Článok pokračuje pod video reklamou
bola ďaleko. Pokiaľ sme prešli cez kopec zo Stredmej, pomaly do dediny, pobolievali nás aj nohy. Keďže nebolo roboty doma a na okolí, bratia chodievali do hory, tam sa vždy niečo našlo. Keď som mala desať rokov, naučila ma mama vyšívať. Vtedajšia móda bola iná, a mne sa kroje páčili,“ spomína si Anna Štúriková.
Narodeniny v kroji?
„Či oslávim narodeniny v kroji? Bože, tak to neviem, ale ak budú chcieť, hádam aj. Príďte sa pozrieť!“ povedala nám čiperná babka Anna Štúriková na fašiangoch v Zliechove. Uvidíme, či zavítame 25. apríla do Košeckého Rovného, odkiaľ takmer 84-ročná žena pochádza.
Spoločne s nami počkala na sprievod masiek a pri krojovaných chlapcoch a „žene“ si iba povzdychla: „Tak toto vyšívam. Sedem rokov späť sa mi akoby pretrhla niť života. Bola som slabá, chorá, ani neviem z čoho. Nič sa mi nechcelo... Zrazu akoby sa mi vrátila mladosť a všetky tie roky späť,“ tvrdí pani Anna, veselo sa zvítajúc s maskami. „Aj ja som sa s manželom zoznámila na fašiangovej zábave,“ spomína.
Vitaj život, ihla a košele
„Akoby som sa vrátila do života tam, kde som sa „stratila“. Teraz mám chuť do všetkého, slúži mi aj zrak. Vyšívam bez okuliarov, hoci vek na ne už mám. Vrátila som sa k vyšívaniu, ktoré ma sprevádzalo celý život. Začala som ako desaťročná, všetko som sa naučila od mamy. Vyšiť napríklad košeľu nie je len tak. Na kroj sa materiál zháňa ťažko, okrem košele či nití a bavlniek treba materiály, ktoré z bývalých obchodov či jarmokov zmizli,“ sťažuje si trochu Anna. V Stredmej nebola už roky, kde sa pásaval ich dobytok, sú dnes chaty.
Hoci vyšila košieľ a krojov desiatky, nikdy v žiadnom súbore netancovala. „Nebol na to čas. Musela som sa riadne obracať. Na muziku to bolo od ruky, odbehnúť som mohla vtedy, keď bolo všetko hotové. Chodievali sme do Zliechova, ba aj do Valašskej Belej.“
Osudné Nemecko
Na muzike si našla manžela, ktorý bol predtým v Nemecku tri roky na robote. „Do Nemecka som chodievala na sezónne práce aj ja. Od sedemnástich rokov. To som mala už svoju výbavu pripravenú, svadobné kroje aj ich súčasti nachystané. Do Nemecka som si odniesla iba jeden, aby som mala čo na seba do kostola. Nemecko sa nám stalo akýmsi osudným. Obaja sme prešli robotami, no spoznali sme sa až doma. Muž bol o osem rokov starší, fešák. V štyridsiatom treťom sme sa spoznali, v januári ďalšieho roku bola svadba. Najskôr sme sa nasťahovali k jeho rodičom, otec mu padol na fronte. Matka chcela, aby sme sa presťahovali k nej, no všetko skončilo inak. Po deviatich rokoch sme neodišli do Dubnice, kde sme chceli byt, ani k mame. Začali sme stavať svoj dom,“ spomína pani Anna.
Erikova košeľa
Košieľ i krojov pribúdalo. Nielen na ľuďoch, ale aj na bábikách. „Prišlo za mnou chlapča, Erik sa volá. Reku, nech mu vyšijem košeľu. Aj sa so mnou hneď zjednal na cene, vraj si vyšibal osemsto korún, ktoré za košeľu zaplatí. Neskôr, keď bola hotová, prišiel jeho otec, že ju zaplatí. Chlapča vraj povedalo, že tisícdvesto korún. Zasmiali sme sa. Nielenže malo košeľu, ale si aj „zarobilo“.“ Veselých príhod má pani Anna viac ako dosť.
Napríklad s miestnym farárom. „Košele sa neperú ľahko. Treba niektoré výšivky odpárať, samostatne vyprať a prišiť späť. Keď chcel náš pánko ísť na šibáky v kroji, požiadal nás, či by sme mu ju nevyčistili. Stalo sa. Predtým povedal, že by ma rád videl v kroji, tak keď prišiel po ňu a zároveň ma vyspovedať, vznikla táto fotografia,“ usmieva sa vitálna žena.
Pápež a poduška
Pri prezeraní fotografií sa pýtame na osud niektorých košieľ. „Možno ich vietor zavial ďaleko, možno blízko. Neviem, že by som vyšívala pre niekoho známeho,“ tvrdí Anna, no vzápätí sa zháči: „Ale ba, poslala som pápežovi podušku. Dostal ju, aha!“ Ukazuje fotografiu s Jánom Pavlom II.
Vnuk v duchu tradícií
„Mám jediného syna, Albína, nevestu Madlenku mám tiež šikovnú. Mám dvoch vnukov. Miroslav je v súbore Strážov, všetky staré fotografie odkladá. Ťahá ho to k folklóru a tradíciam, čomu som veľmi rada. Zvyky a tradície by sme mali zachovávať, nemali by dožívať s generáciami. Kroje, aj ten svadobný mám stále odložený, pozrite,“ ukazuje Anna. „Tak, toto bolo do dvíhania, patrili k tomu rukávce, rubáš, toto bolo na bielo, toto na miešano, podľa vzorov,“ dáva si na seba časti kroja. „Miro má už hádam aj päť košieľ, všetko staré odkladá. Páči sa mu to, no ja niekedy nemôžem nájsť staršie fotky. Oboch vnukov mám rada. Peter sa bude 5. mája ženiť, ale košeľu má pripravenú už dávnejšie. Pýtajú sa ma, dokedy budem vyšívať. Neviem. Pokiaľ budem vládať, pretože baviť ma to bude asi stále,“ dodáva pani Anna, sediac v obľúbenom kresle. „Nuž, vie začať ráno o piatej a občas ju musíme aj „vyháňať“, aby si šla ľahnúť,“ tvrdí syn Albín.
Anna sa len usmieva, tešiac sa na oslavy narodenín a svadby vnuka. Vraj by si aj zatancovala, ale „hentá“, ukazuje na palicu v kúte, jej to nedovolí. Všetky prekážky v živote Anna doposiaľ preskákala, preto si myslíme, že ani „hentá“ jej na svadbe vnuka tancovať nezabráni.
Podľa rozprávania Anny Štúrikovej pripravil
