Peter. Obom učarovala guľatá, a hoci vyrastali v jednom futbalovom klube, spolu si nezahrali. Reč je o športovej rodine Denešovcov. Pôvodne sme sa mali rozprávať iba o doposiaľ životnom prestupe jedného zo synov, no napokon sme si zobrali na mušku aj ostatných členov rodiny. Nielen o nich sme sa porozprávali s Lukášom a Petrom.
Svalovica ako hrom
„Naši na behanie už toľko času nemajú, no mamina sa prednedávnom rozhodla, len tak, zabehnúť si, hoci to neplánovala. Nevieme, či mala niečo natrénované, no odbehnuté kilometre jej dali asi poriadne zabrať, pretože si sťažovala na poriadnu svalovicu. Otec na behanie už čas nemá, stavanie chalupy mu ho vzalo. Sestra zatiaľ študuje a pendluje medzi domovom a školou, na ostatné akosi čas nezostal. Najmä potom, ako sa vydala. Švagor hráva, takže svadba bola futbalová,“ hovoria Lukáš s Petrom.
Od žiačikov po mužov
Obaja prešli všetky vekové kategórie v drese Matadoru Púchov. Mladší Lukáš skončil v najnevhodnejšom čase pre púchovský futbal. Dostal sa síce k mužom, ale tí vypadli z ligy a on strávil pol roka v príprave áčka ako terťoligista. Podľa jeho slov odchodom najväčšieho sponzora skončila jedna éra. „Poodchádzali starší a skúsenejší hráči, neviem, či bol záujem, aby sme sa vôbec zachránili, pretože všetko zostalo na mladých. Vypadnutím z ligy sa mi však otvorila cesta, ktorú mi klub predtým neumožnil,“ hovorí Lukáš. Futbalový osud je bohatší v kariére staršieho Petra, ktorý taktiež vyskúšal dresy Púchova, keď po žiakoch a doraste ochutnal na pol roka aj áčkarsky, no prišla vojenčina. „Tú som strávil v drese treťoligového Liptovského Mikuláša. Po návrate späť som hral rok v Nemšovej a ďalšiu sezónu som si „odkrútil“ v Česku. Treťoligové Mutenice boli na dlhšiu dobu moje posledné pôsobisko,“ opisuje svoju dráhu dvadsaťštyri ročný muž.
Jeden domov, druhý z domu
Okrem toho, že obaja Denešovci hrajú na poste defenzívneho záložníka, vyskúšali si futbal v Česku i na ostrovoch. „Bol som na krátkej próbe v Anglicku,“ no kluby sa nedohodli, Púchov ma nechcel pustiť. Podobne dopadli skúšky v Česku, kde ma taktiež neuvoľnili,“ spomína Lukáš. Ligu „inde“ si vyskúšal aj Peter, ktorý začal pracovať na ostrovoch, no neskôr si zahral tretiu najvyššiu súťaž vo Walese. „Páčilo sa mi, no po príchode domov som dostal ponuku vrátiť sa späť do Púchova. Verím, že futbal v Púchove nekončí a údajne sa má väčšina potrebných vecí doriešiť v týchto dňoch. Zatracoval som slovenské súťaže, no napokon som v jednej z nich skončil.“
Paradoxne tak dochádza k situácii, keď jeden z bratov z klubu odchádza a druhý sa doň vracia. „Nie, nikdy sme spolu nehrali, ani proti sebe. Možno o rok, dva si zahráme aspoň proti sebe,“ hovorí Peter. Jedinou súťažou, kde sa zatiaľ stretli, bol sálový futbal.
Ružomberok volá
Dostať sa do dobrého klubu je snom každého futbalistu. „Ponuka z Ružomberka potešila a som rád, že som dostal šancu v takom klube. Ako to všetko dopadne? Neviem. Ešte pol roka môžem hrávať v doraste, no prvoradá pre mňa je momentálne príprava s áčkom. Dvojfázové tréningy, sústredenia. To všetko by malo dať odpoveď, kde budem hrať na jar,“ konštatuje Lukáš. Ambícia a nádej pre neho sa momentálne volá Ružomberok, ktorý okúsil chuť Ligy majstrov a aj Pohára UEFA. „Chcem si vyskúšať hlavne mužský futbal, hoci viem, že za dorast by som určite hral. Áčko však ponúka lepšiu hru i možnosti. Uvidíme, ako to pôjde v prípravných zápasoch, kde by som chcel nastúpiť. Ružomberčanom sa rozpadol útok, keď odišli Nezmar do Liberca a Tomčák do Trnavy. Obrana by mala byť pevná, určite zoženú funkcionári niekoho do útoku. Baráž zabezpečila mužstvu pokoj pred záchranárskymi prácami. Teraz je už len na ňom, aby zabojovalo o druhú priečku, pretože si myslím, že Žilina má už veľký náskok, ktorý asi nepremrhá,“ doplňa Lukáš.
