sťažuje. „Za rok som si výborne zarobil, odborne som podrástol, lebo som absolvoval niekoľko školení, poznal som novú krajinu, získal som veľa priateľov... Naviac som pracoval vo svojom odbore a zistil som, že Slováci sú veľmi šikovní a máme lepší systém práce. Vieme z oblasti strojárstva viac. Pobyt nebol pre mňa až taký stresujúci. Robil som odbornú prácu, každý ma podľa toho aj posudzoval, vážili si ma. Naviac som mal výborného domáceho, aj srdečných a milých kolegov. Na svoj tretí deň v Írsku však nikdy nezabudnem,“ spomína. Prečo? „Predstavte si, že ste tretí deň v celkom cudzom svete, nič neviete o miestnych ľuďoch, spôsobe ich života. Domáci je síce fajn, ale jeden zo spolubývajúcich, Ír, volal sa Declan, vám stále opakuje, že ho už nebaví žiť a rozmýšľa o tom, že si vezme život. A potom idete v jeden novembrový podvečer na prechádzku, aby ste sa aspoň nachvíľu zbavili jeho prítomnosti a nájdete v potoku telo mŕtveho človeka. To nie je veľmi príjemné,“ hovorí o zvláštnom zážitku Rado. „V prvom momente som sa zdráhal uveriť, že by to mohol byť človek.Oslovil som jedného z občanov, ktorý šiel po druhom brehu. Bola už tma. V Írsku sa na jeseň stmieva skôr. Povedal, že to nie je nič vážne. Akiste len nejaká škatuľa alebo vrece, ktoré tam hodili deti po oslave Halloveenu,“ opisuje príhodu. Nakoniec sa mu podarilo presvedčiť chlapíka, ktorého oslovil, že ide naozaj o ľudské telo, ale nemal veľa chuti niečo robiť. Tak prešiel sám na policajnú stanicu a zavolal gardu. Polícia telo vylovila, vypočula ho, urobila zápis, ešte raz si ho pozvala na stanicu. Prípad uzavreli ako samovraždu. Muž bol pomerne známy miestny umelec, ktorý mal aj rodinu – ženu a dve deti. Nikto z miestnych netušil, prečo to urobil. Radove meno sa objavilo aj v miestnych novinách Westmeath Examiner Newspaper. „Keď toho človeka vytiahli, nebol to príjemný pohľad. Pery pevne zovreté, tvár skrivenú v hroznej grimase, ruky zaťaté v päste a pritisnuté k brade. Bolo vidieť, že sa bál. Ktovie, čo sa mu prehnalo hlavou, keď skočil do vody? Je to tragédia. Väčšina domácich ho poznala. Aj domáci hovorili, že je hrozné prežiť hneď na druhý deň niečo podobné a chceli mi pomôcť. Mysleli si, že ma to psychicky zlomí, a tak ma stále niekam pozývali,“ poznamenáva Rado.
Aj napriek tomu, že v ten deň si o Írsku a jeho obyvateľoch myslel všeličo, neskôr zistil, že tu žijú dobrosrdeční, otvorení ľudia, ktorí si nezávidia a sú oveľa družnejší ako my. Írsko si veľmi obľúbil a chcel by sa tam určite ešte vrátiť. Tentokrát však už nie sám, ale s celou rodinou. Na rok, ktorý tam strávil, spomína rád. „Nie som už najmladší, mám štyridsať a nechcem znovu odísť bez rodiny,“ dodáva.
