Záložný výpravca Jozef Beňo spoznával Slovensko cez železničné stanice
Lúky – Celý život strávil pri koľajách, pričom dvadsaťdva rokov odslúžil na miestnej železničnej stanici, kým neodišiel do dôchodku. Jozef Beňo má osemdesiatosem rokov.
Narodil sa v Rimavskosobotskom okrese ako najmladšie z trinástich detí. Otec, ktorý bol tiež železničiar, zomrel, keď mal tri roky. I teraz sa rozľútostní pri spomienke na rodičov... Študoval na gymnáziu, no kvôli chorej matke si dal žiadosť k železnici. Hovoril len po maďarsky, aj keď v škole mali aj slovenčinu. Urobil skúšky na výpravcu a nastúpil k maďarskej železnici MAV. „V Blhovciach, kde sme vtedy žili, sme boli jediná slovenská rodina. Rodičia pochádzali z Budče a pre otca nebola maďarčina žiadnym problémom, prekladali ho na miesta, kde sa hovorilo len maďarsky. Po II. svetovej vojne ma preložili do Košíc a musel som si urobiť nové skúšky pre slovenské železnice,“ spomína J. Beňo.
Po vojenčine v Ružomberku a v Slanom v Čechách bolo jeho miesto v Kráľovej Lehote už obsadené. Začas zastupoval v Sučanoch, v Kysuckom Novom Meste... „Pochodil som takmer celé Slovensko. Vyplývalo to i z mojej funkcie záložného výpravcu a chodil som tade-kade,“ upresnil.
Záložného výpravcu robil, aj keď prišiel prvýkrát na zastávku Lúky pod Makytou. „Spomínam si, že sa v tom roku urodilo veľmi veľa jabĺk a nakladali ich na vagóny... Mal som dobré miesto, keď som zastupoval chorého, po jeho návrate už som bol navyše. Z kurzu pre výpravcu vyšli noví adepti. Pre mňa nasledoval Martin, Sučany. Vtedy železnice prerábali jednokoľajku na dvojkoľajku, a tak som sa dostal naspäť do Lúk pod Makytou. Ešte ako slobodný som býval u Jancíkov, stravovať sa nikde navôkol nedalo. Vybavil som si preto prácu v Púchove, tam bola aspoň staničná reštaurácia. Práve pri cestovaní do mesta som sa v roku 1951 zoznámil a neskôr oženil so zdravotnou sestrou, ktorá cestovávala tým istým spojom ako ja. Na svadbu som prišiel po nočnej, vtedy som zastupoval v Čadci,“ načrel do spomienok J. Beňo. V Lúkach pod Makytou priamo na železničnej stanici dostal byt, keď sa im narodila prvá dcéra. Od roku 1953 stanica patrila k českým dráham, k Přerovu. Zastupoval tri roky v Hornom Lidči a po návrate v roku 1964 sa stal náčelníkom a bol ním až do dôchodku, dvadsaťdva rokov... Ako s odstupom rokov hodnotí prekladanie z miesta na miesto? „Predpis ste museli vedieť, a preto vás poslali hocikde. Margecany, Martin, Handlová, Beluša, Ladce, Ilava, Považská Bystrica... všade bola iná situácia, iné zabezpečovacie zariadenia, iné stanice. Museli ste mať odvahu.“
Železničné zastávky Dohňany, Záriečie, Púchov-zastávka, Lysá pod Makytou a Strelenka boli pridelené náčelníkovi Lúk pod Makytou. Neskôr Dohňany priradili už k Púchovu-zastávke. „Kedysi, keď niekto pýtal lístok do Hrabovky, ani som nevedel, že je to do Púchova, až keď žiadal lístok za 1,80 Sk. Nemali sme vtedy pokladníkov. Niekedy som zaskakoval v inom meste len nejaké služby. Poslali ma do Čachtíc, a tie som hľadal na mape, kde sa vôbec nachádzajú...“ Jozef Beňo si pamätá výstavbu Priehrady mládeže, kedy na vagónoch neustále odvážali hlinu, aj elektrifikáciu do Horného Lidča. „Predtým existovali „postrky“ z Púchova, aj z Horného Lidča, z oboch smerov. Len tak mohli vyjsť vlaky do kopca po Strelenku, veď stúpanie začína od Púchova. Náročná bola aj zákruta na Lysú pod Makytou,“ spomína.
Obec Lúky mala pre Jozefa Beňu miestenku, historický lístok na vlak s parným rušňom do Horného Lidča pri príležitosti 70. výročia začatia premávky na trati M. R. Štefánika. „Veľa starých kamarátov som nepostretal. Keď som odchádzal do dôchodku, na železnici pracovali mladí a najmä ženské,“ vyjadril sa. Dovtedy stihol na Dubkovej, odkiaľ pochádzala jeho manželka, niečo v záhradke aj posadiť. Pestuje všetku zeleninu a kvety. Pobyt vonku mu prospieva, lebo ako povedal, „predvčerom som sa pomýlil a čítal som bez „brýli“. Zistil som to, keď zašlo slnko, bolo menej svetla...
Z rodiny Beňovcov sa aj tretia generácia upísala modrej uniforme. Starší syn bol pomocný rušňovodič, dcéra a druhý syn výhybkári. K nim pribudol aj zať, ktorý sa taktiež upísal železničiarom.