Reprezentácia a liga
Lukáš prešiel rôznymi oblastnými futbalovými výbermi už ako žiačik, aby si to neskôr namieril do reprezentácie. V nej sa mu páči, a tak ochutnal pod rôznymi trénermi všetky vekové kategórie s dvojkrížom na prsiach.
„Momentálne som v devätnástke, ktorá vybojovala postup do ďalšieho kola kvalifikácie. Porovnávať mládežnícke mužstvá s mužmi sa nedá. K najväčším rozdielom prichádza, podľa mňa, pri prechode z dvadsaťjednotky k mužom. V reprezentácii mužov prišlo k vytriezveniu po prehrách s Českom i Nemeckom, ktoré sme napríklad my, v osemnástke, pred rokom porazili 3:1.
Podobne je to aj s ligou. Tí najlepší odchádzajú, čím sa znižuje jej úroveň. Príklad, ako na to nájdeme v blízkom Česku, kde šla v posledných rokoch hore liga i reprezentácia. Viac sa darí českým klubom, ako našim, aj v pohároch,“ hovorí Lukáš. „Je to tak. Nechcel som sa vrátiť, napokon som tak urobil. Aká je budúcnosť slovenského futbalu? Všetko je o peniazoch. Hráči, funkcionári, rozhodcovia. Škandály sú všade, len my sa tvárime, že nás sa to netýka. Všetci o tom vedia, hovoria, no nič sa nedeje, lebo sa „to nevie“,“ dodáva Peter.
Odrazový mostík?
Lukáš nepolemizuje príliš dlho o tom, či by sa mohol stať Ružomberok preňho odrazovým mostíkom do zahraničného klubu. „Podľa mňa by sa mal každý mladý hráč sústrediť na ligu doma, ak sa mu podarí. Zahrať si v nej rok-dva. Potom môže skúšať šťastie vonku, ak je dostatočne vyhratý a má za sebou nejaké skúsenosti. Pravdaže, kto by nechcel hrať vonku? Je to snom každého malého chlapca, nieto ešte „veľkých“ futbalistov. Dve skúšky mi aj vinou iných nevyšli, ďalšia by mohla za nejakú dobu priniesť svoje ovocie. Je to podľa mňa ďaleko, v prvom rade musím hrať!“
Čas na nič
Nové prostredie, klub, hráči, štadión, tréning, sústredenie, jednoizbový byt a kolotoč tohto všetkého dookola. To všetko čaká v týchto dňoch devätnásťročného mladíka, ktorý už zarezáva v Ružomberku. „Vo voľnom čase si viem zahrať tenis, no ani na ten nebude teraz čas. Menej ho zostane i pre priateľku, ktorá ešte študuje. Budeme spolu menej, no verím, že prekonáme aj to. Aj ona je bývalá športovkyňa, hádzanárka. Ak sa bude dariť, vymením jednoizbový bytík za dvojizbový v centre mesta, nechcem však predbiehať,“ tvrdí mladík. „Ak bude čas, pôjdem sa naň pozrieť, kto by nechcel vidieť vlastného brata v akcii v najvyššej súťaži? Čas sa vždy nájde,“ konštatuje Peter, ktorý je na brata právom pyšný.
Kritici sami sebe
„Vždy sme si navzájom kritizovali hru ja bratovi, on potom mne. Sme sami sebe najväčšími kritikmi,“ tvrdia svorne Denešovci. „Nedávno hral Púchov prípravný zápas s Hornou Porubou. Po zápase som mu povedal, že mohol spraviť zo tri skĺzačky,“ tvrdí Lukáš. „Brat je hráč baletka, je skôr na priame kopy,“ dodáva mladší z Denešovcov.
Bez auta i vodičáku
Pri našom konštatovaní, že futbalisti, hrajúci najvyššiu súťaž doma či vonku, sú ľahko rozpoznateľní podľa auta, peknej baby a nagelovaných vlasov, sa bratia usmievajú. „Zatiaľ mám len peknú babu. Auto nemám, lebo nevlastním ani vodičák. Všade ma vozí môj milujúci brat. A vlasy? Sami vidíte. Gelu ani trošičku,“ usmieva sa Lukáš. Nuž, ešte mu niečo chýba do kumštu futbalových hviezd, no ešte viac do vzhľadu a správania sa i k hviezdnym „manierom“.
Najväčším fanúšikom oboch je mama Darina, ktorá starostlivo odkladá fotografie i články o synoch. Aké nájdeme v zbierke o rok o dva? Budú o talentovanom Slovákovi, ktorá sa presadil v jednom z veľkoklubov? Prajeme to jej i slovenskému futbalu.
Podľa rozprávania
bratov Denešovcov
pripravil Milan Kováčik
Autor: pripravil Milan Kováčik