Štúrovo Pero je súťaž pre mladých novinárov a školské časopisy, ktorá má celoslovenský rozmer. A tak aj našej redakčnej rade, ako po minulé roky, prišla pozvánka do Zvolena, na besedy s ozajstnými novinármi a na slávnostné odovzdávanie cien.
Piatok 27.apríla sme ja, môj kolega z redakčnej rady Martin Harkabus a dvaja bývalí šéfredaktori Veronika Václavíková s Janom Glovičkom, nasadli na autobus a odviezli sa cez Žilinu priamo do Zvolena. Zdržala nás síce asi hodinová zápcha v Banskej Bystrici, ale napokon sme šťastne dorazili na miesto - konkrétne na ubytovňu Domova mládeže vo Zvolene, kde sme strávili najbližšie dva dni (skôr len jednu noc). Pridelili nám izby, zložili sme sa, naobedovali sa a išli do mestskej knižnice, kde sa mala konať beseda a prvotné zhromaždenie. Všetkých 173 účastníkov privítala riaditeľka knižnice pani Ďurovcová a po krátkom príhovore „otca“ tejto súťaže Jána Miroslava Pinku nasledovala tlačovka. Na miesto odpovedajúcich zasadli Patrik Herman, Lenka Dale, Marián Leško a Michal Jurčin. Všetko skúsení žurnalisti, s „výnimkou“ pána Jurčina, ktorý prešiel na „druhú stranu“a teraz je hovorcom ministra vlády SR. Zo začiatku sme síce neboli dotieraví, ako to býva na bežných tlačovkách, ale neskôr, keď sa rozrozprávali aj odpovedajúci, sme začali klásť odvážnejšie otázky. Pýtali sme sa, či ako osobnosti mali nejaké zlé skúsenosti s novinármi, či o nich napísali niečo „nepríjemné“ alebo či neľutujú, že sa dali na novinársku dráhu. Väčšinou odpovedali veľmi vtipne a pohotovo, najviac oceňujem vtipné príhody Patrika Hermana, ktorými okorenil svoje odpovedeJ. Myslím, že práve tlačová beseda mi dala najviac (s výnimkou odovzdávania cien, samozrejme) z celej súťaže. Hneď po tlačovke sme mali príležitosť získať aj podpisy pre naše časopisy od prítomných „celebrít“ („chytila“ som všetkých aj s fotkou). Potom nasledovalo rozdelenie všetkých 103 prihlásených časopisov do troch skupín, v ktorých nás časopis po časopise podrobili rozboru traja z porotcov. Náš časopis sa najskôr dostal k Pavlovi Vitkovi, od ktorého sme počuli viac chvály ako kritiky. Trochu ma to ukľudnilo, keďže som po celý čas mala možnosť prezerať si ostatné časopisy a myslím, že konkurencia bola celkom schopná. Po debate s pánom Vitkom prešla naša skupina na debatu k Jánovi Sandovi. Ten trošku poplietol skupiny, takže nestihol rozobrať úplne všetky časopisy zo skupiny a náš rozbor sa posunul na ďalší deň. Z mestskej knižnice sme zamierili späť na ubytovňu, kde sme sa navečerali, a potom už bolo pre nás pripravené divadlo v miestnom dome kultúry. Účasť bola dobrovoľná, čiže, kto nemal práve náladu na umenie, išiel si sadnúť do mesta na pizzu alebo do cukrárne. My s Martinom sme boli zvedaví, a tak sme si predstavenie Don Juan nenechali ujsť. Hoci Šumavské ochotnícke divadlo nebolo úplne profesionálnym divadlom, celkom dobre sme sa pobavili. Neskoršia zábava bola už na každom z nás, tak nebudem konkretizovať, čo, kto robil, ale určite sa každý vyspal doružova.
Na ďalší deň pokračovala beseda s pánom Sandom, ktorý sa konečne dostal aj k nášmu časopisu, ale nemôžem sa sťažovať, lebo len na pár malých výnimiek boli ohlasy z jeho strany pozitívne. Nakoniec nás čakala ešte tretia beseda, tentokrát s Patrikom Hermanom. Myslím, že bola asi najlepšia, alebo skôr najzábavnejšia, lebo nešlo len o suchý komentár ku konkrétnym časopisom, ale o celkové hodnotenie vizáže časopisu, upozornenie na to, aké chyby sa nám najčastejšie stávajú, či čoho by sme sa mali vyvarovať. Keďže nám ešte zvýšil čas, Patrik sa pustil do veselého rozprávania príhod (napríklad, ako ich pravidelne s Evou Černou stopli policajti na diaľnici za rýchlosť alebo iné zážitky s Evou či autom). Po besedách nás čakala ďalšia tlačovka so Zuzanou Krútkou (predsedkyňa syndikátu novinárov) a pôvodne mala byť aj s Václavom Mikom, ale v Markíze vraj vypukol štrajk, tak nemohol medzi nás prísť. Táto tlačová beseda sa niesla vo vážnejšom duchu, lebo sa venovala konfliktu médií s vládou a pripravovanému mediálnemu zákonu. S pani Krútkou sme sa neskôr rozlúčili a na programe bolo slávnostné pokladanie venca k buste Ľudovíta Štúra. Nerada sa k tomu priznávam, ale my štyria sme sa vybrali na kávu, lebo nás prepadla únava. Verím, že na budúci rok budeme mať možnosť sa tejto ceremónie opäť zúčastniťJ. Po návrate z námestia nás čakalo už len príjemné a dlho očakávané odovzdávanie cien. Po odovzdaní mnohých účastníckych listov a niekoľkých vedľajších cien prišlo na rad aj odovzdávanie cien Markízy s finančnou odmenou a vyhlásenie celkového umiestnenia v súťaži Štúrovo pero. Na moje veľké nováčikovské prekvapenie sme získali 1. miesto a odmenu 5000 Sk. Aj keď sme sa oň delili ešte s jedným časopisom, nevadí, lebo ako bonus pre víťazov nám pán poslanec Maňka venoval cestu do Štrasburgu, ktorú podnikneme v októbri.
Náš úspech bol okorenený ešte vynikajúcim 3. miestom Martina Harkabusa v kategórii individuálnych novinárskych príspevkov. Zo Zvolena sme sa vracali veľmi šťastní a unavení. Po pár minútach cesty som zaspala a ani som si nevšimla, že môj dedko cestoval celý čas s nami.
Tento rok skončilo naše „ťaženie“ vo Zvolene víťazne. Je to najväčší úspech, aký náš časopis zatiaľ dokázal a za to môžem byť vďačná len a len našej redakčnej rade, grafikom, p.p. Šujanskej a našej vedúcej p.p. Boškovej, lebo nebyť jej, tak ma nedokopú ani len do toho Zvolena. Ďakujeme, a o rok...možno zasa.
Autor: Kristína Hamárová
