Jedno poobedie však nemal Fero svoj deň a stalo sa, čo sa stať nemalo. Nebyť duchaprítomnosti kamaráta, ktovie, akú dohru by mala celá táto nešťastná udalosť. „Chodíme sem jazdiť už dlho. Nebol to ťažký skok. Skákal som ho predtým možno tridsaťkrát aj viac. Nikdy som si nevšimol kolík, čo tu trčí,“ spomína si Fero útržkovito. „Ja som išiel prvý. Vyhol som sa tej prekážke na poslednú chvíľu, ale tiež som skoro padol. Nestihol som zakričať Ferdovi, aby si dával pozor,“ dopĺňa Oliver. „Pamätám si, ako som sa rozbehol, vyskočil, a potom už nič. Vďaka kolíku ma asi nejako čudne vymrštilo a spadol som,“ loví v oslabenej pamäti Fero. Potom si pamätá už len to, že ležal v sanitke a na udalosti z nemocnice. Čo bolo medzi tým, ako skočil, až do chvíle odvozu, si vôbec nespomína.
„Chcel som vidieť, ako skočí Fero. Či si všimne prekážku. Otočil som sa. Videl som, že spadol. Kričal som na neho, no neozýval sa. Zaujímavé, ale v tej chvíli som nemal strach. Vedel som však, že je zle a musím niečo robiť. Letel som hore. Fero ležal, nepríčetne na mňa hľadel a zdalo sa mi, že má problém s dychom. Len ho tak čudne šklbalo a akoby lapal po vzduchu, ale nedalo sa mu vôbec nadýchnuť. Začal som s ním triasť a prefackal som ho. To bolo jediné, čo ma v tej chvíli napadlo. Nevedel som, či robím dobre. Ale pomohlo. Odrazu sa posadil, nabral dych. Nevyzeral síce dobre, lebo hlavu mal celú krvavú, ale bol som rád, že ma vníma,“ spomína si na svoj zásah Oliver.
Podarilo sa mu potom ešte zavolať k zranenému Ferovi kamaráta, aby nezostal sám a bežal do dediny pre pomoc dospelých. Všetko nakoniec dobre skončilo, lebo Oliver zachoval duchaprítomnosť. Kamarát si síce v poležal dva týždne v nemocnici v Považskej Bystrici aj v Martine, ale našťastie sa cíti dobre.
„Cyklistické rukavice mám ešte aj teraz od krvi. Nebolo to nič príjemné. Som rád, že Fero je v poriadku,“ hovorí dnes Oliver. Fero sa len usmieva, veľa sa od neho nedozvieme. Na tvári ešte vidieť odreniny a neďaleko spánkovej kosti väčšiu jazvu. „Nešili mi to, len tak pospájali. Mama povedala, že mi kúpi šach a budem sedieť doma,“ trochu nahnevane dodáva chlapec. Bicykla sa v žiadnom prípade nechce vzdať. Detská lekárka, ku ktorej obaja chlapci chodia, nám potvrdila, že mali obaja veľké šťastie a tiež to, že Oliver v ten deň naozaj kamarátovi veľmi pomohol. Nebyť jeho zásahu a toho, že rýchlo volal pomoc, mohlo to vraj skončiť oveľa horšie.
Autor: berko