Pôvod šikanovania treba hľadať aj v rodine
Šikanovanie je zámerné, opakované ubližovanie druhým. Nejde o jednorázovú akciu v afekte ako prejav agresivity. Jedinec si uvedomuje, že ubližuje a robí to cielene. O šikane sa nedá hovoriť, keď sa pobijú rovnako silné deti a ak sa tak stane raz. Pri šikane má agresor vždy navrch, obeť nie je schopná brániť sa, on využíva jej strach. Je to vlastne prevaha moci niekoho iného. Táto je dávaná najavo opakovane. K šikanovaniu nepatria len fyzické útoky – kopanie, škrtenie, pálenie, ale napríklad aj šteklenie. Môže ísť aj o psychické týranie, ponižovanie, urážanie, nadávanie prezývkami, na rodinu a rodinných príslušníkov, ničenie vecí a branie peňazí, ničenie školských pomôcok, schválne zhadzovanie vecí z lavice... Prinášame zopár príbehov zo škôl v našom regióne. Sú skutočné, len mená detí sú kvôli utajeniu ich identity zmenené.
Bola iná, začali ju nenávidieť a urážať
Janka je zo sociálne slabšej rodiny. Počas dochádzky do základnej školy mala veľké problémy s učením už prvý rok. Chýbali jej niektoré hygienické návyky, chodila do školy zanedbaná... Odlišovala sa. Ostatné deti ju postupne začali vyčleňovať z kolektívu. Nerozprávali sa s ňou, neskôr sa jej začali posmievať a podceňovali ju. A vtedy si dievča zobralo do hlavy, že škola je najhoršie miesto na svete a viac sa tam nevráti. Rezolútne do nej odmietala chodiť. Mama s ňou mala problémy. Zašla za triednou učiteľkou. Tá si všimla, že dievča spolužiaci odstrkujú, no neuvedomila si, že jej krehká detská duša to vníma až tak citlivo. Problém začala riešiť triedna učiteľka s Jankou i kolektívom. Dievča absolvovalo niekoľko sedení u psychológa a spolupráca s mamou bola výborná. Zaangažoval sa výchovný poradca. Všetko sa dalo veľmi rýchlo do poriadku. Dnes už dievča spomína na svoju nechuť voči škole len ako na zlý sen, ktorý akoby ani nebol skutočnosťou. Je súčasťou kolektívu, má priateľov a do školy chodí rada.
Pohŕdali ňou
pre jej úzkosť a strach
Siedmačka Pavla vyhľadala psychologičku sama. Oslovila ju po besede v ich škole. Zúfalo potrebovala pomoc. Aj na to, aby sa postavila, prešla popri zvedavých spolužiakoch, pristúpila k neznámej žene, oslovila ju a zdôverila sa jej s tým, že má veľký problém, sa dlho odhodlávala. Nakoniec to predsa urobila a dnes nebanuje. Z plachého dievčaťa, ktoré trpelo sociálnou fóbiou, lebo nebolo schopné nadviazať s nikým kontakt, hanbilo sa čo i len prejsť po triede, v obchode si niečo vypýtať, osloviť aj známych ľudí, sa po dvojročnom snažení odborníka aj samotného dievčaťa stal z nej iný človek. Psychologička si na jej príchod do poradne spomína takto: „Ani sa na mňa nepozrela. Hlavu mala sklonenú, zdvihla ju len vtedy, keď si bola istá, že ju nevidím. Len tam sedela a nehovorila nič. Stále opakovala, že má veľký strach. Vedela som, že sa nič nedozviem, a tak som ju požiadala, aby mi o všetkom, čoho sa bojí, napísala. Zapísala dve veľké strany. Usilovne sme pracovali, cvičili. Pavla sa naučila sebavedomo pozrieť ľuďom do očí, zbavila sa svojho strachu, respektíve strachov. Trvalo to dlho, ale oplatilo sa.“
Kvôli strachu sa Pavla vyčleňovala z kolektívu. Spolužiaci sa jej vyhýbali, podceňovali ju. „Ktovie, ako by skončila, keby sa to neriešilo. Možno aj ona by sa stala nakoniec obeťou šikanovania. Prvotné náznaky tam podľa toho, čo mi povedala, boli,“ dodala psychologička.
