Talianov na obed aj večeru cestoviny, veľa rýb, zeleniny... Po troch rokoch sa Ladislav domov vrátil s manželkou Anar a jej synom.
Bol pre vás Kazachstan iný svet?
Ladislav: Aksaj je mesto veľké ako Považská Bystrica. Priamo tam sme mali vybudované akési mestečko, pracovalo tam zo Slovenska 3600 ľudí. České firmy stavali sídliská.
Keď som odchádzal, mal som 27 rokov. S budúcou manželkou Anar sme sa zoznámili náhodou, neskôr sme sa začali stretávať častejšie. Zobrali sme sa v Aksaji v júni, teplota vtedy v tieni dosahovala 52 stupňov.
Viete dobre po rusky?
Ladislav: Dobre. V Kazašsku sa hovorí dvojjazyčne, kazašsky neviem, ale rusky som sa dohovoril. Medzi týmito jazykmi je veľký rozdiel, ale kazašský je mäkší ako arabčina.
Čo vám učarilo v Kazachstane?
Ladislav: Príroda je extrémna - rovinné stepi, veľké teplotné výkyvy. Počas leta je plus 50 stupňov Celzia, v zime mínus 40, podnebie je drsné.
Myslím si, že sme zaujatí voči moslimom, sú veľmi pohostinní. Zo začiatku sám som sa bál ísť do ich rodiny... Anarini rodičia bývajú v paneláku. Manželka je najmladšia z jedenástich súrodencov. Spolupatričnosť rodín, ako ju udržujú Kazaši, u nás už nevidieť. Jeden druhého držia, sú medzi nimi stále silné putá.
Čo by ste si priali preniesť z Kazašska na Slovensko?
Anar: Som z veľkej rodiny, súrodenci bývajú v meste alebo okolí, sme zvyknutí chodiť na návštevy. Stretnem sa so sestrou a ideme k tretej na čaj. Na Slovensku som dostala veľmi dobrých svokrovcov. Snažia sa nám pomáhať vo všetkom, vrátane opatery detí. Chýbajú mi však moji príbuzní, moja mam, za nimi sa mi najviac cnie.
Žili ste len Kazachstane alebo aj niekde inde?
Anar: Po deviatej triede som odišla do Sankt Peterburgu, tam som sa učila dva roky za krajčírku. Keď som sa zamestnala, zamestnávateľ ma poslal do Alma Aty na rok ešte do školy. Prešla som celú Sibír, lebo moje sestry žili v Novosibirsku, Irkutsku, Sverdlovsku, východný Kazachstan, pomaly aj celé Rusko. Dobre viete, že počas „perestrojky“ ľudia veľmi migrovali.
Čo vás najviac prekvapilo po príchode na Slovensko?
Anar: Keď som prišla na Slovensko, prostredie sa mi podobalo na náš východný Kazachstan. Máme tam Altajské hory, je to veľmi pekné prostredie. Na juhu našej krajiny je púšť, na východe step.
Kde som bývala, tam je step, po 200 kilometroch narazíte na jednu dedinu... a stále rovina. Cez leto je veľmi dusno, horko. Zima, aj keď je štyridsať pod nulou, sa dobre znáša, lebo je suchá, mrazivá. Ak ideš von, musíš mať ušianku, ruské „valenky“. Mráz poštipkáva.
Ladislav: Zo stepi, keď začne duť silný vietor, počas polhodiny teplota sa zvýši alebo klesne o pätnásť stupňov. Zmeny sú dramatické.
Anar: Pre mňa, čo sme sa narodili a učili sa za komunistov, je Sovietsky zväz to, čo spája všetky národnosti. Keď stretneš niekoho, napríklad z Moskvy, berieš ich ako svojich. Je tu veľa Ukrajincov, aj z Baškírie, leží pri Azerbajdžane. Máme veľa známych, môžeme sa porozprávať po rusky, pospomínať, čo mali sme, ako sme prišli, ako sme dopadli...
Bol pre vás problém naučiť sa po slovensky?
Anar: Pricestovali sme vo februári 1997, v marci odišiel manžel robiť do Čiech, potom Orenburgu. Zostala som sama, no bývali sme rok u svokrovcov. Slovensky som rozumela, ale nerozprávala. Alan išiel v septembri do školy, musela som sa s ním učiť, robiť úlohy. Tak to bolo do deviatej triedy, pokiaľ sme nespravili spolu monitoring. Jazyky sú podobné, no prízvuk budem mať stále, lebo som tu nežila. Kazašsky som deti neučila, venovali sme sa slovenčine a snažila som sa ju naučiť. Prestala som hovoriť s nimi po rusky, Alan však rusky a kazašsky vie, hovoril tak do šiestich rokov.
Aký je rozdiel medzi ruštinou a kazaštinou?
Anar: Asi taký ako medzi anglickým a nemeckým jazykom. Kazaština používa azbuku i niektoré písmená, ktoré nie sú ani v latinke, skôr príbuzné arabčine.
Ako ďaleko je váš domov?
Anar: Veľmi ďaleko, 3700 km do Aksaje, do Astany ešte 3200. Kazachstan je obrovská krajina, s rozlohou ako Európa.
Na vaše prvé stretnutie si iste pamätáte. Ako prerástol vzťah Kazašky a Slováka do manželstva?
Anar: Muž hovorí, že to bol záblesk, keď ma zbadal, bolo mu vraj jasné, že sa stanem jeho ženou. Veľmi sa mi páčil, bol taký pokojný, padli sme si do oka. Keď sme sa chceli vziať, čakali sme na doklady, nebolo to jednoduché. Manžel potreboval potvrdenie, že je slobodný, bez záväzkov. V Kazachstane sme sa zosobášili úradne. Nefungujú tam cirkevné sobáše, ani sme sa cirkevne nemohli brať. Ja som bola moslimka, manžel katolík. Keď sme prišli na Slovensko, dva roky som chodila na cirkevnú prípravu a zmenila vieru.
