a dejín. Na tejto téme sa mnohí priživovali, urobili si z nej výnosnú „trafiku“, ale boli aj takí, čo si účasť na dejoch tohto obdobia poriadne odskákali, nech boli na ktorejkoľvek strane súženia.
Knižka Lucie Miklušovej z Novej Dubnice Epopeja zabudnutých nepodáva príbehy osôb v nej uvádzaných, neheroizuje, ani nezatracuje, len spomína aktérov tých čias, spomína na obdobie, ktorým sa museli prehrýzať. Veď vo vojnách zomiera dodnes veľa nevinných ľudí, ako nám to dokumentuje táto knižka, napr. na príbehu M. Kopačkovej či J. Kvasnicovej. Práca L. Miklušovej má svoju dokumentárnu hodnotu, nie je poplatná politike ani politikom. Autorka chce iba vyjadriť svoju úctu tým, na ktorých dopadla ťarcha vojny a žiada nás o uvedomenie si faktu, že ľudia a ich životy sú hodni rešpektu.
Nie je to knižka o výhre alebo prehre. Je to knižka o tých, ktorí priskoro stratili ilúzie o živote, jeho krásach v človekom naplnených tých najčlovečenskejších skutkoch. Je to knižka aj o tých, ktorí stratili svoje životy omnoho skôr, ako im nadišiel ich vymeraný čas.
Na škodu veci nám ostáva iba konštatovať, že sa za viac ako šesťdesiat rokov nenašiel autor domácej proveniencie, ktorý by bol vložil do knižky aj kus rodného pocitu a vcítenia sa do vnútorných poryvov našich rodákov, ktorí sú prepletení s nami rôznymi rodinnými a priateľskými putami.
Lucia Miklušová vydáva svoju prvú knižku ako pedagogička-historička v čase, keď sa jej pracovisko otriasa v základoch, keď jej škola bude zrušená. Je to nevábny signál do budúcnosti tejto odchovankyne un. prof. Karola Fremala z banskobystrickej Alma mater. Opantáva nás však akýsi opar nádeje a optimizmu, že Miklušová sa aj v novom školskom roku postaví pred lavice svojich žiakov a že Epopeja zabudnutých nie je jej prvým a posledným dielom, najmä ak rozpracovaných tém má vo svojej zásuvke niekoľko.
