Nie sme politici, ale horolezci! Prvé iránske prekvapenie nám pripravujú cesty, ktoré sú v dobrej kvalite, ale v mestách sú doslova posiate neoznačenými spomaľovačmi (mnohokrát je to len asfaltový kopček, ktorý dokonale splýva s cestou). Navigátori majú ďalšiu úlohu, sledovať tieto umelé prekážky a snažiť sa čo najrýchlejšie to oznámiť vodičovi. Nabehnúť s naším preťaženým autom na niečo takéto by mohlo znamenať utrhnutie nápravy a radikálnu zmenu našich plánov.
Raj pre autá
Veľké prekvapenie nám prichystali iránske čerpacie stanice. Prvú v Maku sme vynechali, vraj je drahá. Bola to chyba. Ďalej je ich síce veľa, ale ani jedna netankuje naftu. Frčíme ďalej, čas pokročil a palivová ručička sa hrozivo približuje k nule. V krajine, kde tečie ropa prúdom, nemôžeme natankovať naftu. Ivoš ešte nikdy nešiel na rezerve, a preto nemá odhad, koľko je auto schopné prejsť. Na okraji Tabrizu to vzdávame a ideme spať.
Ráno sa asi po dvadsiatykrát pýtam na naftu. Nakoniec nám pomôže taxikár. Tankujeme do oboch nádrží (2 x 150 litrov) a platíme smiešnu sumu (1 liter nafty v prepočte za 0,60 Sk). Tak tomuto hovorím raj pre autá.
Z Tabrizu sa presúvame do dedinky Kandovan, v ktorej sú domy, pivnice i stajne vytesané do mäkkej skaly. Pokračujeme k najväčšiemu iránskemu slanému jazeru Orumiyeh, kde sa kúpeme a vychutnávame si západ slnka. Aviu čaká ťažká noc. Potrebujeme sa dostať cez horské sedlá (3000 m. n. m) v pohorí Kuhha ye Tales ku Kaspickému moru. Cesta už nepatrí do hlavného ťahu, a preto je dopravné značenie iba v perzštine. Vždy, keď sme boli bezradní, opýtali sme sa. Na cestách nebolo koho. Cesta sa vôbec nezhodovala s mapou. Východ slnka sme plánovali pozorovať pri mori. Je však päť hodín ráno a stále sme „niekde“ v horách.
Vrátiť sa je už neskoro. Pokračujeme ďalej. S vychádzajúcim slnkom sa množia aj ľudia na cestách, a tak, vďaka ich pomoci, dostávame sa do prístavného mesta Anzali. Parkujeme pri mori a ideme sa trochu okúpať. Voda je teplá, ale pláže sú veľmi špinavé. Iránskou špecialitou je, že pláže sa delia na ženskú a mužskú časť. Navzájom sú oddelené paravánmi a neutrálnou časťou, kde sa môžu pohybovať muži i ženy, samozrejme oblečení. Naše dievčatá kontrolovali pri vstupe na pláž policajtky - plavčíčky, či nemajú pri sebe fotoaparát.
Na vyhasnutú Damavand
Ešte v ten deň pokračujeme po kaspickom pobreží smerom na východ. V ďalšom prístave Nur raňajkujeme (ako vždy, praženicu) a ešte pred odchodom do vnútrozemia sa ideme opláchnuť do mora. Odchádzame pod najvyššiu horu Iránu Damavand (5610 m. n. m). V dedinke Reine sme natrafili na horského vodcu Rézu. Na klasickej južnej ceste vyberajú poplatok 50 dolárov za osobu. Preto radšej prijímame jeho ponuku, že za 100 dolárov za všetkých nás vyvezie do výšky 2800 m. n. m a ukáže nám cestu na vrchol. Prechádzame okolo salaša, kde bývajú Rézovi známi. Kupujeme si za zopár rialov dvojlitrovku kyslého mlieka, ktorým si hasíme smäd. Dúfame, že to nepôjde z nás tak rýchlo von, ako to išlo dnu. Po hodinke chôdze nad salašom nám Réza ukazuje, kde by mala byť pitná voda a kde by sme mali postaviť stany. Lúčime sa s ním a ideme ďalej. Vodu sme našli a po desiatich hodinách konečne staviame stany (4700 m. n. m). Varíme a chystáme sa na zajtrajší výstup. Vonku sa zotmelo a ostatní zaliezli do spacákov. Tma je prerušovaná svetielkami z dedín. To je idylka! Bezvetrie, hviezdy, mesiac a ja tlačím do seba posledný vifón.
