k alkoholu sa dostanú ľahko, predavačky im ho predajú neraz i bez vyzvania preukázania veku, v horšom prípade „pomôže“ starší kamarát. Čo nasleduje potom, to sa nedá ani opísať. Len pozostatky porozhadzované v okolí fontány napovedajú, aké „veselé chvíle“ tieto deti prežívali.
Takýto obrázok dnešnej mládeže nejedného z nás pobúri i zarmúti, ale aj tak len pokrútime hlavou a ľahostajne prejdeme okolo. Veď predsa naše deti to nie sú... Pri pohľade na bujarú mládež sa natískajú otázky: „Kde sú rodičia týchto detí? Vedia ako a kde ich ratolesti, do ktorých vkladajú všetky svoje nádeje, trávia čas? A vôbec, kto im dáva peniaze na alkohol?“ Myslím si, že poznám aspoň čiastočnú odpoveď. Dnešný svet nás núti prispôsobiť sa jeho tempu a nemáme potom čas budovať si vzťahy, ženieme sa iba za matériou, ktorá je práve in. Rodičia v domnení, že peniaze tvoria správny základ výchovy, trávia v práci i čas, ktorý by mali venovať svojim deťom, rozprávať sa s nimi, riešiť spoločne ich problémy. Mladí, ktorí sú nádejou ľudstva, sa z dôvodu nášho nezáujmu, ľahostajnosti a prílišnej benevolencie rodičov potom uberajú takouto cestou. Mali by sme sa zastaviť a zamyslieť, či vždy dávame naši deťom adekvátne dary a výchovu. Diana
Škoda, že to nešlo spraviť aj u nás
Prednedávnom sme boli svedkami niekoľkodňovej show a pozornosti viacerých médií pri otváraní diaľničného tunela Sitina v Bratislave. Pekná stavba, pravdepodobne aj dôležitá a potrebná. Každému je jasné, že v modernom svete sa bez kvalitného dopravného prepojenia ďaleko nedostaneme. Nedá mi však, aby som aj v tomto prípade nespomenul to obligatórne „ale“. Považská Bystrica. Už po roku 1996 bolo jasné, že rajecký variant výstavby diaľnice bol definitívne zamietnutý a je treba uvažovať o realizácii novej. Predkladané návrhy a štúdie pozná asi každý. Medzi širokou verejnosťou a aj veľkou časťou odbornej verejnosti bol priechodný variant tunelového prepojenia poza strojárne s následným premostením Váhu. Preto sa mi natíska otázka, ktorú v tomto období stále viac a viac počúvam: „Čo robilo v tomto čase kreované vedenie mesta a vládna garnitúra, ktorá bola u moci a ktorá mala vo svojom portfóliu rýchlu stavbu diaľníc? Čo sa dialo s realizáciou územného plánu, pozemkami zahrnutými do všetkých možných aj nemožných variantov na predpokladané úseky diaľnice v okolí mesta? Nebolo to všetko účelové?“ Odpoveď možno niekto pozná, obyvatelia ale nie. Môžu sa len domnievať.
Otázku som položil hlavne z jedného zásadného dôvodu. Tunel Sitina, dvojrúrový, dlhý 1,5 km, postavila sprevádzkovala a skolaudovala diaľničná spoločnosť za štyri roky. Nedá mi, aby som nepoužil paralelu, kto túto výstavbu a akým spôsobom v tom čase manažoval, rozbehol a zabezpečil. Ale nie v tom je pointa. Pointa je v tom, že pri odbornom a profesionálnom prístupe mohli byť oba tunely za Bystricou v tomto čase už postavené a priechodnosť mesta už mohla byť v prijateľných dimenziách. Keď to išlo postaviť v Bratislave, prečo to nešlo u nás? Do odborných otázok sa nepúšťam. Som si vedomý, že geologické podmienky a s ním spojené prieskumy by boli náročnejšie. Avšak pri súčasných cenách v porovnaní s cenami konca 90-tych rokov si dovolím tvrdiť, že tunelové varianty by boli s celkovými nákladmi porovnateľné so súčasným variantom premostenia Považskej Bystrice.
Vážení obyvatelia, staré porekadlo hovorí, že do tej istej rieky dva razy nevkročíš. Preto majme na mysli, že z minulosti sa treba poučiť a čo je hlavné, nezabúdať. Či sa nám to páči alebo nie, či búchame rukou v krčme po stole alebo sme zdržanliví, tú možnosť, ktorú máme raz za štyri roky, by sme nemali brať ľahkovážne. Týka sa to hlavne nás, obyčajných obyvateľov, pretože ten, kto je za vodou, je v presvedčení, že keď bude chcieť, tak si aj tú diaľnicu kúpi.
Autor: Milan Ignácik