Nikto ju nepočúval. Šesťkrát sa pokúsila
o samovraždu
V škole sa Alenke nikdy veľmi nedarilo. Učievala sa denne niekoľko hodín, ale i tak nemala na vysvedčení lepšie známky ako štvorky. Aj tie boli z milosti. Sily na pravidelnú, každodennú prípravu mala vždy len do decembra, potom už nevládala. Rodičia dcére neverili, že na to nemá. Považovali ju za lenivú a nemožnú. O preradení do školy pre deti, ktoré majú problémy s učením, nechceli ani počuť. Nároky rástli, Alenkin strach zo zlyhania pred vlastnými rodičmi tiež. Spolužiaci sa jej najprv len vyhýbali, potom sa začali posmievať. Naschvál ju provokovali – občas jej zhodili nejaké veci z lavice a posmievali sa jej za nešikovnosť, alebo ju potkli či sotili. Neskôr im to už nestačilo. Raz si ju po vyučovaní počkali. Najprv len zapárali, potom ju odrazu schmatli, hodili do kaluže a vymáčali ju tam. Rodičia nevenovali pozornosť tomu, že dievča sa im stráca pred očami, že je mĺkve, smutné, utiahnuté... Nepýtali sa ani na zašpinené veci. Potom prišli ďalšie útoky. Keď Alena po jednom z nich prišla domov s roztrhanou vetrovkou, začali tušiť, že niečo nie je v poriadku. Dievča však vtedy už nevedelo ako ďalej. Prišiel prvý pokus o samovraždu. Nebol posledný. O takéto demonštratívne varovanie adresované okoliu sa Alena pokúsila ešte šesťkrát. Jej psychika bola vtedy, žiaľ, už natoľko narušená, že dievča potrebovalo psychiatrickú liečbu. Poruchu emócií a správania sa u nej už nebol schopný riešiť ani psychológ. Dodnes je odkázaná na pomoc odborníka – psychiatra.
Sám si šikanu vyprovokoval
Jaro bol už od malička veľmi zvláštny chlapec. Počas základnej školskej dochádzky ho mama prekladala z jednej školy na druhú. Otca nemal. Žil s ňou sám. Nikdy nevedel, ako sa prihovoriť spolužiakom, ako ich donútiť, aby sa s ním rozprávali, brali ho ako seberovného, aby bol jedným z nich. Tvrdili, že je čudný, vyhýbali sa mu. A tak do chlapcov zapáral, dievčatá obťažoval, len aby si ho všimli. Najprv ho ignorovali, ale keď toho bolo veľa, párkrát mu to vrátili. Neskôr už dostal bitku aj bez príčiny. Stal sa obeťou šikanovania kvôli nedostatku sociálnej inteligencie. Tá mu chýbala jednak preto, lebo mal na to isté genetické predispozície, že žil v nefunkčnej rodine a nenaučil sa ako zapadnúť do spoločnosti. Z provokatéra sa stal objekt šikanovania, sám si ho vyprovokoval. Skončil na psychiatrii a neskôr mal dočinenia aj s políciou.
Agresívny Marek školu nedokončil
Do ôsmej triedy bolo všetko v poriadku. Andrej nenadával, nevedel byť drzý a vulgárny, neznášal násilie, nepil a nefajčil. Väčšina chlapcov bola trochu iná. Zapadol však. Na začiatku osmičky sa všetko zmenilo. Mal výstup s Marekom. Nesúhlasil s hlúposťami, na ktoré všetkých navádzal. Marek ho začal nenávidieť. Najprv do neho rýpal, potom ho párkrát napadol. Neskôr to už nerobil on, ale podpichol ostatných, ktorí radi plnili jeho vôľu. Keď to dievčatá povedali triednemu, ten len mykol ramenami a poznamenal, že Andrej je taký istý ako ony. Nechcel sa s niečím podobným zapodievať. Pred ním bol totiž Marek vždy slušný, nikdy sa neprejavil. Po monitoroch v deviatom ročníku však chlapci trochu prestrelili. Andreja počas prestávky v záchode zbili tak, že sa vypotácal celý zakrvavený. Všimla si to učiteľka, ktorá mala dozor. Všetko sa odrazu prevalilo. Triedny zložitú úlohu opäť neriešil.
Andrej tušil, že to tak skončí. Aj rodičom povedal, nech sa radšej neangažujú. Nechcel mať ešte viac nejakých sporov. Dnes študuje na strednej škole, kde sú chlapci a dievčatá podobné ako on.
V škole má výborné výsledky. Marek išiel na trojročné učilište. Aj tam mal problémy, dokonca napadol učiteľa. Školu neskončil. Kvôli trestnej činnosti mal aj opletačky s políciou.