Vstávame o tretej a o hodinu neskôr vyrážame na vrchol. Dva kroky vpred, jeden vzad. Damavand je najvyššia ázijská sopka, erupcie nezaznamenali na nej už stáročia. Jej vrchol pokrýva sírnatý piesok a z trhlín syčia sírnaté výpary. Dávame si na ústa šatky, aby sme sa nenadýchali. Na vrchole sme len pätnásť minút. V tábore spíme dve hodiny a schádzame do 3900 m. n. m. Na druhý deň zostupujeme skratkou až do dedinky Reine (2000 m. n. m). Po sprche v horolezeckej ubytovni pokračujeme autom do hlavného mesta Teheránu.
Ochotní policajti
Máme trochu strach z dopravy v tomto pätnásť miliónovom meste. V centre mesta zisťujeme, že cez deň nie je v ňom povolené parkovať. Sme bezradní, lebo aj pred hotelmi, na vyhradených miestach, by sme mohli stáť len do šiestej ráno. Do parkovacích domov sa nezmestíme. Naše pravidlo v Iráne je, že keď nevieš ako ďalej, spýtaj sa policajta. Kombináciou rúk, nôh a angličtiny dopravným policajtom vysvetľujeme náš problém. Vedú nás do dvora, kde majú svoju stanicu. Stávame sa atrakciou a za chvíľu je dvor plný policajtov. Chceme ísť spať, ale v tom prichádza nejaký šéf, ktorý nám oznamuje, že musíme odtiaľ preč, lebo je to pre nás nebezpečné miesto. Nakoniec parkujeme pred vládnou budovou, v samom centre. Policajti nám sľúbili, že nás budú v noci strážiť. Toľko ochoty od nich som ešte nikde nezažil. Ráno nás oslovuje mladá dievčina Marjen. Vie dobre po anglicky, tak diskutujeme o všetkom možnom. Dozvedáme sa, že je študentkou jadrovej fyziky, a že jej otec a brat sú reštaurátormi v Národnej galérii. Jej otec má VIP kartu do všetkých iránskych kultúrnych pamiatok, a tak nám vybavuje zadarmo vstupy do Národného múzea, galérie a Komplexu Reza Pahlaviho. Marjen nám chce platiť aj taxík, ale to jej už nedovolíme. Nakoniec nás ešte pozýva k sebe domov a hostenie nemá konca. Na cestu nám zabalí chlieb, ovocie, chladenú vodu, nejaké sladkosti… Lúčime sa a pokračujeme do Esfahanu. Na okraji Teheránu sa zastavujeme pri Imam Chomejniho hrobke, ktorú zdobia 91metrov vysoké minarety. Esfahan je s Teheránom prepojený veľmi dobrou diaľnicou, na ktorej sa vyberá mýtne. Keď sa mýtnici dozvedajú, že sme z „Čechoslovakie“, púšťajú nás ďalej bez platenia. Máme pocit, že sme v inom svete.
Pohltení bazárom
Esfahan patrí medzi najkrajšie mestá v Iráne. Aj zahraničných turistov tu stretávame častejšie, ako v iných kútoch Iránu. Imámovo námestie patrí medzi najväčšie na svete. V meste sa nachádzajú nádherné mešity, paláce a samozrejme bazár, v ktorom sa dajú kúpiť rôzne remeselnícke výrobky. Ak vás raz pohltí, už sa tak rýchlo z neho nedostanete. Stalo sa to aj nám. Unesení nádherou a životom, ktorý tam vládne, trávime tu pol dňa. Zaujímame sa hlavne o vodné fajky, ktoré sa dajú kúpiť za tristo korún. Často nás oslovujú predajcovia perzských kobercov. Sú priateľskí a ovládajú angličtinu, preto sú dobrým zdrojom informácií. Večer ideme na prechádzku okolo rieky Zayandeh. Križujú ju historické mosty, ktoré sú veľmi pekne osvetlené. Vládne príjemná až romantická atmosféra. A tak pôsobí aj na mladých Iráncov. Prvýkrát vidím dievčinu s chlapcom držať sa za ruky (fyzický kontakt na verejnosti medzi rôznymi pohlaviami je zakázaný).
