Ľuboš môže o sebe hovoriť, že sa narodil dvakrát. Druhýkrát po nehode na motorke. Nepatrí medzi neskúsených motorkárov, veď jazdil už desať rokov a posledná motorka bola jeho šiestou. Nikdy nemal žiadnu nehodu. Až raz...
Radšej jazdiť opatrnejšie, ale o to dlhšie
Vždy patril k zodpovedným jazdcom, ktorí si motorku a najmä seba šetria. „Motorkári vedia, čoho sú schopní, aj ich stroje, ale to, že veria sami sebe, nestačí. To by som im chcel odkázať. Netreba podceňovať situáciu. Radšej opatrnejšie, ale o to dlhšie,“ zdôrazňuje. Na osudný okamih si nespomína, vie len, čo mu povedali po nehode. Cesta mimo mesta bola prázdna. Do protismeru mu zo zákruty vošla dodávka, cesta bola v tom mieste na krajnici znečistená ešte mokrým blatom, nasledoval pád. Zranenia boli rozsiahle, okamžite upadol do bezvedomia. Mal šťastie v nešťastí – zachránil ho lekár, ktorý sa vracal zo služby domov. „Dal mi prvú pomoc, privolal sanitku aj políciu. Chcem mu za to veľmi poďakovať.“
Bolesť ho nezastrašila
Ľuboša previezli do nemocnice, zakrátko nasledoval prevoz do ďalšej, pretože zranenia si vyžadovali ďalšie operácie. Bol v kóme necelé tri týždne. Snažili sa ho niekoľkokrát prebrať – neúspešne. Okrem roztrieštenej zlomeniny pravej ruky, zranenej chrbtice a iných zranení, bol najhorší ťažký otras a opuch mozgu. To malo vplyv aj na zvyšok tela a jeho funkciu. Po prebratí mal zákaz rozprávať, cítil obrovské bolesti pri akomkoľvek pohybe. „Keď som sa prebral, zhruba týždeň som vôbec nevnímal a nič som si nepamätal. Ani svoje meno. To som proste neexistoval. Bolo to horšie, ako keď som bol v kóme.“ Ľuboš už komunikoval, jedol, ale na nič iné z toho týždňa si nespomína. Len na problémy a bezmocnosť, keď vedel, čo chce povedať, ale slovo sa mu v pamäti ako stratilo.
Jeho strastiplná cesta sa vtedy ešte len začínala. Počas hospitalizácie vystriedal tri nemocnice. Koľko bolesti prežil, na to radšej už ani nemyslí. Tlmili ju stovky injekcií. Po mesiaci sa začal hýbať a znova sa učil chodiť. Nasledoval rehabilitačný pobyt v Kováčovej pri Zvolene, aby sa jeho pohybové ústrojenstvo opäť obnovilo. „Za šesť týždňov ma dali dokopy. Nebolo to ľahké. Absolvoval som veľa cvičení, pohybu, ale aj bolesti. No tá ma nezastrašila. Chcel som sa dostať tam, kde som bol pred nehodou, pretože som mal pocit, že to nie som ja.“
Život 27-ročného mladého muža – športovca sa začal úplne meniť. Trpel pri predstave, že už nemôže robiť činnosti, ktoré tak miloval. „Kúpeľom vďačím za veľa, keby som tam nebol, tak neviem, ako by som teraz vyzeral. Pomohli mi aj psychicky. Všetci sme boli jedna veľká rodina, na jednej vlne, mladí aj starí, navzájom sme sa chápali. To môže pochopiť len ten, kto niečo podobné prežil,“ spomína na jedno z najťažších období Ľuboš.
Návrat domov
Po návrate z Kováčovej liečba nekončila. Čakali ho ešte rehabilitácie, ktoré mu však skôr ublížili ako pomohli. Neskôr musel ísť na operáciu, aby sa neudusil, keď nastane chladnejšie počasie. „Ani teraz to nemám jednoduché. Keď je zima, nemôžem ísť von, pretože mi urobili tracheotómiu. Pol roka som bol iba doma. Majú mi ju vybrať, ale prídem o hlas, takže...,“ nedopovie. Zdravotný stav sa mu stále nezlepšuje. Prakticky nemôže vykonávať bežné činnosti a aktivity, na ktoré sme my zvyknutí a považujeme ich za samozrejmosť. Musí si stále dávať na seba veľký pozor, aby neochorel, mohlo by mu to byť osudným.
Za veľmi veľa je vďačný najmä svojim rodičom, ktorí po celú dobu stáli pri ňom, starali sa oňho a všetko, čo mu pomohlo, mu vybavili. „Už v nemocnici mi povedali, že mám zranenia mozgu, pri ktorých sa môže kedykoľvek niečo stať, že každý deň je mojím posledným.“
„Je mi to ľúto, ale plakať kvôli tomu nebudem.“
Hoci na predchádzajúci aktívny život už len spomína, nevzdáva sa. „Je mi to ľúto, ale plakať kvôli tomu nebudem. Nepomôže mi, keď sa budem ľutovať. Snažím sa všetko brať pozitívne. Negatíva si nezasluhujú pozornosť,“ hovorí s úsmevom na tvári. Veľmi veľa mu nehoda vzala, ale tvrdí, že mu aj mnoho dala. Uvedomil si skutočné životné hodnoty, zmenil svoj vzťah k ľuďom. „Áno, ľudí si teraz cením viac, niektorí sú mojimi „anjelikmi“.“ Najviac si váži skutočné priateľstvo. Hovorí, že sa oveľa viac teší z maličkostí a drobných radostí všedných dní, nad ktorými sa väčšina ľudí nepozastavuje. „Nedá sa povedať, že nie som rovnaký ako pred nehodou, len všetko prežívam intenzívnejšie. Viac som chápavejší, citlivejší, viac vidím dovnútra ľudí.“
Jazda na motorke patrila medzi Ľubošove najobľúbenejšie aktivity. Keby mohol, aj dnes by sa na nej znova začal voziť. Nehoda ho oslabila, ale aj posilnila, lebo ako sám hovorí: „Čo sa stalo, stalo sa, ale chuť nad tým všetkým vyhrať je stále rovnaká.“
