iek. Akoby sme sa rozprávali s niekým blízkym. Žiadna škrobená formálnosť, povýšeneckosť či arogancia. Prirodzenosť, úprimnosť a predovšetkým ľudskosť - to je Honza Nedvěd, ktorý prednedávnom koncertoval v Dome kultúry v Dubnici nad Váhom.
Ste po prvýkrát v Dubnici?
Nie, už som tu raz bol. Teda v Novej Dubnici. Pamätám si cestu, všade okolo polia a zrazu krásna križovatka – také T-éčko. Veľmi zvláštne, to človeku utkvie v pamäti.
Aký vidíte rozdiel v účinkovaní pred veľkým a malým publikom? Máte radšej komornejšiu atmosféru?
Rozdiel v tom nevidím, akurát keď je menej ľudí, tak im akoby viac rozprávam. Oni si to vtedy vyžadujú, najmä, ak sme v klube. Nechcú iba počúvať piesne. Naopak, na koncerte, aký ma čaká dnes, chcú komunikovať. Ale inak v chápaní pesničiek je to všade rovnaké. Či som na Slovensku, v Čechách alebo na Morave. Dokonca aj keď som hral ďaleko v zahraničí, bolo to rovnaké. Je to akoby mala pieseň nejaké kúzlo. Najradšej spievam v halách, mám tam veľký priestor pre pesničku a dobre sa mi komunikuje s toľkými ľuďmi naraz.
Na Slovensku ste už odohrali množstvo koncertov a ste tu veľmi populárny. Aký máte vzťah k slovenským fanúšikom?
Sú to pre mňa cnostní ľudia. Pokiaľ majú záujem o hudbu a o jej porozumenie, respektíve o hudobné umenie, tak to sú nádherní ľudia. Občas k nim počas koncertu na záver pesničky zídem dolu z pódia a ďakujem im za to, že prišli. Vidím ich rozžiarené oči, vidím, že oni presne vedia, prečo na koncerte sú. Kdežto Čech si sadne a Nedvěd, zabávaj ma! Aj tam je to síce niekedy pekné, tak zo štyroch koncertov jeden, ale na Slovensku je každý úžasný.
Vaše piesne si ľudia veľmi často vyberajú, aby ich sprevádzali pri dôležitých udalostiach v ich živote. Niektorým znie vaša hudba počas svadobného dňa, iní si ju zas spievajú na stužkovej slávnosti. Dúfali ste, že môžete niečo také dosiahnuť? Aký je to pocit?
Nad tým ani nerozmýšľam. Som šťastný, že to tak je, nič iné ma nezaujíma. Mňa zaujímajú rozžiarené oči detí alebo mládeže okolo pätnástich až dvadsiatich rokov. Tak samoľúbo si hovorím, že keď tie deti poznajú moju hudbu, tak som im dal zo seba najviac, čo som mohol. Pretože oni sa vyvíjajú podľa toho, čo počúvajú, na čom vyrastajú. Dnes sa však často stane populárnym ten, kto celú pesničku nadáva, sťažuje sa a dokáže na všetko aj dve hodiny v kuse „fuckovať“. Keď si človek vypočuje Kohouta alebo Valčíček, potom je to veľký rozdiel. Ja ručím za to, že z mladého, ktorý má rád našu hudbu, vyrastie dobrý človek.
Pri počúvaní vašich textov má človek často pocit, že spievate o jeho trápení, o jeho šťastí. Povie si - to akoby spieval o mne. Sú mu veľmi blízke...
To je preto, že spievam o sebe, o mojich priateľoch, o tom, čo je reálne a čo poznám. Nič z mojich textov som si nevymyslel len tak. Niektoré sú moje zhudobnené predstavy, niekedy veľmi intímne, a práve preto sú ľuďom také blízke. Povedia si, že nespievam o ničom novom, že to prežili aj oni, ale ja som dostal ten dar, že všetky svoje zážitky a pocity dokážem premeniť na piesne.
