le Švábikovej, prvej žene, ktorá rozšírila rady Mestskej polície v Dubnici nad Váhom.
Ako ste sa dostali k tomuto povolaniu?
Úplnou náhodou. Pochádzam z Čadce, tam som bola osem rokov evidovaná ako mestská policajtka. V roku 2004 som išla na materskú dovolenku a po dvoch rokoch som nastúpila na miesto v Dubnici. V Čadci som sa k tomuto povolaniu dostala skutočne iba náhodou. Jedna známa mi povedala, že bude výberové konanie na mestských policajtov, a keďže to bolo krátko po ukončení gymnázia a ja som bola pár mesiacov nezamestnaná, tak som sa rozhodla, že to skúsim. Fyzické testy som urobila bez problémov a po úspešnom ústnom pohovore som bola nakoniec prijatá. Rok som bola civilná pracovníčka a potom už normálna policajtka. V Čadci sme boli tri.
Ako sa k vám správajú kolegovia, predsa len v ste prvá žena v radoch dubnickej mestskej polície?
Spočiatku boli takí opatrní, lebo nevedeli, ako sa ku mne majú správať. Aj pre nich to bola nová skúsenosť. Ale teraz už je to lepšie. Ja som veľmi spokojná.
Ako reagovala vaša rodina a okolie, neodhovárali vás od tejto práce, že je to mužské povolanie?
Rodičia vedeli, že som viac-menej taký akčný typ. Od detstva som mala rada kolektív, hrávala som hádzanú, ničoho som sa nebála. Takže dá sa povedať, že moje rozhodnutie schvaľovali. Vraveli mi, že nech skúsim a potom uvidím, no a mne sa to zapáčilo.
V práci používate aj zbraň, aký máte vzťah k tejto spoločníčke?
Na začiatku som mala pred ňou rešpekt, ale ako sa hovorí, človek si zvykne na všetko. Teraz ju už pri práci ani neregistrujem. No a na strelnici sa mi už dokonca aj páči. Zatiaľ som ju použila našťastie len na cvičných streľbách.
Ako vyzerá váš bežný pracovný deň?
Nedá sa to zhrnúť do nejakej šablóny. Každý deň je iný, iné výjazdy, iné problémy, takže je to rôznorodé. Niektorý deň je pokojnejší a v podstate sa nič nedeje. Inokedy máme zasa pekne rušno a je to dosť náročné.
Máte nejaké výhody, prípadne hendikep, vzhľadom na to, že zastupujete nežnejšie pohlavie?
Výhoda je možno taká, že ľudia inak reagujú, keď vidia policajtku. Najmä ženy, ktoré majú problém sa ľahšie zveria žene, skôr sa jej otvoria. A muži sa zasa správajú v mojej prítomnosti trochu umiernenejšie. Ale môžem natrafiť aj na takého, ktorý si povie, že na policajtku si môže viac dovoliť. Je to individuálne. Vždy musím byť opatrná a ku každému prípadu pristupovať zodpovedne.
Stretli ste sa už aj s nejakou negatívnou reakciou na vašu osobu?
Veľmi negatívnu skúsenosť našťastie ešte nemám. Stretávam sa síce s bežnými reakciami typu: „A žena, čo mi môže...,“ ale väčšinou je to v poriadku.
Ako sa na vás pozerajú občania?
Spočiatku sa na mňa pozerali všelijako, ale postupne sa to mení. Aj oni si na mňa potrebovali zvyknúť, chce to len čas. Je to normálna vec, v súčasnosti sú už mestské policajtky bežným javom. O niečo horšie je to s mojou malou dcérkou, ktorá keď som v uniforme, tak sa ku mne nepriznáva.
Ako sa vám páči v Dubnici nad Váhom?
Dubnica a Čadca sú v podstate skoro rovnaké mestá, teda čo sa týka veľkosti. V Čadci som mala výhodu, že som mesto a ľudí poznala. Tu som sa musela najskôr naučiť orientovať a spoznať, kde ja aká ulica, aký dom. Teraz, keď som tu už zhruba päť mesiacov, je to lepšie a už mám veľmi dobrý prehľad. V Dubnici sa mi páči, ale chýba mi tu kultúrne vyžitie pre dospelých a aj pre deti. Priznám sa, že najviac mi chýba plaváreň.
Myslíte si, že ste si vybrali správne, neľutujete? Čo by ste odkázali nádejným mestským policajtkám?
Práca ma baví. Neviem, či je to pre mňa to najlepšie a či je to presne to, čo som chcela, ale som spokojná. Nádejným adeptkám by som odkázala, že sa musia na túto prácu cítiť a mať k nej vzťah.
