pili účastníci zájazdu na festivaloch v mestách Donville les Bains, Ailly, Velreas a Fouras.
„Veľmi sme sa tešili. Hneď na začiatku sme však mali smolu. V autobuse sa nám pokazila klimatizácia, bolo neznesiteľne horúco. To sú tie pekné, moderné autobusy! Keď dôjde k takejto poruche, musíte len vydržať, lebo sa nedajú otvoriť okná. Celé turné sme preto absolvovali bez klimatizácie. Aby sa nám pri presunoch nerozmazal make-up, ovievali sme sa časopismi,“ prezradili nám dievčatá. Najviac sa tešili na to, že uvidia Paríž. „Bolo fajn, že sme sa v meste dostali do kolóny a prechádzali sme pomalšie. Mohli sme si ho lepšie poobzerať. Najúchvatnejšia bola Eifelova veža,“ spomína si Gabika Hrabovská. Najviac ich unavilo osemhodinové čakanie pri autobuse, asi 40 kilometrov od Paríža. V Donvile mali potom skromnú večeru, bagetu a po namáhavej celodennej ceste sa išlo do sprievodu. Skončil o polnoci. „Bolo to ťažké. Nielen toto vystúpenie, ale celé prvé tri dni. Stále nejaký program, presuny, takmer žiadny oddych. Do toho neznesiteľné horúčavy. V jednom z miest sme museli pochodovať dlhý úsek do kopca. Aj napriek tomu to bol zážitok. Ľudia v preplnených uliciach kričali, len čo sme sa objavili. Všade sa ozývalo: „Merci, merci...“ Neustále nás povzbudzovali, ani sme nemuseli vyhodiť paličku. Asi každý, kto sa mohol prísť pozrieť, tam bol. Nezáležalo na tom, že je pracovný deň a ráno vstávajú do práce. V ich obci sa dialo niečo zaujímavé, oslavovali, tešili sa, zabávali. To sa u nás nestáva. Škoda. Kvôli takémuto povzbudeniu publika sa dá vydržať naozaj všetko,“ hovorí Ivana Michalcová.
Viala aj slovenská zástava
Milé prekvapenie čakalo mažoretky vo Velrease. „Pochodovali sme ulicou a zrazu sa ozval krik - Slováci, idú Slováci! Super, super! V dave ľudí sme zaregistrovali slovenskú zástavu. Veľmi nás to povzbudilo,“ opisujú nám milé prekvapenie Gabika s Ivanou. Nakoniec sa dievčatá s krajanmi aj stretli. Boli to študenti a študentky zo zvolenskej hotelovej školy. A kto bol podľa našich dievčat na vystúpeniach najlepší? „Španieli. To boli naši favoriti,“ znela jednoznačná odpoveď. Okrem Španielska zastupovali na turné svoje krajiny aj súbory z Burundy, Nemecka, Rumunska, Belgicka a ďalších krajín.
O slovenských dievčatách a ženách sa hovorí, že sú pekné. Pocítili to aj dievčatá z Marije? „Chodili za nimi domáci, aj niektorí účastníci sprievodu. Potom sa vypytovali, odkiaľ sme, a keď dievčatá povedali, že zo Slovenska, skonštatovali, že si to aj mysleli, podľa ich vzhľadu. Všetkým sa veľmi páčili. Získali sme veľa nových kontaktov,“ pochválil dievčatá Miroslav Kortman.
Mažoretky zapôsobili
Je jasné, že aby mohli považskobystrické mažoretky zapôsobiť, bolo treba dokonale zvládnuť aj úpravu zovňajška. Ako sa to dá zvládnuť v strese, horúčave, nabitom programe, chaose, pri nedostatku času a hroznej únave? Ťažko. S maľovaním a česaním bol obrovský problém. Dievčatá si rozkladali pomôcky na maľovanie a česanie a tiež zrkadielka všade, kde sa dalo. Na sedadlá či palubnú dosku v autobuse, vonku pri krajnici, na trávnik či lavičku v parku. A to všetko v rýchlosti, s pocitom, že už pred chvíľou bolo neskoro. „Zuzka Halamčáková nás väčšinou všetky česala a potom nestíhala. Maľovala sa pravidelne po ceste, prípadne, keď už sme boli všetky zoradené,“ spomína si Gabika. Najlepšie bolo podľa dievčat počas posledných dní. Ráno a večer vystúpenie, ale medzitým voľno – more, výlet. S orchestrom, ktorý bol s mažoretkami vo Francúzsku sa tentoraz dosiahol dokonalý súlad. „Boli to všetko mladí ľudia, výborne sme si porozumeli. Najstarší bol z Maguranky kapelník, ktorý má už viac ako dvadsať,“ prezrádzajú dievčatá. V zásobe mali muzikanti vždy 12 pesničiek. Najviac reagovali diváci na zmes známych muzikálových evergreenov. Keď sa mažoretky prezliekali, po dvoch choreografiách, ktoré predviedli, hrali a spievali sa rôzne pesničky, aj slovenské ľudovky, ako Krčmárik maličký, Slovenské mamičky... V niektorých mestách sa k mažoretkám do sprievodu pridávali aj ľudia - pochodovali s nimi hlavne malé deti. „Trochu to aj rozptyľuje, lebo potom som nesledovala našu kapitánku Katku Heskovú, aké prvky nám velí a pomýlila som sa. Ale publiku sa treba prispôsobiť,“ dodáva Gabika a spomína si aj na úraz kamarátky. „Bola to moja palička, ktorá jej pristála na tvári. Nechtiac som jej ublížila. Aj to sa stáva. Krvácala a veľmi ju to bolelo, ale vystúpenie dokončila. Nemohla vystúpiť z radu,“ priznáva sa Gabika.
Museli vydržať
Dievčatá vydržali všetko, neznesiteľné horúčavy, keď museli hodiny pochodovať a stáť v rozpálených uliciach a chladili sa studenými obkladmi, aby neodpadli, únavu, keď túžili po tom, aby sa mohli aspoň na chvíľu vystrieť, stres, bolesť od pochodovania v pätách a lýtkach. V hoteli ich raz zaskočila aj arogancia ľudí, ktorí ich ubytovali. Ohlas publika však podľa nich všetky útrapy vynahradil. So smiechom nakoniec dodali, že ako trvácnejšia spomienka z vystúpení na horúcom francúzskom slnku im zostali aj nohy opálené podľa vysokých čižiem. Od kolien až dolu ich mali biele.
Podľa rozprávania Gabiky Hrabovskej a Ivany Michalcovej
Autor: pripravila B. Pitoňáková
