Po roku... (spomínania matky obete)
Ubehol už rok, čo sa stalo v našej rodine nešťastie. Najmladší syn so starším sa vybrali na veľkonočnú zábavu do Bodinej. Pred odchodom sa ešte s veľkým elánom pripravovali na pondelkovú oblievačku a šibačku. Najmladšiemu Ivkovi som chystala vyšívanú košeľu, netušiac, že to mohol byť jeho smútočný oblek. Chlapci odišli...
Nadránom zažila celá rodina hrozný šok. Kamaráti nám prišli oznámiť, že na zábave sa stalo nešťastie. Nevinná potýčka medzi mladými prerástla do hrubého, agresívneho útoku. Na najmladšieho syna zaútočilo „komando“ z Domaniže vyzbrojené golfovými pálkami a dobili ho takmer na smrť. Nebyť duchaprítomnosti mládežníkov z Prečína, Ivko by už dnes nebol medzi živými. To, že prežil, je predovšetkým zásluha rýchlej odbornej pomoci lekárov z Považskej Bystrice a skúsených lekárskych odborníkov v žilinskej nemocnici, kde Ivka ihneď operovali. Bol viac mŕtvy ako živý. Neželám ani najhoršiemu nepriateľovi to, čo sme v nasledujúcich chvíľach, dňoch a týždňoch prežívali. Obrovský strach o život nášho dieťaťa nám nedal normálne rozmýšľať, existovať. Nemohli sme sa na nič sústrediť, celé noci sme nespali. Boli sme v neustálom strachu a napätí, či to náš syn prežije. Jediné, čo nás v tých dňoch držalo nad vodou, bol nepretržitý kontakt s lekármi a povzbudzujúce slová kamarátov, blízkej rodiny. Čo v takýchto extrémnych situáciách prežíva matka, dokáže pochopiť len ten, čo niečo podobné už prežil. Matka je v silnej citovej väzbe s dieťaťom celý život, keď je v ohrození života, premieta si každý spoločne prežitý okamih. Príchod na svet, prvé slová, slabiky, prvé krôčiky, všetky boľačky, pády, choroby. Vybavuje si úsmev, gestá, oči – drahú milovanú tvár. Verí, že všetko dobre skončí, že jej syn bude žiť. To, že ten náš prežil, považujú aj lekári za zázrak. Veď Ivko počas prevozu do nemocnice celkom odchádzal a ani samotná lekárka neverila, že ho privezú živého na operačný stôl. Viem, že nášho syna museli vtedy ochraňovať asi všetci svätí, verím, že pomohli aj naše modlitby a svätá omša, ktorú dali mladí z dediny odslúžiť. A najmä, ako som už spomenula, rýchla odborná pomoc. Využívam aj túto možnosť, aby som verejne poďakovala a vzdala úctu všetkým lekárom, známym aj neznámym ľuďom, ktorí sa akýmkoľvek spôsobom pričinili o záchranu nášho syna. Bolí a trápi ma však nezáujem rodičov mladíkov, ktorí tak neľudsky a brutálne niekomu ublížili. Nepočuli sme od nich ani slovko ospravedlnenia či spoluúčasti. Prečo sa chováme navzájom k sebe tak bezcitne a ľahostajne? Čo musíme prežiť, aby sme si vážili život aj zdravie iných ľudí, aby sme sa vedeli vcítiť do ich trápenia a bolestí?
Tiež uvažujem nad tým, na akú úroveň klesli vyhľadávané a obľúbené dedinské tancovačky. V súčasnosti sa menia na trhovisko drog, neuváženého sexu a krvavých bitiek. Niečo v nás chýba, aby sme boli schopní naučiť svoje deti úcte k životu a druhému človeku. Nezahŕňame ich príliš materiálnymi statkami a nezabúdame na niečo? Peniaze nie sú všetko, aj keď je pravda, že dnes sú hlavným meradlom úspechu, morálky aj záujmu ostatných.
Nedá mi, aby som v závere svojho zamyslenia nespomenula aj rozhodnutie súdu, ktorý v konečnom verdikte vinníkov neodsúdil, ale zbavil ich obvinenia a trestu. Pýtam sa, kde zostala spravodlivosť? Akým zvláštnym spôsobom šetria takéto záležitosti naše orgány? Či ak je niekto majstrom Slovenska, patrí mu aj právo rozhodovať o zdraví, prípadne živote niekoho iného? Náš právny systém naviac maximálne ochraňuje tých, ktorí konajú zlo. Pýtam sa však, kde je ochrana obetí násilia? V čom je to zabalená naša spravodlivosť?
