Dodnes majú obyvatelia slovenských obcí na druhej, moravskej strane hrebeňa veľa príbuzných a priateľov a radi sa s nimi stretnú.
Stretnutie ľudí dobrej vôle na hrebeni Javorníkov. Tak sa volalo podujatie, ktoré na Sviatok svätého Cyrila a Metoda prilákalo desiatky ľudí z Dolnej a Hornej Marikovej, Lazov pod Makytou, Mestečka a Nového Hrozenkova. Počasie stretnutiu veľmi neprialo. Dážď však ľudí neodradil, dokonca ani počas katolíckej omše pod holým nebom, ktorá bola pri symbolickom kríži postavenom ešte v roku 1937. Odslúžili ju duchovní z moravskej i slovenskej strany. Farár z Nového Hrozenkova Jozef Strečka, ktorý je pôvodom Slovák, mal dokonca dvoch pomocníkov až z Vietnamu. Mladých duchovných, ktorí prišli na Moravu, aby sa naučili šíriť kresťanskú vieru. Na sviatok vierozvescov Cyrila a Metoda to bolo viac než symbolické. Podujatie potom pokračovalo neformálnym stretnutím starostov na chate Kohútka a po ňom vystúpením folklórnych súborov.
Pri ľudovej muzike všetko ožilo, aj srdcia návštevníkov
Návštevníci sa zatiaľ mohli posilniť obedom, ktorý si doniesli, alebo sa nechali zlákať vôňami z kuchyne chaty a okolitých stánkov. Najlepšie vraj boli parené buchty plnené čučoriedkami. My sme si dali dúšok dobrého ibiškového čaju z termosky. Pozvala nás naň Mária Garajová z Dolnej Marikovej. „Poďte, dajte si s nami. Musí vám byť zima, veď máte holé nohy,“ kričala. Neodmietli sme. Trochu nás však zarazilo, keď sa po chvíli začali aj so susedom Františkom vyzliekať do tričiek s krátkym rukávom. „V takej zime? Veď ste pred chvíľou tvrdili, že aj vy sa musíte zohriať!“ čudovali sme sa. „Nuž, reprezentovať obec, to nie je len tak,“ povedala Mária ukazujúc pyšne znak obce na belasom tričku. Vedeli sme, že táto veselá kopa je z umeleckého cesta. Boli to speváci z Dúbravy. Keď pred chatou dohrala dychová hudba z Nového Hrozenkova, starostka Stanislava Špruncová privítala aj za ostatných starostov všetkých prítomných a nezabudla pritom dodať, že ide o stretnutie „ľudí dobrej vôle, ktorí na základe vzájomnej spolupráce chcú niečo pekné spoločne vybudovať. Potom už sa na priestranstvo pred chatou začali hrnúť ľudia v modrých tričkách. Vedeli sme, začína predstavenie v réžii obce Dolná Mariková. Speváci a speváčky z Dúbravy to zvládli na jednotku. Z hľadiska ich mohutne povzbudzovalo aj obecenstvo. Nechýbal ani nejaká tá tánečná cifra a zamávanie valaškou. Zábava pokračovala vystúpením folklórneho súboru z Mestečka, ktorému vďaka temperamentnej primáške nechýbal život a šmrnc, svojskej Žrnovanky z Hornej Marikovej, detského folklórneho súbor Valášek, ktorý vyčaroval aj úsmev na divákovej tvári a ľudového speváckeho zboru z Nového Hrozenkova.
Kohútka nie je nafukovacia, len ľudí dobrej vôle
sa všade veľa zmestí
„Kopec rodiny mám aj na druhej strane, niektorí sú možno aj zomretí. Tých mladých už nepoznám, len mená si pamätám. Bolo by dobré, keby sme sa stretávali,“ povedala nám Anna Malíková z Dolnej Marikovej. To, že ľudia sa tu odjakživa stretávali, dokonca aj počas vojny, nám rád porozprával aj osemdesiatročný František Dujka z Hrozenkova. Vtedy však ľudia za prechod hranice zbytočne zomierali. „Bol som tu pred 70 rokmi a chcel som sa ešte vrátiť,“ prezradil nám ešte čiperný starý pán. Čo - to sme sa od neho dozvedeli aj o kríži, ktorý kedysi svietil a bolo ho vidieť až z dediny, i o tom, že Kohútka sa volá podľa rastlinky, ktorá rastie na hrebeni Javorníkov. Aj on nám potvrdil, že má veľa priateľov na Slovensku. „Ľudia sú príbuzensky prepletení. Veľa našich sa odsťahovalo na druhú stranu. Bolo by dobré, keby sa rozvinula užšia spolupráca obcí. Dosiahli by sme viac,“ povedal nám starosta z Hornej Marikovej Pavol Pacek, odkiaľ prišli na stretnutie ľudia v dvoch autobusoch. Hornomarikovský kroj sme hneď spoznali podľa čiernych lajblíkov a sukieň speváčok. Po vystúpení tohto súboru začal dážď opäť dobiedzať. „Radšej ste nemali tak ťahať, chlapi,“ podpichli chlapov speváčky zo Žrnovanky. Keď začalo kropiť hustejšie, ľudia sa začali tlačiť do chaty. Pomestili sa všetci, len technici museli ratovať mikrofóny. „Aha, zmestili sa. Kohútka je asi nafukovacia,“ poznamenal jeden z nich. Nebola, to len ľudí dobrej vôle sa všade veľa zmestí.
Pútne miesto na vrchole, odkiaľ svietil obrovský kríž, sa obnoví
Prvý kríž, ešte dvojramenný, vznikol na slovenskej strane zopár metrov od štátnej hranice v roku 1935. O dva roky neskôr postavili na betónovom podstavci niekoľkometrový jednoramenný kríž osvetlený stovkami žiaroviek. „Vidieť ho bolo až do dediny,“ spomína si František Dujka z Nového Hrozenkova. Aj niektorí starší obyvatelia Lazov pod Makytou nám potvrdili, že ho bolo vidieť. Na konci vojny kríž niekto podpálil. Či to boli Nemci alebo partizáni, to sa nevie. Dnes už neexistuje. Lazania, Hornomarikovčania, ako aj Hrozenkovčania nám však potvrdili, že koniec vojny bol na hrebeni krušný. Zomrelo podľa nich ešte veľa ľudí a zbytočne. Slovenskí a českí farári a tiež starostovia okolitých obcí z oboch strán hranice by boli radi, keby sa pútne miesto na mieste bývalého kríža obnovilo. Nechcú však budovať kríž, skôr drevenú zvonicu s lavicami pre pútnikov. Obnoviť by chceli tradíciu stretávania Slovákov a Čechov na Sviatok svätého Cyrila a Metoda.