V noci sa presúvame do púštneho mesta Yazd. Celé Staré mesto je postavené z tehál vysušených na slnku. Navštevujeme Piatočnú mešitu, Alexandrovo väzenie a tradičnú iránsku čajovňu. V čajovni prvýkrát v živote fajčím vodnú fajku. V Yazde, ale aj v iných iránskych mestách, sú po uliciach rozmiestnené sudy, chladiace boxy so studenou vodou a každý, kto je smädný, si môže nabrať. A to i napriek tomu, že voda je tu veľmi vzácna, lebo vodné zdroje sú hlboko v zemi.
Kúpanie s ochrankou
V noci sa nám nepodarilo trafiť do Persepolisu, a tak sa budíme v Naq-e Rostam (5 km od Persepolisu) pod hrobkami perzských vládcov. Persepolis je obrovský komplex zrúcanín, palácov, sôch, stĺpov a hrobiek perzských kráľov. Prechádzame sa tu takmer štyri hodiny. Poobede cestujeme do Shirazu. Vilo oslavuje narodeniny, a tak nás pozýva do iránskeho burger Kingu a do čajovne na vodnú fajku. Je 2. augusta a my sa nachádzame v najvzdialenejšom bode našej výpravy, v prístave Bushehr v Perzskom zálive. Taxikár nás zaviedol za malý poplatok k moru. Pláž však nikde. Sme trochu zmätení, lebo celé pobrežie je rozostavané a strážia ho muži v civile. Taxikár ide za jedným z nich a niečo mu vysvetľuje. Ani jeden z nich nevie po anglicky. Odchádza a ukazuje, že sa môžeme kúpať. Strážnik chodí po móle a niečo hovorí do vysielačky. Keď sa priblíži domáci, odháňa ho. Vyzerá to tak, že máme súkromnú pláž aj so servisom. Strážnik nám dokonca doniesol vodu na pitie a ďalšiu na zmytie slanej vody. Už niekoľko dní sme sa smažili vo vlastnom pote a dúfali sme, že v Perzskom zálive sa trochu schladíme. Opak je pravdou. Voda je veľmi teplá a o osviežení sa nedá ani hovoriť.
Nechce sa nám ísť naspäť po tej istej trase, preto sa rozhodujeme ísť cez Ahvaz, ktorý sa nachádza v blízkosti irackých hraníc. V okolí mesta sa nachádza veľké množstvo ropných veží a rafinérií. Časť z nich bola zničená počas iránsko-irackej vojny.
Z Ahvazu nasleduje 36- hodinový presun na sever cez vnútrozemie do Shabilu, čo je náš východiskový bod pre výstup na vrch Sabalan (4811 m. n. m). Vrchol Sabalanu tvorí veľmi pekné kráterové jazero a je príjemnou bodkou za naším putovaním po Iráne.
Roprávka končí
Tankujeme poslednýkrát za rozprávkovú cenu. V Turecku sa zastavujeme u Mustafu, kde nakladáme (a časť spotrebujeme) naše alkoholické nápoje a pokračujeme smerom na Istanbul, tentokrát cez južné Turecko.
Do Bratislavy prichádzame v plnom počte, pretože naše ženské osadenstvo sa nám nepodarilo vymeniť za ťavy. Je nedeľa poludnie, a tak po mesiaci obedujeme konečne niečo iné ako kebab. Naša Avia spapala 2000 litrov nafty, máme za sebou 14 000 km a spomienky na celý život. Kam vyrazíme na budúce? Netuším. Možno viac napovie niekoho sen či fotografie známych.
Pokoračovanie príbehu
podľa rozprávania Milana Luliaka spracoval Milan Kováčik
