„Po presťahovaní do mesta som ich zrušil. No, nezostal som bez mojich miláčikov. Jednému mladému chovateľovi z Helenskej ulice som robil trénera. Keď ich asanovali, s holubmi som skončil ja, on je ich fanúšikom doteraz,“ tvrdí. Jedného holuba má však na balkóne. Hrdličky mu ho vysedeli. Venoval mu ho priateľ, čo mu robil trénera. Dostal vajíčko, ktoré podsadil pod hrdličku. „To je môj zlatúšik Maco. Na noc ho zatvorím, ráno pustím, celý deň je na balkóne. Nesmiem otvoriť obývačku, hneď je v izbe a manželka sa veľmi hnevá. Je náramný bitkár. Ak ide k nemu žena, v momente začne hrkútať a ďobať. Stačí naňho zakričať, prestane ako psík. Mne zas naťahuje fúzy. Pri škriabaní zemiakov sa vteperil do misky, a tam sa vykúpal.“
Jozef chová aj malú hrdličku, chichotavú Drobenu. Tá je v klietke, lebo by uletela a nevrátila sa. „Rok som nechodil na žiadnu burzu exotov. Poznám sa, naprázdno by som domov neprišiel. Tam sú krásne vtáky, až trpím. Na poslednej som neodolal a kúpil som si andulku, len tak pre potešenie,“ priznáva. Stačilo troška nepozornosti, aby mu cez okno ufrnkla.
Skôr, ako Macovi daroval voľnosť, syn mu o ňom a Drobene nakrútil film.
„Ak ho uvidia holubári, nebudú veriť vlastným očiam, ako sme na seba naviazaní, moju ruku berie ako svoju priateľku. To sú fantastické zážitky,“ takto spomína na Maca, ktorého daroval a žije v jednom z holubníkov na dedine u kamaráta.
