Na hornom konci, nad kostolom, býva Františka Gombárová. Vidieť, že okolie domu spravuje starostlivá ruka. Vonku je teplo, dom je vyotváraný. Zakričíme do predsiene, ktorú zdobia jelenie parohy, na stole vo váze kvety, či je niekto doma. O chvíľu vyjde pani Gombárová a pozýva nás dovnútra sadnúť si. „Čo vám už len poviem,“ vyslovila obavy a vzápätí dodala: „Ja som „Mojtínanka“, od Javoriny, tam, kde sú teraz lyžiarske vleky, odtiaľ som ja. Z toho vŕšku som mala muža, ako bol ten kríž. Prežiť som musela, aj dobré, aj zlé, všetko. Zatiaľ je dobre, pokiaľ som zdravá, neležím v posteli a môžem behať. Deti nemajú starosti o mňa. Korunku každé potrebuje. Pomôžem, čo môžem, ťažké roboty však nerobím, len sa tak motám.“
Deti
Ako sa žilo Františke Gombárovej, ktorá spolu s manželom vychovávala dvanásť detí? V januári na budúci rok oslávi osemdesiatku a hovorí, že dovtedy spočíta, koľko má vnúčat, pravnúčat a prapravnúčat.
„Najstaršia Vlasta má 58 rokov a býva v Púchove. Ďalšie dieťa sa mi vždy narodilo po dvoch rokoch, tak si to môžete si odpočítať. Osem dievčeniec a päť chlapcov. Toľko som ich mala a všetko vás odbehne,“ aj keď nemyslí na najmladšiu dcéru a vnuka, s ktorými teraz spoločne obýva dom a pomáhajú si.
„Celý život som bola pri deťoch. Zarobiť som chodila na majer. Deti vtedy zostávali pri babke, boli ešte malé. Tak sme sa trápili. Aké boli? Vedeli sa baviť pekne. Rástli, choré nebývali. Ani po lekároch som s nimi nechodila. Sú zdravé ako orechy „počilejško“. Musím zaklopať. Každý mi závidel a hovoril, Gombárka, tie tvoje deti sú zdravé, aj keď zima bola... Mala som ich pekné, šikovné, vždy vyobliekané a vyčesané. Opatrovala som si ich a varila im dobre. Prala som každú chvíľu, aby boli vždy čisté. Aj učiteľky hovorili, Gombárka, tá má vždy čisté deti. Všetky sa vyučili, boli slušné, nič zlé nerobili, Boh chráň, sú dobre vychované. Mala som veľa detí a mala som ich aj veľmi rada. Som šťastná, že je to stále tak. Teraz všeličo počúvate, čo sa zla vo svete robí,“ spomína, ako sama hovorí, na krásne roky.
Deti Gombárovcov vyrástli a rozutekali sa. Dievčence Alenka, Zita, Dana s Marienou sú najbližšie – v Beluši, Ilave a Púchove, Olina v Bratislave, Vlastička v Dunajskej Strede, Zdena je kuchárka v Karlových Varoch. Matilda so synom Jurajom žijú spolu s mamou. Zo synov sa Jaroslav usadil v Beluši, Milan s Vladom žijú a pracujú v Čechách. Janko nešťastne po svojej tridsiatke prišiel o život.
Pani Františka sa poznala s budúcim manželom Vendelínom dlhšie, chodili spolu do školy. Vážnejšia známosť vznikla neskôr, na muzike. „On bol 27. a ja 28. ročník, ja som „januárka“. Mala som už osemnásť, išlo mi na devätnásty, keď som sa vydávala. Pred šiestimi rokmi ochorel a zomrel. Mal ťažkú robotu. Bol zváračom, mali ho radi, lebo všetky roboty vedel. Vendel bol dobrý tato. Zarábal dobre, keď bol kováčom. On sa aj dobre učil v škole, v robote ho vyznamenávali a všade ho vychvaľovali,“ pekne hovorí o svojom mužovi.
Dom
Začali stavať dom. Spočiatku bývali u manželových rodičov v drevenej chalúpke, spolu s druhou nevestou a ich troma deťmi, dedom s babou v jednej izbe. Vedľa nich stála škola. Dostali povolenie, že kým si nepostavia vlastnú strechu nad hlavou, môžu v nej dovtedy s dvoma deťmi, bývať. Mali tam kuchynku, izbu, „gánček“, a to im stačilo. Školu potom zbúrali, bola už schátraná.
Keď už bola paňou domu, vždy v sobotu napiekla makové štrúdle, buchty alebo šišky. „Na to som dbala. Ku káve bol koláč, nielen pomastený chleba. Vtedy ma to veľmi bavilo. Teraz ale pre koho mám vypekať? Kto to poje, uschne to, no a... Všetko sa dá v obchode kúpiť,“ hovorí.
Dom je veľký, na dvore pristavili letnú kuchyňu, miesta je pre každého dosť.
Čo ju najviac trápi? „Kĺbiská,“ pohotovo odpovedá. „Batohy som sa navláčila za mladi aj so švagrinou. My sme boli za nevesty, to viete, ako to vtedy bolo. Museli sme robiť. Nezaprela sa krava niečo odviezť, ale baby. Boli sme také muly,“ hovorí o ťažkej robote voľakedy.
A čo ju najviac teší? Všetky roboty, som pracant, nič sa mi netiaži. Posadila som tri vrecia zemiakov, zeleninu, mám svoje. Pod oknami aj kvietky. Muškáty mi vymrzli, zostali len tieto dva. Dbám stále na poriadok. Odjakživa.“
V nedeľu sa babka Gombárová vyberie do kostola. „U nás to ani inak nejde, že by sa nešlo do kostola. Do kostola som chodila aj spod Javoriny, teraz to mám blízko. Keby som nešla, ženy by sa ma pýtali, čo som robila, keď som v chráme nebola. Musím si Pána Boha uctiť.“
Jej prianím je, aby jej a aj všetkým zdravie slúžilo...
Autor: zum