Lednica - Pred pár storočiami bola Lednica vychýreným sídlom. Lednické panstvo, naklonené pokrokovým myšlienkam, prosperovalo. Prichýlilo českých exulantov, ktorí boli aj zručnými súkenníkmi. Pričinili sa o rozvoj obchodu a zoznam súkenníkov sa na listinách dlhé desaťročia viedol samostatne. Lednica sa stala pri putovaní Jána Amosa Komenského jednou zo zastávok, kde pobudol niekoľko rokov a knižne vydal na tú dobu smelé vízie Mikuláša Drábika, vizionára o novej spoločnej Európe. Pripomína to nedávno odhalená pamätná tabuľa pod Lednickým hradom pri Katarínkinom prameni.
My sme sa však zastavili na začiatku obce a zavolali na muža v záhrade, oblečenom v pracovnom. „Máte najnovší Obzor? V súťaži MY noviny do každej rodiny môžete získať päťsto korún!“ Odpoveď ima, ima, nás viedla skôr k tomu, že si asi nerozumieme. Muž však poslal syna pre náš týždenník. Jasné, vie, o čo ide. Aj doniesol. No, aj keď staré vydanie v našej súťaži neakceptujeme, vznikol priestor na prehodenie pár slov. „Líčim,“ povedal muž, pochádzajúci z Čiernej Hory, ktorý býval v Nemecku. Dobre sme mu rozumeli, bol postriekaný od bielej farby. „Manželka kupuje noviny,“ doplnil. Ako „tirák“ prešiel celé Slovensko. Jeho trasy viedli po rôznych slovenských mestách. Slobodan Gospič už je na dôchodku, v Lednici postavil dom a žije tu so svojou rodinou.
O kúsok ďalej, na druhej strane cesty, sa kvietkom venovala Anna Záhumenská. Zreferovala, že minulotýždenný Obzor majú, lebo zvyčajne ho kupujú. No vraj chalan videl akúsi somarinu v iných novinách a kúpil ich aj TV programom... „Dočítate sa, čo sa deje v okolí, je to pre mňa zaujímavé,“ s prehľadom povedala, čo ju najviac v Obzore zaujíma. No z výhry aj v tomto prípade opäť nebolo nič.
Možno by sme dorazili až pod Lednický hrad, ale stretli sme rodinku, vracajúcu sa z nákupu. „Samozrejme, máme, ale nie pri sebe. Bývame tam, v tom žltom dome,“ zreferoval muž. Neoplatilo sa ani nasadnúť do auta na tých pár krokov. Štekotom nás z dvora vítala štvornohá Bobina. Čítať nevie, ale čo sa patrí, vie!
Ľubomír Mokrička, nezamestnaný, sa chystá na týždňovky za prácou do Kolína. Jeho záujem o prácu smeruje najviac do Čiech. Zamestnávateľovi ponúka obsluhu vysokozdvižného vozíka. „Teraz je to blízko, len do Kolína, ale pracoval som aj v Českých Budějoviciach a Mladej Boleslavi. To už nie sú len týždňovky. Moja práca si vyžaduje presnosť, cit v nohách. Pri regáloch koľkokrát vysokých 15 metrov sa treba otočiť, a máte tak centimeter voľného miesta,“ hovorí. Keď je doma, rád siahne po Obzore, aby si prečítal zaujímavosti z okresu, o poslancoch, inzeráty o predaji i kúpe. „Všetko je tam,“ konštatuje a pridáva, že je stály zákazník inzercie aj v MY. Teraz predáva traktor domácej výroby, keď polia už neobrába.
Dcéra Alenka schytí bábiku, nevieme, či je to Veronika alebo len bábika, a vypráva o nej: „Býva stále doma, ani do škôlky nechodí a v kostole neposlúcha...“ Pochváli sa a ukáže päť prštekov, koľko sama nazbierala húb na poslednej vychádzke v lese s otcom. Alenka má pršteky chytré, ukážu aj, že má už viac ako tri rôčky. Na výhru päťstovky v súťaži MY noviny do každej rodiny však už detské pršteky nestačia. Potrebuje ich najmä pri hrách a riekanke o varení kašičky. No päťstovka predsa pôjde do jej „kasičky“.
