ňový úrad v Považskej Bystrici a prevod vlastníctva sa mohol uskutočniť až po výmaze tejto ťarchy.
Zástupcovia TSK prehlásili, že predaj bol uskutočnený s podmienkou, aby ďalej slúžil ako sociálne zariadenie. Konateľ firmy M-Invest v Považskej Bystrici Jozef Goralka sa vtedy vyjadril, že prestavbu okolo 100 miliónov korún bude financovať dcérska spoločnosť nemeckej neziskovej organizácie pôsobiacej na Slovensku. „My vložíme majetok, oni zaplatia rekonštrukciu a zabezpečia prevádzku a ubytovanie pre 53 seniorov,“ uviedol. Podmienky predajcu a ciele kupujúceho skvalitniť starostlivosť o seniorov a zaviesť európsky štandard na Slovensku sa doposiaľ nenaplnili, no kaštieľ bol opäť predaný. Dostal sa do ďalších súkromných rúk. Na otázku, prečo neslúži proklamovaným sociálnym účelom, bol od konateľa M-Investu J. Goralku strohý odkaz: „Ide o súkromnú záležitosť.“ Ani vtedajší riaditeľ úradu TSK Pavol Krištof si predaj už nepamätal a tobôž podmienku, že mal slúžiť sociálnym zámerom. Vyslovil sa: „To už sa ma nepýtajte, po „siedmich“ rokoch? Viem len, že sa robila nejaká zmluva so spoločnosťou, ktorá mala sieť sociálnych zariadení po celom Slovensku... Tam bolo viac veľkých vecí a miliardových.“
Vklad do katastra nehnuteľností bol povolený po ôsmich mesiacoch od schválenia predaja, teda v októbri 2004. „To vedenie TSK s poslancami nedokázali urýchliť. Budúcich majiteľov prešla trpezlivosť, výmaz ťarchy na nehnuteľnosť sa preťahoval z dvoch na štyri, neskôr na päť mesiacov, no ani potom ešte nevydali list vlastníctva. Vysporiadanie so štátom trvalo osem mesiacov. Záujemcovia od projektu ustúpili, čo ma veľmi mrzí. Dozvedel som sa, že jeho uskutočnenie nebolo u nás, ale v Petržalke,“ povedal vtedajší predseda sociálnej komisie i terajší poslanec TSK Ľuboš Savara.
Pri predaji vznikli pochybnosti aj preto, že zástupkyňa firmy M-Invest Monika Ďurdíková v tom čase medzi konateľmi nefigurovala. Nesprávne údaje pri schvaľovaní kúpy vyriešil TSK prijatím uznesenia, nie však nového, ale akceptovaním splnomocnenia firmy pre M. Ďurdíkovú na podpísanie zmluvy. Potvrdila to Ľudmila Sedláčková, vedúca právneho oddelenia a správy majetku TSK.
S predajom prebytočného majetku súvisí i využitie získaných financií. Poslanci na to mysleli a uložili riaditeľovi úradu TSK, aby pripravil návrh zmeny rozpočtu TSK a použitia finančných prostriedkov, účelovo určených na kofinancovanie päť percent z celkových nákladov projektu a výnimočne aj na projektovú dokumentáciu. Malo by byť jasné, na čo pribudlo 6,1 milióna korún. Ako sa finančné prostriedky použili, aj keď boli účelovo viazané. Ľ. Sedláčková odpovedala len všeobecne, že „výnos z predaja majetku je príjem TSK – tvorí rozpočet...“
TSK pri predaji nehnuteľnosti neuviedol v uznesení žiadnu podmienku, aby kaštieľ slúžil sociálnym zámerom. Hovorkyňa TSK Vlasta Henčelová upresnila, že predaj bol schválený preto, lebo bol prebytočný a „v zmluve bolo uvedené, že bude slúžiť na sociálne účely, ale nebola to podmienka na odstúpenie od zmluvy“. Vynára sa domnienka, že tak to bolo zrejme i v kúpnej zmluve. Uznesenie nezaväzovalo pri kúpe „k ničomu“, hoci verejná proklamácia kupujúceho i predstaviteľov TSK znela, že predajom sa vytvorí ubytovanie pre seniorov a najmenej 35 pracovných miest. Realita o niečo neskôr je úplne o niečom inom...
