Na 10. ročníku podujatia reprezentoval Slovensko folklórny súbor Považan. „Bol to fantastický deň plný ľudových tancov a piesní z rôznych kútov Európy,“ vyznala sa jedna z účastníčok Katarína Beranová.
„Zavolali mi z mestského úradu Rajeckých Teplíc, aby sme išli reprezentovať náš folklór do Poľska. Veľmi nás to potešilo, že si vybrali z celého Slovenska práve nás. Takáto ponuka, keď vám naviac niekto zaplatí nám cestu, sa neodmieta. Pre ľudí zo súboru je to zároveň nepísaná odmena a možnosť nadviazať nové priateľstvá, poznať niečo iné,“ hovorí o význame účasti na takýchto podujatiach vedúca súboru Anna Galková.
Malé poľské mestečko Wilamowice sa zmenilo počas dvoch dní na neuveriteľne pestrý kozmopolitný svet. „Stretli sme sa s Maďarmi, Chorvátmi, Talianmi, Poliakmi a Čechmi. Potrebovala som na program Otvára sa letu brána, ktorý robí naše mesto, ešte dvoch partnerov. Zohnala som Čechov a Poliakov a na budúci rok mi prisľúbili účasť Chorváti,“ hodnotí prínos účasti Anna Galková.
Okrem programu, ktorý predviedli Považanci na javisku, prezentovali slovenský folklór aj v kostole, krásu našich krojov mohli návštevníci festivalu obdivovať počas sprievodu a na slávnostnej omši zaznela v kostole pesnička Veje vietor, veje. „Hrávame ju najčastejšie a na rôznych podujatiach aj u nás. Moja srdcovka,“ dodáva Galková.
„Po vystúpení nám všetci hovorili, že náš program bol pestrý, veľmi živý, jednoducho šik. Tešilo nás to. Členom ostatných súborov sa páčia naše ujúkačky. Chceli sa to naučiť,“ prezradila nám dojmy z vystúpenia Vladka Filípková. „Najviac nás zaujali Taliani. To je celkom iná kultúra. Ich temperament nám vyhovoval, spoločný krok by sa hľadal pri tanci možno trochu dlhšie, ale nakoniec by sme sa zosúladili,“ skonštatovala jedna z tanečníc Zuzka Ružôňová. „Moje dievčatá sa každému veľmi páčili. Musela som ich veru veľmi pozorne strážiť. Stačila chvíľka nepozornosti a už bol autobus plný Poliakov,“ hovorí so smiechom Anna Galková.
„Zaujímavé bolo vystupovanie v kostole. Hrali sme aj cestou z neho - svadobnú pesničku. Získali sme veľa nových kontaktov. Škoda, že nebol čas zahrať si napríklad s Moravanmi. S tými by sme určite chytili spoločnú nôtu. Či je pravda, že bol záujem o naše baby? Neviem, nebolo času všímať si to. Boli sme v jednom kole. A strážiť ich aj tak nestrážime, to už sa tak teraz nerobí. Možno kedysi dávno,“ skonštatoval nakoniec huslista súboru Dobroslav Kortman.
Autor: berko