nali lásku“. Zaujímavé je, že starý diviak hlúpučké, prekvapene prihliadajúce diviačatá bezohľadne odháňa, ani čo by nechcel mať svedkov.
Diviačia ruja, alebo aj obdobie chrutia, sa začína v novembri. K samotnému aktu lásky pristupujú začiatkom zimy. Diviačice si potom začiatkom marca urobia v závetrí, na tichom a bezpečnom mieste, malé ležovisko. Rodisko malých žltohnedých pásikavých diviačikov vystelú lístím, ihličím, machom a vlastnou srsťou. Čakanie na potomstvo trvá pätnásť až sedemnásť týždňov. Po ich uplynutí prichádza na svet dva až desať prasačích novorodencov. Každé váži asi kilogram. Starostlivá matka ich dojčí. Pásikavé prasiatka buď prikrýva suchou trávou, alebo zohrieva vlastným telom. Prvé dni sa matka z hniezda ani nepohne. Za svojich potomkov by dala aj život. Pripliesť sa čerstvej rodinke do cesty sa nevypláca. Samica sa síce najskôr snaží potenciálneho nepriateľa obísť a odpratať mláďatá do bezpečia, často sa však stane, že ju stretnutie prekvapí. Vtedy sa, funiac a krochkajúc so sklonenou hlavou, rozbehne do útoku. Je známe, že diviačice hryzú. Nebezpečenstvo trvá do nasledujúceho párenia, keď niektoré mladé kance opúšťajú matku a osamostatňujú sa. Vytvárajú akúsi mládeneckú skupinu.
Diviačia zver žije v čriedach. Iba staré kance sú samotármi. Čím je diviak starší, tým je opatrnejší, lebo má za sebou veľa skúseností, poväčšine zlých. Ale pozor, sú možno nebezpečnejšie ako medvede. Najmä, ak sú zranené. Vtedy zúria. Dokážu sa vrátiť po stope a vyčkať na poľovníka, ktorý sa rozhodol získať ich trofej. Útočia. Ich kly sú ako britvy. Traduje sa prípad poľovníka, ktorý hľadal postreleného diviaka. Našiel ho ležiaceho v lese. Netušiac, že ešte žije, priblížil sa k nemu. Diviak z posledných síl zaútočil. Poľovníkovi sa prepáral až k tepne na nohe. Ten na neho padol a vykrvácal. Vzápätí skonalo aj ranené zviera.
Lov na diviakov vždy bol aj je i napriek takýmto hrozbám veľmi vzrušujúci a zaujímavý. Svedčí o tom i mnoho starých obrazov zachytávajúcich práve lov na diviaka.
Autor: Jozef Ferenec
