om prialo, s výnimkou posledného dňa, kedy sa „pekne“ rozchumelilo.
Po predbežných dohadoch, či cestu absolvujeme vlakom alebo objednaným autobusom, sme 25. januára nastúpili do pravidelnej linky Košice – Praha. Postáli sme si síce hodinku pred domom služieb, vďaka snehovej kalamite pod Tatrami, ale teplučko vyhriaty autobus, v ktorom sme sa naozaj cítili skoro ako v lietadle, nám to neskôr vynahradil. Šesťhodinová cesta so zastávkou v Brne rýchlo ubehla, aj keď do Prahy sme prišli až potme. Priatelia nás už čakali na autobusovom nástupišti Florenc, narýchlo si nás porozdeľovali, a tí slušnejší zobrali aj batožinu. Roztrúsili sme sa do všetkých kútov Prahy, čiže v ten večer bolo dosť nereálne zorganizovať nejakú akciu. Mali sme ale malé skupinkové výjazdy, ako bola napríklad sánkovačka alebo plážový volejbal na studenom piesku.
V piatok ráno (o deviatej) sme sa stretli na Karlínskom námestí, odkiaľ sme išli do miestnej umeleckej školy. Na začiatok nás čakala krátka skúška obidvoch divadiel, aby sme sa aspoň trošku zorientovali na javisku veľkosti 2x5 metrov, a hneď potom nasledovali dve vystúpenia po sebe. Publikum tvorili študenti akademického gymnázia. Tí, ktorí videli naše predstavenie ako prví, „nemali chybu“, dokonca sa smiali vtedy, keď sa mali smiať. S tými druhými bol trošku problém, nesmiali sa skoro vôbec a celková ich reakcia bola veľmi slabá. Ale myslím, že sme obidve predstavenia zvládli veľmi dobre, improvizácie sa vydarili. Potom sme sa všetci, aj s profesormi a s niektorými našimi českými „majiteľmi“, vybrali na prehliadku ich gymnázia. Na to, že má asi 400 rokov, je celkom slušne a moderne vybavené. Naše gymnázium na tom síce tiež nie je najhoršie, ale v každom prípade, máme čo doháňať. Po prehliadke sme už mali voľný program, a tak sa naše „osadníctvo“ rozutekalo kade-tade. Ja osobne som zamierila na „Václavák“ urobiť zopár pekných záberov a na nákupy. Večer sme už mali objednanú malú Hospúdku u Vejvodu, kde sme sa zišli samí milovníci hudby a pravá česko-slovenská zábava mohla začať. Samozrejme, žiadne veľké ochutnávanie alkoholu sa nekonalo, ale bol by hriech nevyskúšať pravé české pivo v centre Prahy. Spolu s gitarou, neskôr i harmonikou, sme si zaspievali všetky české aj slovenské ľudové piesne, ktoré sme poznali i spoznali, a keďže sa postupne zapojil aj náš pedagogický dozor, nálada bola naozaj priateľská a uvoľnená. Avšak o jedenástej hodine prišla pani krčmárka a oznámila, že budeme musieť odísť kvôli iným návštevníkom. Tak sme „so sklopenými ušami“ stíchli a postupne opustili „hospúdku“. Tí, ktorým už „padla“ a nechceli pokračovať vo výprave, sa pobrali domov a my ostatní pri tónoch harmoniky sme sa po Karlovom moste vybrali ďalej, ale postupne sme sa rozchádzali. Ani neviem presne povedať, kedy sa zábava oficiálne skončila.
Keďže sme mali stretnutie v sobotu ráno o desiatej na Hradčanoch, našli sa aj takí, čo si dlho nepospali :-). Tu začala prehliadka historického jadra Prahy. Sprievodkyňu nám robila PhDr. Domika Kovášová – profesorka na Akademickom gymnáziu v Prahe, ktorá bola veľmi ľahko poznateľná v dave (mala oranžovú čiapku). Aj napriek mrazom a vetru sme prešli hradnou bránou, chvíľku blúdili po nádvoriach, a potom sme sa schovali v Katedrále sv. Víta. Bola som už vo viacerých katedrálach a myslím, že túto katedrálu môžem porovnávať s parížskym Notre Dame alebo s londýnskym St. Paul´s Cathedral. Popozerali sme si interiér, vypočuli niečo zaujímavé a späť do zimy. Po prehliadke Hradčan sme zišli dole do centra, trošku sme sa zohriali v kaviarni a pokračovali cez Karlov most na Staromestské námestie. Tu sa naša prehliadka dostala do cieľa, obzreli sme si Orloj (dokonca sme videli aj pohybujúcich sa apoštolov), okolité kostolíky a zvyšok programu bol už úplne na nás, teda skôr na našich českých priateľoch. Niektorí ešte navštívili zopár obchodov, iní sa zohriali niekde v kaviarni alebo zamierili domov pobaliť si veci. Ja som pobyt v Prahe ukončila exkurziou v herni, kde sme si výborne zahrali kačeto a biliard. Potom som už stihla len večeru a rozlúčku s rodinkou, ktorá sa o mňa vzorne starala. O pol siedmej sme sa mali stretnúť opäť na stanici Florenc, takže nasledovala posledná jazda metrom či električkou a náš pobyt v Prahe bol ukončený. Neubránili sme sa slzičkám, lebo keď „Pražáci“ odchádzali z Považskej Bystrice, vedeli sme, že sa o niekoľko týždňov znova uvidíme, no tentokrát stretnutie bolo odložené na neurčito...
Cesta domov bola pokojná, nemali sme silu ani vyspevovať a skoro všetci sme zaspali. V rodnom meste si nás okolo jednej v noci vyzdvihli rodičia a doma sme dospali to, čo sme v autobuse nestihli.
Končím naším pokrikom: „DRUŽ – BA, DRUŽ – BA“, ktorým sme sa s „našimi Pražákmi“ vítali aj lúčili a veľmi dúfam, že družba, ktorá sa obnovila po takmer dvadsiatich rokoch, bude naďalej trvať, lebo: „Už nejsou Čechy a Slovensko, už je jenom Československo“, samozrejme, len v spojení našich škôl.
