to zamestnávatelia všimli, rýchlo sme postúpili na lepšie pracovné pozície. Samozrejme, obaja ovládame jazyk. Začínali sme ako baliči darčekov. Neskôr som robila kontrolórku kvality a môj priateľ sa staral o príjem a evidenciu tovaru v počítači a mal na starosti sklad,“ hovorí o úspechoch Veronika a dodáva, že do Anglicka cestujú späť už teraz v januári. Sú to mladí, rozumní ľudia, ktorí nemíňajú ťažko zarobené peniaze na hlúposti, neflákajú sa po reštauráciách. Majú jasný cieľ. Našetriť a vrátiť sa späť. Na Slovensku by v žiadnom prípade za rok toľko nezarobili.
Nakoniec mi predsa len povedali aj o menšej davovej psychóze, ktorú zažili na veľkej autobusovej zastávke v Londýne. Vtedy aj s priateľom utekali po varovných nezrozumiteľných výkrikoch, že má niečo vybuchnúť a pohyboch v dave do bezpečia. „Priestor zastávky sa do niekoľkých minút celkom vyprázdnil. Nezostala tam ani noha. Jednoducho len veľký, celkom prázdny priestor. Všetci ľudia sa stiahli niekam do bezpečia. Ale nemám pre noviny žiadnu senzáciu. Neboli to žiadni teroristi.“ A ako to vlastne bolo? Všetko mali na svedomí anglickí školáci. Stáli niekde na kraji čakajúceho davu, akiste sa nudili, a tak sa začali zabávať s petardami. Vyhodili jednu a zakričali: „Buchne to, pozor!“ Ľudia, ktorí stáli bližšie, medzi nimi aj Veronika s priateľom, to počuli, niekto to zopakoval. Ďalší však nevedeli, že ide o petardu. Na druhej strane davu, to vyznelo tak, že ide o nejaké vážne nebezpečenstvo, možno aj bombu. Ľudia sa začali posúvať, vznikla panika a priestor sa vyprázdnil. „Trochu sme sa na tom aj bavili. Mali sme živú ukážku toho, ako vzniká davová psychóza. Londýnčanom sa to však až také zábavné asi nezdalo. Nuž, u nás teroristické útoky chvalabohu nie sú a dúfam, že ani nebudú,“ poznamenáva Veronika. Z jej rozprávania vyplynulo, že mladí ľudia, ktorí sú nútení odísť do zahraničia za prácou, aby si zarobili, to nemajú ľahké. Chce to poriadnu dávku odvahy, psychickej sily a nadhľadu.
