biolympiády. Výraz vznikol zo spojení anglických slov„olympics of abilities“, teda „olympiáda schopností.“ Zároveň ide o pokus presviedčať potenciálnych zamestnávateľov, že aj ľudia s postihnutím sú schopní vyrovnať sa s hendikapom. Národné abiolympiády sa organizujú vo viacerých štátoch, aj na Slovensku a susednom Česku. Prvá medzinárodná abiolympiáda bola v roku 1981 v Tokiu pri príležitosti Medzinárodného roka zdravotne postihnutých osôb, vyhláseného Valným zhromaždením OSN.
Na slovenskej abiolympiáde, ktorá bola v Bratislave minulý rok v auguste, mal zastúpenie v dvoch disciplínach aj región Považia. Helena Bottková z Považskej Bystrice sa kategórii krížiková výšivka umiestnila na druhom mieste a pôjde 13. až 18. novembra na 7. medzinárodnú abiolympiádu do Japonska. Dejiskom je asi polmiliónové mesto Šizuoka.
Helenu Bottkovú sme prvýkrát stretli na charitatívnej akcii klubov sklerózy multiplex pred kinom Mier v Považskej Bystrici pred niekoľkými týždňami. Neupozornila nás sama na svoj úspech, na to je príliš skromná. Prezradili nám to jej kamarátky. „Nás sa nepýtajte nič, choďte za tou drobnou tmavovlasou ženou a spýtajte sa jej, prečo ide na jeseň do Japonska,“ s nadšením nám prezradili Helenine kamarátky. Na akcii však nebol čas porozprávať sa v pokoji, a tak sme Helenu navštívili v jedno popoludnie na Rozkvete.
Výšiviek je plný aj balkón
Pri dverách nás privítala veľmi prítulná fenka kokeršpaniela Lina. „Naša Lina je kamarátka so všetkými. Je to pes, nepes. Vie sa len tešiť. Dáva to najavo štekaním. Vidíte, vás nepozná, tak nešteká, lebo sa neteší. To trdlo je celkom opačné, stráženie veru nemá v krvi,“ hovorí so smiechom Helena a dodáva, že psíka si kúpili dcéry Martinka a Lucka, ale častejšie sa o neho teraz, keď dievčatá študujú, obe sú už dvadsaťročné slečny, starajú rodičia. Pán Bottka berie všetko potrebné a ide so psíkom von. Vchádzame do jednoducho zariadenej vyupratovanej obývačky. Na balkóne visí zvláštna „bielizeň“, celý rad vyšívaných obrúskov, ktoré Helena nedávno dokončila.
„Pred týždňom bola len 5-percentná pravdepodobnosť, že do Japonska naozaj pôjdem. Potrebovala som získať takmer 70-tisíc. Teraz už je to v podstate isté. Pomohli mi hlavne priatelia, ktorí prispeli, dve slovenské firmy, jedna zahraničná z Považskej Bystrice a jedna z Púchova. Samozrejme, aj naše združenie sklerozy multiplex. Inak by som nikdy takú sumu nedala dohromady,“ hovorí Helena.
Chorobu spustila chrípka, potom prišla únava,
slabosť, kŕče
Do Japonska sa veľmi teší. „Nikdy som nebola tak ďaleko, vlastne veľmi necestujeme a neletela som ani lietadlom. Pôjdeme z Viedne a bude to trvať dvanásť hodín. Nebojím sa, ale veľmi sa teším,“ rozpráva o svojich pocitoch 48-ročná žena, ktorá už 17 rokov žije so zákernou chorobou. Choroba jej nezačala po pôrode, ako to u tohto ochorenia zvyčajne býva. „Deti boli ešte malé. Dostala som silnú chrípku, mala som vysoké teploty. Dovtedy mi nebývalo nič, potom som začala byť slabá, unavená. Keď som niekedy išla z mesta hore na sídlisko, dostala som do nôh také kŕče, že som mala problém dostať sa aj s deťmi domov,“ spomína si Helena. Ako reagovala, keď sa dozvedela, akú má diagnózu? „Veľmi som o tom nerozmýšľala, nebol čas. Deti boli malé, bolo sa treba o ne postarať. Mala som však šťastie, lebo choroba nemala búrlivý priebeh. Chodím, aj keď občas s problémami, vidím. Milujem však prírodu, a preto ma mrzí, že turistika už neprichádza do úvahy. Ešte šťastie, že mám rodičov v Papradne, na konci dediny. Navštevujeme ich často, a tak mi príroda nechýba.“
Bojovníčka po mame
„Keby som bola len v paneláku, bolo by to asi horšie,“ vysvetľuje Helena a rozhovorí sa aj o rodičoch. Je vraj po mame, Márii Holienčíkovej. „Moja mama bola vždy bojovníčka, nikdy nič nevzdávala. Otec nebol taký organizátor ako ona. Verila mi, že všetko zvládnem, a preto si vôbec nepripúšťala, že by ma mala choroba nejako poznačiť. Dodala mi životnú silu, optimizmus a veľmi nám pomáhala. Mala som bezpečné útočisko, veľkú podporu detí aj manžela. Inak by sa mi bojovalo ťažko,“ hovorí Helena.