Na hudobnej scéne pôsobíte od roku 1972. Vidíte nejaký posun vtom, ako ste sa pripravovali a cítili pred koncertom vtedy a teraz?
Od svojich 27 rokov cítim strašnú zodpovednosť vo vzťahu k divákom. Vždy sa budem báť, či prišli, či pochopia o čom spievam, alebo či budú tak šťastní ako tí pred nimi. Ja som sa nezmenil. Závidím ľuďom, ktorí nemajú strach. Napríklad aj títo skvelí ľudia, ktorí so mnou koncertujú po Slovensku, sú vynikajúci virtuózi, profesionáli. Mám pocit, že oni sú v pohode, bez problémov a majú skôr strach o mňa, či sa nepomýlim a všetko zvládnem. Ale za ten strach to stojí, lebo máte skvelý pocit, keď viete, že všetko skončilo dobre a ľudia odchádzajú spokojní. Keď tlieskajú a vstávajú, viete, že sú šťastní.
Existuje ešte niečo, čo by ste si počas hudobného pôsobenia chceli splniť? Máte ešte nejaký nedosiahnutý cieľ alebo sen?
Ja mám už väčšinou len sny, ktoré sa nedajú splniť. Mám rád speváka, ktorého málokto pozná, ale patrí k speváckym špičkám. Je to obyčajný človek z Walesu, ktorý sa utiahol do úzadia. A práve s ním by som túžil si aspoň raz v živote zaspievať. Lenže keď dosiahol hudobné šťastie, tak už sa len upíja k smrti. Ale inak svoje sny si plním.
Momentálne sa o vás neustále zaujímajú médiá. Je to kvôli vášmu vzťahu s mladšou partnerkou. Ako to na vás vplýva?
Snažím sa nevšímať si to, ale uráža ma, že ľudia v médiách sú ochotní predať svoje svedomie za peniaze. Treba však povedať, že tento hon bulváru na nás umožňuje štát. Neexistujú poriadne zákony, ktoré by nás chránili, a to je mi ľúto. Mal by určiť, toto môžete, ale sem už nesmiete. Veď to, čo sa v Česku teraz robí a píše v súvislosti so smrťou Karla Svobodu, je odporné. Aj o mne toho už veľa popísali, že spím s Pavlínkou a ona spí s bábikami atď.
Mnohí ľudia vás kvôli vzťahu s Pavlínkou odsudzujú, ale mnohí vám naopak držia palce. Čím si vás získala?
Pretože je rovnaká ako ja. Máme svoje ťažké osudy. To, čo som mal ja pred dvoma rokmi, ona zažívala celé detstvo. Pavlínka chcela iba obyčajného chlapa. Svoj prirodzený ženský vývoj vymenila za to, že ju má niekto rád, že jej niekto hovorí pravdu. Nemá klasické problémy ako dievčatá v jej veku, je už teraz zabezpečená. Prečo je vlastne so mnou? Ako ona sama hovorí, pretože ja som na ňu strašne dobrý, pozorný a ona ma má rada. Niekedy sa aj pohádame, ale aj to patrí k vzťahu. Je nám spolu veľmi dobre.
Čo by ste chceli odkázať svojim neprajníkom? Niečo, nad čím by sa mali zamyslieť.
Povedal by som, že na svete sú tri základné hodnoty života: slušnosť, pravdovravnosť a čistá láska. A toto som u ľudí, ktorí ma kritizujú, nenašiel. Ich to jednoducho nezaujíma. Oni len vidia to, ako môže žiť starý muž s mladou ženou. Nechápu alebo nevedia, že keď si večer sadnete a niečo poviete, tak je to pravda. Správate sa k svojej partnerke tak, ako sa k nej muž správať má. Otvára jej dvere, kupuje jej kvety... Tí ľudia by to mali vedieť a namiesto negatív, ktoré mi vyčítajú, by mali hľadať to pekné. Pavlínka pre mňa predstavuje pravdu, slušnosť a obrovskú lásku. No a potom nechoďte do toho!
