skeho a žilinského regiónu. Zatiaľ pripravil tri samostatné autorské výstavy (Rok v obrazoch, Atény 2004 a Dve tváre olympijského Turína). Vystavoval aj na viacerých spoločných autorských výstavách. V roku 2005 bol Nadáciou otvorenej spoločnosti nominovaný na Novinársku cenu 2005 v kategórii najlepšia novinárska fotografia. Vo svojej tvorbe sa venuje reportážnej fotografii a sociálnemu dokumentu. Špecializuje sa najmä na športovú fotografiu, kde sa snaží zaznamenávať úspechy, ale aj sklamania slovenských športovcov na domácich a svetových podujatiach. Radovan Stoklasa.
Z biológa fotograf
U nás fotil najmä otec, a tak sa dá povedať, že jablko nepadlo ďaleko od stromu. Doma bol „kopec“ fototechniky. Moje prvé snímky vznikli pri stavaní chatky. Mal som vtedy desať rokov a snažil som sa zdokumentovať všetko, čo sa dalo. Od auta, ktoré zapadlo, i ostatnej práce, až po samotnú prácu na chatke. Naša kúpeľňa sa menila cez víkend na fotokomoru, kde som si aj ja vyvolával filmy a robil prvé fotografie. Mama mala pre náš koníček veľké porozumenie, a tak sa u nás v nedeľu nepralo. Celú noc i dopoludnie som vydržal vo fotokomore. Prvé snímky vznikli na otcovom Flexarete, vtedajší rozmer bol tuším 6x9 centimetrov.
Pribúdali ďalšie fotografie a fotoaparát sa stal mojou súčasťou pri rôznych výletoch či skautingu. Na Vianoce som dostal aparát Ljubiteľ, ktorý stál na tie časy dosť peňazí. Nafotil som všetko, napríklad mamine obľúbené kvety. Snažil som sa zachytiť pohyb, život. Aj preto museli byť na snímkach ľudia alebo zvieratá. Pamätám si na stretnutie so skautom, ktorý bol zároveň redaktorom. Na jeho odporúčanie som poslal do novín prvé fotografie a články. Okrem skautingu som poslal aj snímky z cyklistických pretekov v Dubnici. Uverejnili mi ich, a ja som bol po prvý raz pyšný. Neskôr som dostal aj honorár, no o ten mi nikdy nešlo. Študoval som ekológiu a biológiu, ale nakoniec sa stal zo mňa fotograf.
Z amatéra profíkom
Zistil som, že práca s fotoaparátom ma napĺňa čoraz viac. Fotil som pre rôzne časopisy, reklamu... Všetky uverejnené snímky som si vystrihoval a zakladal do zložky. Ponúkol som svoje práce tlačovej agentúre a vzali ma. Myslím si, že rozhodli snímky, ktoré nepatrili medzi statické monštrá, či tie, kde sa podávajú ruky. Fotil som najmä šport, čo im asi vyhovovalo. Mohol som nastúpiť. Medzi moje najväčšie lásky pri fotografovaní patrí stále šport, no nájdem si chvíľku aj pre seba sociálny dokument, niečo zo života ľudí. Chodievam na Oravu, kde mám rozpracovaný jeden zaujímavý projekt.
Šport a fanúšikovia
Šport by bez fanúšikov neexistoval. Potrebuje financie, ktoré neprídu bez divákov, potenciálnych majiteľov produktov, ktoré firmy ponúkajú. Je to uzavretý kruh, no iba tak môže fungovať. Problém vznikne, ak sa diváci či fanúšikovia správajú tak, ako napríklad naposledy v Taliansku na futbale. Našťastie, u nás toľko výtržností nie je, a tak sa nestáva, aby kvôli „fanúšikom“ doplatili na ich vyčíňanie ostatní. Slováci sa rôznymi výstrelkami svetovému priemeru nepribližujú, čo je dobre. Aj mne sa stalo, že po mne hodili kameň, opľuli ma a nadávali mi. V Skalici ma dokonca obliali pivom. Odniesol som si to ja a, bohužiaľ, aj môj fotoaparát. Je smutné, že mladíci prichádzajú do hľadísk už pod vplyvom alkoholu a potom sa predvádzajú.