V zámke zaštrkajú kľúče, pán Bottka sa vracia so psíkom. Vyumýva mu labky v kúpeľni, nachystá vodu. „Nebojíte sa pustiť manželku tak ďaleko, až do Japonska? Čo keď si tam budú chcieť takú šikovnú ženu nechať?“ podpichneme ho. „Veď by sa oni spamätali a chytro by ju vrátili späť,“ odpovedá s úsmevom na perách, pozrie na ženu a potľapká ju zľahka po ramene dodávajúc: „Či nie?“ Pani Bottková sa len usmeje a pokrčí plecami. Vie, že manžel rád žartuje. Spomína si aj na to, ako sa zoznámili. „Bola to náhoda. V Maníne. Čakala som s kamarátkou, ktorej ušiel autobus. Prisadol si ku nám a nakoniec z toho bola svadba.“
Vo vyšívaní sa veľmi zdokonalila vďaka svokre
Prezradila nám aj to, ako sa dostala k vyšívaniu. „Už od detstva vyšívam. Naučila ma mama a zdokonalila som sa vďaka svokre. Volala sa Mária Bottková a vyšívala aj pre ÚĽUV, nepoznali ste ju? Bola veľmi šikovná, veľa som sa od nej naučila. Dievky, tie nemajú na to čas, ja áno a som rada, že mám čo robiť. Nikdy však nevyšívam za peniaze. Mám z toho radosť, či už robím obrus, košieľku na prijímanie, istý čas leteli uteráky do kuchyne a kúpeľne,“ prezrádza nám Helena. Neskôr otvorí drevenú skrinku pri balkónových dverách, ktorá je plná látok a nití a vyberá stredne veľký krémový obrus. „Mám však aj také práce, ktoré nie a nie dokončiť. Napríklad táto je veľmi náročná. Už ju robím šesť rokov,“ ukazuje nám prácu a vysvetľuje, že pavučinkový steh zvláda horšie, lebo je to veľmi jemná práca. „Nuž, pavúk by zo mňa nebol. Možno to raz niekedy dokončím,“ dodáva so smiechom. Helena si pamätá aj na svoju prvú prácu, obrázok malej mačičky. Tá je vraj už celá ošúchaná a zničená. Neskôr sa rozhovorí aj o súťaži. „V časovom limite troch hodín sme museli vyšiť tri obrázky, ktorých predlohy sme mali nachystané. Stihla som to a práce sa mi vydarili. Ale bolo to dosť náročné. No oplatilo sa. Som rada, že ma na to pani Galánková nahovorila,“ teší sa Helena.
Nestačí tip-top byt, keď chýbajú v rodine dobré vzťahy
Spomína si, že na abiolympiáde sú aj iné disciplíny okrem tej, do ktorej sa zapojila ona. Cukrárstvo, aranžovanie kvetov, modelovanie z hliny, zdobenie medovníkov, háčkovanie, práca s drevom, pletenie a dokonca tvorba webových stránok. „Neverili by ste, akí šikovní vedia byť ľudia, ktorí majú problémy s pohybom rúk. Čo som ja dokázala, je nič,“ s obdivom hovorí o ostatných súťažiacich. Keď sa pýtame Heleny na to, či ju vyšívanie neunavuje, posťažuje sa len na oči. Tie jej vraj už neslúžia tak ako kedysi. Aj tu má dosah zákerná choroba. „Som rada, že mám túto záľubu. Potrebujem v živote náplň. Rada si v pokoji sadnem, vyšívam a spievam. Nie, nie, nemyslite si, že som nejaká výborná speváčka. Len mám z toho radosť. Viete, choroba mi niečo zobrala a niečo dala. Pochopila som, že vyupratovaný byt, v ktorom je všetko tip-top, je nanič, ak si ľudia, ktorí v ňom žijú, nepestujú dobré vzťahy. Tie sú najdôležitejšie,“ dodáva nakoniec Helena. Máme od nej prísľub, že hneď ako sa vráti z Japonska, porozpráva nám svoje zážitky.
Autor: berko