Čulý, či už stavebný ruch, alebo usilovnú prácu v záhrade, sme mohli zaregistrovať takmer v každom treťom dome. Zastavili sme sa v jednom z dvorov, kde sa pracovalo na nadstavovaní podkrovia. Už od bránky sme oznamovali, že sme z redakcie My Považský obzor a hneď sme sa pýtali, či majú doma posledné číslo nášho týždenníka. Domáci asi pochopili, že ide o pravidelnú súťaž. „Ja isto mám, ale nie som odtiaľto. Nech ide najprv gazda kuknúť, aby to bolo spravodlivé, ak má vyhrať tých päťsto korún. Však sme na jeho dvore,“ povedal nám sused Štefan Haljak, ktorý si prišiel ku kamarátovi po stružliny, čo zostali po úprave dreva. Nakoniec ešte dodal: „Aj som si tento týždeň povedal, keď som čítal Obzor - Kedy prídu konečne ku nám? A vidíte, asi som to privolal. Ste tu.“ Ktovie, možno to bola náhoda, možno telepatia. Nezabudli sme dodať, že máme vo zvyku vrátiť sa na „miesto činu“, a preto treba usilovne čítať ďalej.
Intuícia a to, že u Haljakovcov sa náš týždenník kupuje pravidelne boli nakoniec pre Štefana predsa len osožné. Jeho kamarát Juraj Hošták, ku ktorému sme pôvodne zašli, totiž posledné číslo doma nemal. A tak sme sa pobrali v tej istej ulici o niekoľko domov ďalej aj s vnučkou Štefana Haljaka. Dievča sa nechcelo ani fotiť a nechcelo nám dokonca prezradiť ani to, ako sa volá. „Ale čože sa tak hanbíš? Veď budeš v našich novinách. Utekaj chytro s touto pani za babkou a povedz jej, že prišli z Obzoru, nech im dá posledné číslo,“ prikazoval dedo. A tak sme šli. Už od bránky vnučka kričala na babku, či má doma Obzor. Nemuseli sme ani vysvetľovať, o čo ide. Margita Haljaková sa hneď otočila a bežala ho pohľadať. Netrvalo to dlho. Kým sme prešli cez dvor ku dverám, už vychádzala z kuchyne a ukazovala nám ho. Aj u nich doma sa usilovne pracovalo, práve sa maľovala chodba. Pani Margita najprv celkom neverila, že to myslíme s darovaním päťstokorunáčky vážne, ale keď sme ju vytiahli a podali jej ju, hneď sa rozrozprávala. „No však ja pravidelne každý týždeň kupujem vaše noviny. Sú tu už v utorok ráno. Vždy si na ne počkám. Robím to už pekných pár rokov,“ pochválila sa. „No babka, teraz môžem aj teba vymaľovať, keď už budeš mať toľko peňazí na primalex,“ dodal so smiechom syn Jozef Haljak. „Syn tu nebýva, ale je dobrý. Aj so zaťom sa rozhodli, že mi vymaľujú. Môj muž nikdy nemaľoval, robili sme si to vždy my, ženy,“ prezradila nám pani Margita.
Cestou späť sme s vnučkou pána Haljaka hovorili o všeličom. O ťažko chorom bratrancovi, ktorý má nádor na ruke a lekári mu nevedeli v nemocnici stanoviť diagnózu, o prázdninách a na chvíľu sme ešte pobudli pri bránke aj s Jozefom Hoštákom, ktorý Obzor doma nenašiel. Ukázal nám však plány na prestavbu domu, ktorý bude naozaj veľmi pekný, prezradil že menšiu chalupu na dvore aj s pozemkom dá mladým, aby mali kde bývať a nakoniec so smiechom dodal, že keď toto dorobí, už nebude stavať nič. Bude už len ležať a odpočívať. Možno aj pri čítaní našich novín.
Pani Hoštáková päťstovku vyhrala. Kto bude ďalší? Uvidíme. Naša súťaž pokračuje. Možno to budete práve vy, u koho sa zastavíme. Dôležité je mať najnovšie číslo našich novín.