Vitajte, olympiády!
V posledných rokoch som sa dostal na dve olympiády. Podarilo sa mi fotografovať v Aténach i Turíne. Ak by som ich mal porovnať, Gréci boli omnoho lepší.
Taliani sú v strate 25 miliónov euro, čo zapríčinil divácky nezáujem. Preto bolo vyhlásenie člena MOV, že boli jednými z najlepších, nezmyslom. Športy, kde sedelo toľko ľudí, ako u nás na futbale, peniaze do kasy nepriniesli.
Každá olympiáda má svoje špecifické problémy. Cez leto je umenie dostať na plávanie, cez zimu do haly na krasokorčuľovanie. Okrem akreditácie treba aj lístok. Na plávanie som sa dostal iba vďaka tomu, že pretekala Moravcová, na krasokorčuľovanie už nie, lebo Slovensko nemalo v súťaži zástupcu. V Turíne všetko trvalo príliš dlho a chýbalo lepšie označenie. V Grécku bolo zabezpečené lepšie napríklad centrálne tlačové stredisko či doprava. Vďaka talianskej sa stalo, že vodič nás odviezol úplne inde, a ja som napokon ten deň nič neodfotil! Aj to sa môže stať, no na podujatí takéhoto formátu by to nemalo byť pravidlom.
Turínsky návrat
Po roku som sa do Talianska vrátil. Dôvod? Výstava fotografií, ktorú som pripravil s Janou Šebestovou - Dve tváre olympijského Turína. V budove Paláca regiónu Piemonte - priamo na „medailovom“ námestí v centre mesta, kde sa počas ZOH odovzdávali športovcom medaily, sme vystavili obaja po dvadsaťpäť fotografií.
Jana Šebestová je slovenská fotografka, dlhodobo žijúca v Taliansku. Venuje sa výtvarnej fotografii. Zachytila neopakovateľnú atmosféru olympiády „mimo oficiálnych“ športovísk, momenty, ako návštevníci a organizátori prežívali športový sviatok v uliciach mesta, s dôrazom na výtvarný prvok.
Organizátormi sú MY@VY - Združenie priateľov Slovenska v Turíne, v spolupráci s regiónom Piemonte, Slovenským inštitútom a TASR. Výstavu otvorili vedúci úradník turínskeho olympijského organizačného výboru TOROC Cesare Vaciago, slovenský veľvyslanec v Taliansku Stanislav Vallo, predsedkyňa združenia MY@VY Mária Straková a ďalší zástupcovia mesta Turín. Podľa vyjadrenia Márie Strakovej, ktorá bola počas ZOH v Turíne atašé slovenskej výpravy, bolo Slovensko jedinou krajinou, ktorá si výstavou nielen formálne pripomenula priamo v Turíne prvé výročie zimnej olympiády. Na vernisáž prišlo asi dvesto ľudí, čo ma doslova fascinovalo. Fotografie si môžu Taliani pozrieť do konca februára. Dúfam, že ich budem vystavovať aj na Slovensku. Mohlo by to byť v Bratislave a Trenčíne.
Bude Peking tretím?
Ďalším veľkým podujatím, na ktoré sa teším, by mali byť olympijské hry v Číne, ktoré budú o rok. Ťažko povedať na sto percent, či pôjdem s fotoaparátom na ďalšiu olympiádu a Peking sa stane mojím tretím olympijským mestom. Dovtedy sa chcem prezentovať snímkami, ktoré dokážu ľudí zaujať, pobaviť, či dostať do údivu, ako tomu bolo napríklad v Taliansku.
Podľa rozprávania Radovana Stoklasu pripravil Milan Kováčik
