mdesiatka. Vek, kedy si človek môže zafilozofovať či zaspomínať na roky predošlé s úprimnosťou, s clivým obzretím sa za časom minulým i tými, ktorí stáli s ním tam, kde začínal a končil, v dobrom i zlom. Dnes si zaslúžene užíva dôchodku, no nepatrí medzi tých, ktorých staroba núti čakať na ráno, ktoré by sa malo čo najrýchlejšie zmeniť na popoludnie či večer. Nestáva pri okne, aby okrikoval deti, behajúce po trávniku. Vníma okolie i čas, aby ho zaznamenal. Branislav Lipták.
Ľudí nikdy nehádzal
cez palubu
Údiv, úsmev a slzičky šťastia. To všetko sa objavilo na jeho pokojnej tvári počas osláv osemdesiatky, ktoré mu pripravili bývalí kolegovia „z kultúry“. „Ty si ktorý? Jáj! Uchodí to!“ Niekoľko slov, po poďakovaní za veľké prekvapenie kolegom, ktorí s ním pracovali či prišli do styku od čias, kedy sa stal nielen šéfom „kultúry“ v okrese. „Bolo tak i tak, ale nikdy svojich ľudí nehodil cez palubu a vždy si ich zastal,“ tvrdia účastníci oslavy, ktorej sa dá pomaly povedať aj rodinná. „Vážim si ho! Pamätám si na zemiakovú brigádu, kedy som oponovala jednému z bývalých mocných. Ráno bol za mňa na koberčeku, a keď sa vrátil, len mi pohrozil. Boli aj „prúsery“, ktoré vedel dať do poriadku. Vždy bol skôr naším učiteľom ako šéfom,“ hovorí jedna z mladších kolegýň. Viaceré sa k tomuto tvrdeniu pripájajú. Roboty bolo vtedy viac ako dosť, počítače či podobné vymoženosti neboli. Všetko však muselo byť v poriadku a načas.
Cez vojnu ho Nemci vyhnali zo školy
„Chodil som do II. triedy gymnázia v Trenčíne. Šli sme 1. septembra do školy, pred ktorou stáli profesori - Neučí sa, choďte domov! Nemci šli akurát na Poľsko. Za tri dni sme sa vrátili do lavíc. Do gymnázia som chodil dva roky, no keďže do rovnakej školy nastúpila učiť aj mama, prešiel som k piaristom. Nasledovala vojenská reálka, po ktorej som v roku 1946 dokončil gymnázium. Dá sa povedať, že som neskôr študoval takmer celý život a dopĺňal si vzdelanie. S bývalými spolužiakmi sa stretávame doteraz. Vlani to bolo šesťdesiat rokov. To bola „podívaná“ na nich,“ usmieva sa pri myšlienkach na spolužiakov pán Branislav.
Mama bola učiteľka, otec železničiar. Učila desať rokov na meštiankach, potom sa rodina presídlila z Melčíc do Trenčína. „Matka patrila ku kultúrnym osobnostiam, ako väčšia časť jej rodiny. Libretá operiet, zakladanie súborov, nič jej nebolo cudzie. Jej brat po odchode do Ameriky dirigoval vo Filadelfii zbor pri filharmónii. Aj dychovka v Súči bolo dielo našej rodiny,“ dodáva Branislav. Spomenie brata Miroslava, ktorý bol odborníkom na dvadsiate storočie a jeho knihy, ktoré nestihol vydať, teraz sa začínajú objavovať na kníhkupeckých pultoch. „Pamätám si na jeho objektivitu, keď mu stiahli v šesťdesiatom ôsmom Slovensko v 20. storočí a takmer po štvrťstoročí ju vydali bez zmien. Známy bol jeho anglický humor, ktorý je aj v zbierke faux pas z parlamentu prvej republiky či prednášok v Londýne. Nezabudnuteľné sú jeho články i state. Aj preto vtedajší šéf Českej akadémie vied na jeho pohrebe povedal, že za jeho éry sa chodilo do Budějovíc na Liptáka.“
Kronikár - faktograf, ktorý nemá rád zbytočné komentáre
„Podľa mňa sú tri typy kronikárov. Románopisci vyjadrujú svoje múdro, hrajú sa trochu na spisovateľov. Otvoríte však kroniku za päťdesiat rokov, a zistíte, že nič podstatné v nej nie je, čo dokazuje, že sú veľmi slabí. Druhá skupina je príliš detailistická, čo nie je a ani nebolo v móde. Ja sám seba zaraďujem do tretej – faktografickej. Kronikár sa musí zbaviť svojich komentárov a názorov, aj keď sa to nie vždy dá. Ku kronikám som sa dostal v roku 1948 v Púchove, keď som začal učiť na gymnáziu. Pýtal som sa na ne, no vtedy boli všetky „zhabané“, a tak sme ich rozvážali späť do obcí. Tak som sa po prvý raz dostal ku kronike. Bolo to neplánované. Iný prípad bol, keď som sa vrátil domov, do Ladiec, na dôchodok. Tam na mňa kronika už čakala,“ dodáva Lipták. Podľa jeho slov je dobré, že ľudia sa vracajú a hľadajú svoje korene. „Je to móda, ale chvála Bohu!“
Dekrét od Novomeského, Priehrada mládeže, Lúčnica a iné aktivity
„Dva roky som pôsobil v Parkáne, kde mama učila a bola zároveň riaditeľkou. Po vojne to bolo tak, že keď strýko ušiel, niekto si to odniesol. Nás to nezlomilo. Mama zakladala súbory, kade chodila. Ja som vtedy pracoval u Neheru n. p., kde som mal na starosti kultúru. Priznám sa, nebolo to pre mňa. Čakal som na dekrét a odchod do Púchova, ktorý mám veľmi rád. Paradoxom pre mňa je, že prvý dekrét mám podpísaný L. Novomeským.