Ladislav: V manželstve, keď sa obidvaja snažia udržať rodinu spolu, všetky hrany sa dajú obrúsiť.
Bolo to pre vás ťažké zmeniť vieru?
Nie, mamu mám pravoslávnu Rusku a otec bol moslim. Moslimská viera mi nič nevravela, viac som inklinovala k pravoslávnej, po mame.
Predstavíte nám typické kazašské jedlá?
Anar: Je to vlastne moslimská kuchyňa, iná než ruská. Ja som zo zmiešanej rodiny, preto obľubujeme aj národné ruské jedlo „pelmene“, klasický bešparmak, ako sa hovorí jedlo „piatich prstov“. V Kazašsku na stole nechýba ako hlavné jedlo, keď si vás chcú uctiť. Urobí sa cesto (hladká múka a vajíčko), uvarí mäso, zvyčajne baranina alebo konina, vo vývare cesto a zemiaky. Na veľkú tácku sa uloží uvarené cesto, postupne sa kladú zemiaky a mäso a zaparená cibuľa. Je to veľmi chutné, jedáva sa prstami. Obrus sa prestrie na zem a sadne k jedlu. Takéto je u nás stolovanie. Niekedy tak robíme aj doma, deti si to vyžadujú.
Kurdak pripravujeme ako zabíjačkovú polievku pri zabíjačke kravy. Tiež sa pozývajú všetci príbuzní a susedia.
Ladislav: Kazaši pripravujú veľmi chutné šaláty. Silvestra oslavujeme na ich spôsob, varíme pelmene a robievame šaláty aj 8 až 12 druhov – cviklový, mrkvový, miešaný, rybí... Zálievka nie je taká ako u nás, je väčšinou zo smotany alebo majonézy. Šaláty pripomínajú taliansku kuchyňu. Aj v reštaurácii som ich robil kolegom, sú veľmi jednoduché a chutné. Mrkva sa nakrája na jemno, pretlačí sa cesnak, troška majonézy a šalát je hotový.
Ako ste si zvykli na slovenskú kuchyňu?
Anar: Trvalo to dlho. Doteraz nemám rada fazuľovú polievku, jaternice, tlačenku, pečený bôčik, údené mäso – to mi nič nehovorí. Aj kapustnica stačí na Vianoce. O varenie sa nestarám, mám doma kuchára. Baraninu tiež nevyhľadávam, uprednostňujeme bravčovinu a hovädzinu, skôr mleté mäsá. Bešparmak robím z hovädziny, v Kazašsku radšej z baraniny a koniny, to je veľmi chutné mäso.
Po príchode na Slovensko ste menili svoj šatník?
Anar: Podľa skúseností musím povedať, že niektorí ľudia si mýlia Kazachstan s Afganistanom. Myslia si, že chodíme v „parandži“ a nepoznáme rifle... U nás je európsky štýl obliekania, v južnejšej oblasti sa prikláňajú viac k arabskému svetu. Tu však nepotrebujem ušianku, kožúšky, kožušinové rukavice... Prvýkrát na Slovensko som prišla vo februári, vtedy je u nás zima najtuhšia - okolo mínus 42 stupňov Celzia. Treba mať šál aj na trikrát otočený, všetko zakryté. Na Slovensku však chodíme bez čiapok, lebo podľa nás to nie je žiadna zima.
Poznajú deti svojich starých rodičov z Kazachstanu?
Anar: Dlho sme tam neboli. Všetci máme slovenské občianstvo, ja aj kazašské, ostatní potrebujú víza. Je to náročné na financie. Doma sme boli pred šiestimi rokmi, syn Alan mal desať rokov, Michaela dva a pol roka. Deniska nebola na svete a nepozná starých rodičov, no starý otec už zomrel.
Ladislav: Len vybavenie trvalého pobytu nás stálo okolo 160-tisíc korún, museli sme cestovať medzi Moskvou a Viedňou, doklady prekladať zo slovenčiny do ruštiny a opačne... Považujem to za zbytočne byrokratické. Ak si Kazašku zobral Čech, ona nasledovala svojho manžela a automaticky dostala trvalý pobyt.
Anar: Vlani som sa bola pozrieť doma, manžel zostal s deťmi na Slovensku. Urobila som si takpovediac prázdniny. Dva týždne trvalo, kým som navštívila celú rodinu, ale stihla som to. Veľmi sme sa všetci potešili, čakali ma už na stanici. Rada by som bola, aby sme všetci spolu prišli do Kazachstanu, no neviem, kedy to bude. Moja cesta vyšla 45-tisíc korún. Som na materskej dovolenke, manžel pracuje, máme tri deti, a to je veľmi náročné na financie. Nemáme už taký príjem, ako keď manžel pracoval v Rusku. Keď sme sa spoznali, nebolo vízová povinnosť medzi oboma krajinami. K tomu je to veľká diaľka.
Vaši príbuzní vás na Slovensku už navštívili?
Anar: Sestra nás bola pozrieť pred ôsmimi rokmi a vlani v lete. Má priateľa Maďara a hodlajú žiť spolu v Kazašsku. V ich oblasti sa začala ťažba plynu. Všetci z rodiny sa zamestnali v zahraničných firmách, pomerne dobre zarábajú, preto sa im dá aj vycestovať. Viacerí sľúbili, že na budúci rok prídu.