V Púchove sa hralo ohromné divadlo. Emília Čibenková a mnohí dobrí herci, na nich sa nedá zabudnúť. Potom sa všetko zmenilo. Pôsobil som viackrát na Trati mládeže, kde som robil šéfa kultúry v období, keď sa zakladala Lúčnica. Nie, nie je to moja zásluha. Vtedajšie hlásateľky boli sólistkami súboru, ktorého členovia normálne pracovali, skúšali až popoludní. Keď som sa neskôr vrátil do Púchova a po pár rokoch späť na priehradu, už to nebolo ono. Stratil sa punc, povedzme aj trošku nadnesene, ideálu. Známi maliari a spisovatelia si tam chodievali robiť posudky. Pamiatkou na toto obdobie je jediný obraz. Mohol som ich mať viac, no nevzal som. Možno chyba, možno niečo iné...
Pôsobil som aj v závodnom klube v Ladcoch, na Lysej, Lúkach či Rovniach ako učiteľ, riaditeľ alebo zástupca. Robil som všetko okrem školníka. Dostal som sa na okres, potom som sa vrátil do Ladiec. Do školy som sa chodieval akoby spamätať, ani nie tak zo svojich funkcií, ako z funkcionárov. Vždy som bol radšej učiteľom ako šéfom. Nikdy by som nepotopil svojho človeka... Neviem, myslím si, že nikdy nešli ani po mne, zgustli si na nejakom pracovníkovi. Vždy som povedal: Nechajte, vybavím si to sám, je to môj podriadený a na to som riaditeľ! Zdedil som to zo školy, kde som nemal rád žalujúcich učiteľov!
Obľubuje kroniky, monografie, noviny
Mal som ich jeden čas na starosti. Pripravovali sme napríklad kvízovú zábavnú súťaž pre učňov. Mali svoje školské kolo, potom postupovali na finále do Ladiec. Techniku v klube sme mali na úrovni, s audiovizuálnymi programami nám pomáhal Felix Banič. Scenáre musel niekto pripraviť dopredu, študijnými materiálmi sa stali kroniky. Niečo podobné sme pripravovali s obcami, kde súťažili napríklad tri. Programy pripravoval už nebohý Milan Kiripolský a ja. V sobotu som strávil vždy doma, s potrebnou literatúrou pri sebe.
Dá sa povedať, že dnes a denne som bol v archíve. Kronika či monografie, na ktorých som začal pracovať, si vyžadovali množstvo informácií. Brat mi pomohol s mnohými materiálmi v Budapešti. Je to ako detektívka, nemôžem prestať. Naposledy ma požiadala Košeca, ktorá má podobnú históriu ako Ladce, nakoľko patrili pod jedno panstvo. Hľadanie faktov a hľadanie v histórii je ako precvičovanie mozgu. Pripomína mi to brata, ktorý povedal, že nemusí vedieť, kedy panoval Karol IV, ale vie, kde to nájde!
Rád čítam aj vaše noviny a možno ani netušíte, že som sa podieľal dávnejšie aj na ich príprave. Pamätám si na problém s tlačiarňami. Noviny boli mojou druhou veľkou láskou. Dnes si prečítam najskôr čo píšete o Ladcoch, kto zomrel, vďačnou témou je diaľnica. Zaujímam sa, čo sa robí v školách. Pripravil som pre vás naposledy rozsiahly materiál o hasičoch, ktorý mal vyjsť knižne. Preto ma potešilo oživenie tejto tradície v obci.
Bol to pán šéf, pán diplomat
Každá oslava raz skončí. Hostia sa pomaly rozchádzajú, spomienky však zostanú. „Nikdy na nás krivo nepovedal, ak niečo bolo, vybavili sme si všetko doma, ako sa hovorí, v kuchyni. Od roku 1974, kedy k nám nastúpil ako riaditeľ, sme tak dobrého šéfa už nemali. Bol to pán šéf, pán diplomat, ale predovšetkým pán učiteľ,“ končia spomienky na jednu kapitolu svojho života gratulanti.
Podľa rozprávania Branislava Liptáka pripravil Milan Kováčik
